Niekto si robí inventúru a ohliadnutie za prebehnutým (aj keď nie doslova) rokom medzi sviatkami, najneskôr na Silvestra. Rok pána 2020 je ale už ten nejaký piatok (presne dva) za mnou a ja zisťujem, že meškám. Tak čo s tým? Musím a chcem to teda napraviť. Teda ako to všetko zbehlo a ako som sa mal?
Začiatok roka bol veľmi príjemný (pre niekoho zbytočné sa točenie pri Sivci je na tomto linku a výlet do Tatier s Niňom je tu, ale hlavne najkrajšia zimná túra bola v Poloninách, kukuk sem) potom sa to všetko akosi nejakou hnusobou pokazilo. Aj keď koncom februára a začiatkom marca som si sám pre seba dal nádielku sladkých koláčov (či skôr zopár nočných túr, klik tuná). Potom som však bol uzemnený ako Boeing 777 Max. Pre mňa našťastie sa v apríli niečo zmenilo. Využil som situáciu najlepšie ako som len mohol: napriek práci z domu (alebo práve preto?) som začal sa prechádzať v okolí Ťahanoviec (vcelku širokom okolí) skoro každé ráno. Krátke zhrnutie je spísané v tomto článku. Navyše aj krátke video je dôkazom môjho skoko-plazectva.
Rok pokračoval Veľkou nocou (úspešná túra je k nahliadnutiu tu). Našťastie sa postupne začali opatrenia uvoľňovať a vykročil som spolu s rodinou a známymi a šikovnými Lascsákovcami na zopár krásnych túr. Nezabudnuteľný Lačnovský kaňon (ktorý kaňonom nie je ale tiesňavou) sme prešli v máji a ešte pred tým sme sa kochali jarnými zakvitnutými čerešňami na Silickej planine: tu a video z Lačnova tu. Neboli to však naše jediné výlety. Spolu sme sa boli prejsť Miklušovým chodníkom (report), pozreli sme sa na Kamenický hrad (z ktorého neexistuje žiaden záznam, ale môžete mi dôverovať, neklamem, možno, asi, určite nie).
Nástupom leta prišli horúce dni a túry v extrémnom teple, ako napríklad kratší výstup na Plejsy v nedeľu popoludní: naozaj krátky report je k nahliadnutiu tu. Aby to nebolo málo, lebo chodenia nikdy nie je dostatok, tak som sa vydal na kratšio dlhšiu túru aj na Branisko. Môžem s kľudom angličana povedať, že to bol najviac športový vrchol prvého polroku. Kto mi neverí, môže si s kľudom angličana prečítať svetový článok na mojom blogu tu a kto nie je vôbec trpezlivý, tak si môže vyložiť nohy na taburetku a pokochať sa krátkym filmom:
Posledné roky stále ideme s Dominikom do Tatier a pokúšam sa ho začať milovať vysokohorskú turistiku. Alebo len aspoň turistiku ako takú. Aj tento rok, bohuvďaka za zlepšenie sa situácie a následne uvoľnenie opatrení, sme sa pár dní tmolili po vysokých chodníkoch Vysokých Tatier. Vybrali sme sa na Batizovské a Popradské pleso a chytili sme, podľa mňa, najlepšie počasie. Bolo príjemne teplo ale napriek tomu sme zažili snehové, no nie polia, ale aspoň políčka. Na druhý deň sme sa vydali na Rysy a keďže mierne mrholilo (Niňovi sa to nepáčilo spočiatku) ale postupne dážď ustával a na ceste dole sme narazili na obrovské množstvo ľudí. Tak či tak, podrobnejšie je to v tomto článku tu. Aj tuná sa do procesu dokumentácie zavŕtal jeden kameraman a dokumentarista a nakoniec sa z toho zrodilo nasledujúce dielko:
To bol len začiatok leta, a aj keď v júly bol troška útlm v mojich prechádzkach, tak august úplne explodoval rôznymi túrami a prechádzkami. S deťmi a pár kamarátmi sme vystúpili na Vihorlat a dokonca sme tam strávili jednu celú noc. Pripomienka je tu. Následne sme sa vydali na dovolenku a strávili sme ju v krásnom prostredí Tajova, čarovnom okolí Terchovej (kde sa mi podarilo prejsť Jánošíkove diery, Malý Rozsutec, Malé nocľahy, tu a tu) a neuveriteľne pokojných lazoch v Moravskom Lieskovom (kde som inak len tak pre zmienku strávil moje prvé hrabanie sena v Bielych Karpatoch pred osemnástimi rokmi, toľko takmer zabudnutých spomienok sa na mňa vtedy vyhrnulo, až som bol vtedy a aj teraz ešte stále som, úplne rozcítený).
