Zaujímavým veľkončným zvykom je polievačka. Ja sa ale väčšinou vtedy cítim nesmierne trápne, keď oblievam dievčatá. Veľmi neverím tým nadšeným úsmevom postihnutých žien, keď ma ponúkajú mastným jedlom a vysokopercentuálnym alkoholom. Preto som si naordinoval krátku túru v košických lesoch.
Pri nastupovaní do auta si dobre všímam jasnú oblohu a mesiac v poslednej štvrti plávajúci nízko nad obzorom. Cesta do Kavečian prebieha pokľudne, na svedomí to má nielen skorá ranná hodina ale aj nútený zákaz cestovania medzi okresmi. Čo má väčší vplyv? Asi predsa len skoré ráno.
V Kavečenanoch s neľúbosťou zisťujem, polovicu oblohy zakryli mraky. Nad Slanskými vrchmi je trocha zatiaľ jasnej oblohy, aj keď sa to ťažko určuje, nakoľko je ešte celkom dosť hustá tma. V kútiku duše dúfam, že nesprchne. Z lenivosti som si nepozrel predpoveď počasia a predpokladal som pekné počasie. Veď niekoľko dní je už slnečno a teplo.
S pribudajúcimi krokmi na Hrešnú sa mračí stále viac a viac a aj ja sa mračím viac a viac. Nebudem musieť náhodou predčasne skončiť? Som tvrďas, dávam si vnútorný záväzok, neuhnem ani o krok a budem pokračovať stoj čo stoj. Ak príde na lámanie chleba, možno nakoniec cuknem a nebudem sa hrať na hrdinu a pôjdem so stiahnutím chvostom domov. Teraz ale idem.
V lese je ticho tichúčko, iba ja ruším tento pokoj. Ide sa mi dobre, normálne by som povedal od ruky, ale ja po rukách neviem chodiť. Tak mi to ide od nohy. Obloha sa mierne rozsvetľuje, nie je to nejako drastické. Obloha je celá už zamračená. Niečo okolo mňa poletuje, možno sú to nejaké kvapky dažďa. Je ich tak málo, ani to neviem presne určiť.
Postupne sa prebúdzajú prvé zvieratá, poletujú okolo mňa a začínajú pospevovať. Spočiatku ticho a váhavo, neskôr stále hlasnejšie a dotieravo. Idem klasicky popri múre ZOO a to malé takmer neviditeľné nič dopadáva na zem stalé častejšie a hustejšie. Naozaj sa rozpršalo, spev to ale neprerušilo. Ja sa snažím ignorovať vodu a držím sa svojho tvrdohlavého postoju. Rozmýšľam, či som dobre spravil, po asi piatich minútach si môžem s kľudný svedomím kladne zodpovedať nevyslovenú otázku.
Pokračujem ďalej a som sám so sebou spokojný. Dobré tempo, celkom už dosť kilometrov, nezľaknutia sa počasia, som sám so sebou spokojný. Je celkom pekne vidno, napriek mrakom a tak idem. Dobre si spomínam ako som tadiaľto šiel po prvykrát. Zdá sa mi to ako teraz. Bolo pekné augustové ráno a všetko toto vôkol mňa bolo nové. Nemal som ani tušenie, kde sa presne nachádzam, ako ďaleko je do Kysaku. Pozeral som sa na cestičku a snažil som som si zapísať do pamäte každý detail. Takto to je vždy, keď idem cestou, ktorou som zatiaľ nikdy v živote nešiel. Je to taká objaviteľská a čudovateľská nálada. Nikdy potom rovnaká zmes pocitov nenastáva. Je to ako so zamilovanosťou. Spočiatku je všetko nové a vzrušujúce, potom môže nastať rutina a to čaro nepoznaného je fuč. Napriek tomu, opätovné skúšanie rovnakých chodníčkov (v láske a aj turistike) môže a častokrát aj je príjemné. Človek si potom všíma jemné detaily, ktoré nie je možné si na prvý raz všimnúť, oceniť a tobôž nie doceniť.
Takéto a iné zbytočnosti sa mi hrnú hlavou a len lámanie konárov v mladom lese ma vytrhne z rozjímania. To stádo laní ozlomkrky beží cez chodník a snaží sa skryť predo mnou. Tak mu to s veľkodušnosťou povolím a pokračujem svojím smerom. Vyhopkám na Vysoký vrch a zas len pokývkam hlavou. Nie všetko čo je viditeľné očami sa dá aj odfotiť. Robím si preto len svoje vnútorné záznamy a idem späť.
Spočiatku som si myslel, že mi bude zima, ale rýchly pohyb mi dostatočne generuje teplo a je mi príjemne. Ani občasný závan vetra ma nedokáže rozhodiť. Presun ku Kavečanom nie je pomalší ako cesta sem a sám so veľmi zvedavý ako dlho mi to bude trvať. Takáto svižná činnosť mi umožnuje sledovať len to kam kladiem nohy a takto nemám čas rozjímať nad somarinami (ako je napríklad ochorenie COVID-19 a pod.). Dobre sa poznám, akonáhle zvolním tempo, ihneď sa objavia čierne myšlienky a ešte čiernejšia zdôvodnenia.
Coby dub som zas naspäť pri plote ZOO a blížim sa k chate Hrešná. A postihuje ma déjà vu. Ďalšia laň je vyrušená mojou prítomnosťou a snaží sa dostať preč odo mňa. Tak to máme niečo spoločné. Aj ja sa ponáhľam. Na Hrešnej sa rozhdujem, či náhodou nepôjdem inou cestou akou som sem šiel. Opúšťam červenú značku a idem po inej lesnej ceste. Dúfam, že budú tam pekné výhľady, avšak idem väčšinou po lese. Až nakoniec, tesne pred Kavečanmi, vychádzam na lúku. Je z tadiaľto nádherný výhľad na veľkú časť Košíc.
Je tu nakoniec koniec. Ešte stretávam pána na vychádzke so psom a tomu buldogovi veľmi neverím. Asi ani majiteľ, lebo mu dáva vôdzku v ešte veľkej vzdialenosti odo mňa. Obozretne sa obídeme a mňa očakáva už len cieľ mojej cesty. Dnes som nebol ja polievať dievčence ale matka príroda tak trochu poliala mňa. Ja jej to nemám ani kúsok za zlé. Inak sa mi naplnilo všetko čo som očakával. Lane, vietor, dážď, spev vtákov a hlavne žiadne kliešte bolo všetko v čo som dúfal. Nech sa mi takto darí i nabudúce.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 13. 04. 2020 | 2:47 h:min | 18.03 km | 9:17 min/km | 547 m |
Pridaj komentár