Veľmi som sa tešil na Pieštanský ultrášik. Preto som smutný z toho, že zopár týždňov pred samotnými pretekmi sa táto akcia zrušila. Život ide ale ďalej. Musel som si preto nejaký náhradný projekt. Najlepšie rovnako šialený. Legionársky chodník (cca 63 kilometrov) alebo zopakovať prebeh (v mojom prípade prechod) Jula Kaľavského od Maďarskej k Poľskej hranici (približne 125 kilometrov)? Hneď som sa pustil do plánovania, plánovania, snívania a plánovania a porovnávania. Nakoniec som si na poslednú chvíľu vybral cestu skrz Slovensko. Trasu som si mierne upravil (mojím hlavným cieľom to užiť si to), zabezpečil som si ubytovanie na piatok večer (vďaka ti PeterburG) a bol som pripravený.
V sobotu ráno som na hraniciach s Maďarskom (ešte raz ti vďaka PeterburG), poškuľujem po páriku (policajných) áut a som troška (dosť) z toho nervózny. Pustia ma? Zvládnem to? Nespravím si hanbu (sám pred sebou)? Tak to radšej púšťam za hlavu (ale to si len nahováram) a vydávam sa na sever. Spočiatku sa potulujem na asfaltke, sledujem priľahlé polia a cestu (dávam si pozor pred krvilačnými srnkami a rútiacimi sa autami), počúvam prebudivšie a testosterónom nabudené vtáčiky a kilometre mi pribúdajú jedna radosť. V Turni (nad Bodvou) stretávam ďalších policajtov (tí mi i teraz dávajú pokoj) a som malým stredobodom malej skupinky mierne (asi viac) podguráženej miestnej mládeže. Nie som si istý, kto je tu za väčšieho exota.
Dávam zbohom prvým rovinatým kilometrom a stúpam (juchú) na Hradnú stráň. Prichádzajú pre Slovenský kras povestné škrapy (juchú ešte raz). Snažím sa nepodvrtnúť si nohu (celkom úspešne) a cez moje fučanie počujem nejaké divné ťukanie či spev? Rýchlo zapínam telefón, nahrávam tie zvuky a na moje prekvapenie som zachytil dudka chocholatého. Paráda. Ak už nič, tak toto spravilo môj deň.
Som celkom sám na planine (a to je opakujúca sa celodenná dnešná téma) obdivujem zárez Zádielskej tiesňavy a pomaly kráčam ďalej. Keď tu zrazu z ničoho nič si musím odskočiť do kríčkov. Vyťahujem lopatku, robím jamku a ďalšie udalosti nikoho nezaujímajú (v podstate teraz už ani mňa). Je to tu nádherné (a to ma zaujíma). Chvíľu idem lesom a chvíľu lúkami. Tie sú úplne pokryté prvosienkami. Aj by som sa tu dlhšie túlal a ešte lepšie zastal, ale mám pred sebou ešte riadnu porciu kilometrov.
Trochu blúdim na ceste do Medzeva (ja hlava deravá nesledujem značky v lese a len sa nechávam viesť lesnou cestou a intuíciou, čo je chyba) a teraz v máji sa brodím morom minuloročného lístia. Na jednom jazierku vyplaším volavku (ktorá sa ťažie dvíha do vzduchu) a v samotnom Medzeve sa snažím ukoristiť si vodu do fľaše. Milý pán mi čapuje blahodarnú tekutinu do fliaš (jeho pes sa ma však márne snaží odplašiť preč). Prechádzam cez mantácke mestečko a za ním na potoku vidím divnú vŕbu. Korene má na oboch brehoch a samotný potok s malým vodopádikom tečie popod ňu. Krásna to idylka.
Vo Vyšnom Medzeve je výstava psov (lebo nijak inak si neviem vysvetliť stôl pred Miestnym úradom, kde sa zapisuje do nejakého zoznamu celkom dobrá kôpka majiteľov vlčiakov). Vchádzam do lesa a v tom teple stúpam na Trohánku. Je to oproti krásnemu Krasu celkom nuda, len mierne, monotónne a nekonečné stúpanie bez malých (a i bez veľkých) výhľadov na okolie. Zdá sa mi, že mi to trvá minimálne dve nekonečná a preto ma poriadne šokuje, keď sa dostávam k prístreškom v samotnom sedle. Prehupnem sa na druhú stranu a tak pokračujem miernym, monotónnym a nekonečným klesaním do Prakoviec (ktoré taktiež trvá minimálne dve nekonečná).