Nie, toto ešte stále nebol koniec mojej závislosti a nakoniec som bol pozorne popočúvať a popozerať, čo mi môže ponúknuť Bardejov a jeho bližšie či vzdialenejšie okolie. Vzniklo z toho celkom príjemné video, dôležitejšie je však, že som sa pri tom nesmierne a smierne zabával:
Ani to ale nebol vrchol celého roka. Ten sa uskutočnil v prvej polovici septembra, keď sa mi nakoniec podarilo splniť si svoj sen a cieľ, o ktorom som sníval už niekoľko rokov: sto kilometrov do 24 hodín na jeden záťah. Článok je k tomu k nahliadnutiu tu a ako je sto kilometrov veľká a nesmierna diaľka, aj článok je k tomu trošička dlhší. Tak majte s ním strpenie. No to mi pripomína jednu vec. Nebol to môj najdlhší článok minulého roka. Jeden bol dlhší a kto má chuť, môže si ho zas prečítať tu. Je to len taká malá veľká fantázia a určite by som v budúcnosti niečo také naozaj chcel zažiť. Alebo lepšie povedané, niečo také ale bez toho zlého. A ehm, vrátim sa k realite a stovke. Aj z toho vzniklo takmer oscarové dielko.
Ako vždy, keď sa darí, musí nakoniec prísť útlm. Najprv to bolo veľmi nenápadne, lebo v septembri sa mi podarilo navštíviť Vysoké Tatry a vyšplhať sa na Slavkovský štít (aha je to tu) a aj rajsky sa pokochať v Slovenskom raji (z toho report nie je, musíte si to predstaviť sami). Nasledoval začiatok jesene a krásne blato a hlavne listy na stromoch (a aj pod stromami). V Slanských vrchoch som sa rochnil poriadne a bola to špica bomba špeciál. Krásny začiatok jesene. Kto mi neverí, určite zmení názor po prečítaní mojich zážitkov, ktoré sú tu, alebo aj po zhliadnutí krátkeho dielka nedoceneného režiséra (mňa):
Potom pani Jeseň zobrala opraty do svojich rúk (paprčiek) a začala mi hádzať papeky pod nohy. Mylne si myslela, že studené, mokré alebo studeno mokré počasie mi dokáže znechutiť prechádzky. Ja som však proti takýmto prízemným pohnútkam (a aj mrázikom) celkom odolný. Nebudem sa predsa takýmito vecami vôbec zaoberať. Ak bolo daždivo, tak ako som tu zvládol je tu. Hmlisté prehánky som zvládol tu a tu. Sestra Jesene, slečna Zima ma pobavila svojou prítomnosťou koncom novembra a začiatkom decembra a prežitie prvého riadneho mrazu a snehu môže byť k (v)zhliadnutiu tu a tu.
Kým leto bolo v znamení perfektného počasia a skvelej situácie, tak jeseň sa pomaly začala hnusne prejavovať nielen dažďom a nepríjemným počasím ale ja zhoršujúcou sa covid situáciou. Nás to tiež priamo zasiahlo a tak v decembri sme sa dostali do povinnej karantény. To bol viac menej aj koniec dlhších túr a prechádzok v tomto roku. Tak či tak to nakoniec bol naozaj veľmi úspešný rok, aspoň z hľadiska počtu nachodených kilometrov a všetkých ostatných štatistík. Podarilo sa mi prejsť cez 2230 kilometrov za takmer 435 hodín (z toho 75 po tme) a bez 28 metrov vystúpať 82 výškových kilometrov. Navyše za celý rok som spravil 5 680 000 krokov. Cez päť a pol milióna krokov! To všetko je naozaj jedno veľké júúúj. Bolo niečo aj fuj? Ó áno, ale o tom radšej pomlčím a nebudem kaziť celkovo pozitívne vyznenie tohto článku :-).
Pridaj komentár