V Prakovciach som okolo obeda a dal by som si i nejaké to normálne jedlo (a nielen ďalšiu horalku či snickers). Musím sa však ponáhľať. Predpoveď počasia pár dni dozadu nebola veľmi prívetivá k turistike a i keď som rád, že mám možnosť pohybu, stále mám strach z nejakého búrkového mraku alebo zlého počasia. Ponáhľam sa viac ako by mi to bolo milé (a to napriek tomu, že som rýchlejší ako som predpokladal). Teraz mám pred sebou ešte malý kúsok, kadiaľ som nikdy zatiaľ nešiel, ale potom to budú známe chodníčky v okolí Krompách.
Cesta cez dedinu je napriek obedňajšiemu času takmer ľudoprázdna, stretávam len zopár náhodných ľudí. Keď vojdem do lesa opäť som absolútne celkom sám. Pohybujem sa širokou lesnou cestou, vhodnou dokonca na bicykle. A je to i tak, doháňajú ma traja milovníci dvojkolesových bezmotorových tátošov. Prihovoria sa ku mne, pýtajú sa odkiaľ kam idem a keď zistia, že idem z Maďarska do Poľska, navrhnú mi jednu skratku. Ak sa vrátim zopár stoviek metrov, môžem ísť smerom k Hrobu baníka po zelenej a potom do Krompách. Vyzerám (sám pred sebou) potom ako debil (prečo len ako?), lebo presne takýto to bol môj plán. Kdesi som prestal sledovať značky a šiel som len a len po dobrej a širokej ceste. To bola teda riadna chyba.
Lúčim sa s dobrými ľuďmi a vydávam sa k Hrobu (baníka) v ústrety. Čaká ma prudký kopec (čo v kombinácii obedňajších horúčav nie je práve najpríjemnejšia kombinácia). Niekedy si ľudia (vrátane mňa) personifikujú prírodne elementy a i dnes je ten prípad. Mám pocit, že ma ten kopec absolútne nenávidí alebo som mu absolútne ukradnutý. Neviem čo je horšie. Kým sa dostanem k Hrobu, som už len vhodný do hrobu. Tečie zo mňa v divokých riavach slaný pot. Tak a to by stačilo. Spomaľujem a pokúšam sa zastaviť dehydratáciu. Navyše mi dochádza voda a to nie je dobré (stále musím viac a viac piť). Prechádzam popri zopár studničkách ale som brutálne lenivý zastaviť a prefiltrovať vodu. Veď o chvíľu budem už v Krompachoch a tam je predsa Lidl.
Idem absolútne na autopilota a zrazu je to akosi ľahšie. Kroky idú samé od seba. Ako keby sa prebúdzam zo sna na Plejsoch (nejdem po turistickej značke ale vyšľapem si tých pár výškových metrov na vrchol) a obzerám sa vôkol seba. Veľmi dobre si uvedomujem, že musím zostúpiť hlboko do doliny a vidím pred sebou Sľubicu, kam musím ísť potom. Už sa na to teším. Rýchlo dole a dole a som Krompachoch. Je tu zrazu všade kopa ľudí. Niektorí sa vysmievajú mojím zubom. Presne toto som teda od civilizácie nečakal. Preto len narýchlo spravím nákup v Lidli (nikdy nenakupujte hladní v Lidli, nechal som tam asi určite viacej ako bolo potrebné), prebalím veci a hajde het.
V Kolinovciach na mňa padajú nejaké tie kvapky. Rýchlo kontrolujem radar aby som zistil, že ten veľký a temný mrak južne odo mňa sa naozaj pohybuje odo mňa. Ak by som bol približne o hoďku pomalší, zastihol by ma na Plejsoch dážď. Teraz však sa pohybujem opačným smerom a tak to bude určite dobré (i keď ma veľmi netešia tie búrky na severovýchode). V dedine odbočím do zaujímavej uličky, ktorá sa končí úzkym (môžem to snáď i povedať) kaňonom. Malý potôčik sa tu zahryzol poriadne hlboka do stien. Preskakujem z jednej strany na druhú a pokračujem uzučkým chodníčkom. Tak toto je presne tá perfektná paráda. Som len kilometer (určite nie viacej ako dva) od hlavného ťahu na Spišskú (stále počuť prechádzajúce autá) atmosféra tu je ale úplne iná. Taký krásny a neznámy drahokam.
Tu nie je ani vidno ani slychu po tom daždi. Obloha je krásne modrá ako v nejaký gýčový letný deň (ale pravdaže bez búrok, však hovorím, gýčový). Musím sa dostať na Sľubicu a to je poriadny kopec. Nezdá sa ale s narastajúcou výškou je ten kopec stále a stále prudší. Idem ako slimák a čudujem sa ako to pred pár rokmi (možno je to už i viac ako päť rokov) Niňo zvládol celkom v pohode. Nerozumiem tomu. Hlboko pod sebou počujem nejaké zvuky motorového vozidla a čudoval by som sa, ak by tadiaľto vyšiel. Stále hučí, troška ďalej a potom zasa blízko. Na vrchol dôjde auto okľukou a prichádzajúci mladý párik si užíva výhľady. Tie si užívam i ja. Aj to, že som sa sem dostal celkom sám a vlastnou silou.
Na Branisko je to je len kúsok, musím len prejsť cez Rajtopiky. To je ďalší úplne podceňovaný krásny kúsok prírody. Prechádzam cez skalné okno, krútim sa po extrémne úzkom chodníku a asi (určite) som brutálne rozcítený, lebo spomínam zas na to, ako sme tadiaľto šli pred dobrými desiatimi rokmi. Ako sme to s Aďkou zvládli s dvoma malými deťmi úplne bez mapy alebo GPS. To sa takto dá?
Aj keď mám ešte rezervu jeden a pol litra, teraz bude dlhý úsek bez civilizácie. A vlastne i bez studničiek. Navyše sa začína mierne šeriť a čochvíľa bude už ozajstná tma. Preto rozmýšľam ako to spraviť. Bez hanby a strachu klopem na terasové dvere jednej chatky a mladá pani sa ma bez hanby a strachu opýta ako by mi vedela pomôcť. Požiadam o doplnenie fliaš s vodou, prehodíme zopár slov a nechce sa mi ísť preč. Tak požiadam ešte o bonusový pohár vody (ktorý okamžite dostanem) a naozaj už musím ísť preč. Tak toto bolo ďalšie veľmi milé a nápomocné stretnutie.
Nejdem na Smrekovicu, len ju obídem sedlom popod. Svetla prudko ubúda a nemôže za to len slnko pod obzorom. Z veľkej časti k tomu prispievajú i prichádzajúce mraky. To neveští nič dobrého. Snažím sa ísť rýchlejšie ale ide to veľmi z tuha. Pred sebou mám len malý svetelný kužeľ čelovky. Všetko sa spomalilo na rýchlosť tečenia medu. Veľmi ale veľmi hustého. Čas beží ale mne sa zdá, že pozerám stále na to isté miesto pod mojimi nohami. Zrazu sa niečo (alebo i všetko) zbesilo rozbehne. Na lúke v diaľke pred sebou vidím ohňostroj bleskov. A ja absolútne neznášam blesky. Rýchlo potrebujem skontrolovať kam tá búrka ide. Dobrá správa je, že smerom odo mňa. Zlou správou je, že ďalší búrkový front sa ku mne blíži od západu. Za nejakú hodinku tu bude.
V hlave mi šrotujú možnosti. Mám pokračovať a riskovať búrku ďaleko od civilizácie? Alebo skúsiť nájsť nejaký prístrešok a skúsiť to prečkať tam? Či radšej všetko zabaliť a zísť dole do dediny? Do cieľa je to niečo len okolo maratónu. Noc bude trvať ešte osem hodín a som vlastne tam niekde vonku celkom sám. Viem, že mojím kryptonitom sú blesky. Nakoľko neviem nájsť žiaden prístrešok, ktorý by bol niekde blízko, rozhodujem sa to ukončiť. I to však ale znamená, že kým dôjdem do dediny, bude to trvať veľmi dlho. Pokúšam si zaistiť odvoz a to sa mi i rýchlo darí (vďaka Bohu zato).
Cítim ako vo mne začína vrieť adrenalín. Zrýchľujem svoje tempo a to čo bolo pred desiatimi minútami nemožné, zrazu sa zdá celkom normálne. Po piatich minútach kontrolujem kam som sa dostal. Dostávam šok. Nie z blesku ale zo zistenia, že idem opačným smerom. V noci sa ťažko orientuje iba pomocou zraku. Tak čelom vzad a teraz treba ísť po správnej ceste. Cítim ako sa začína dvíhať vietor a nejaké kvapky začínajú lietať vzduchom. Vyhecujem sa ešte do vyšších otáčok a bežím. Nemyslel som si, že po takmer sedemnástich hodinách na nohách budem bežať (a s kopu vody na chrbte).
Keď sa ocitám pri chatovej oblasti, vidím pohybujúce sa svetlá. Nie sú to žiadne víly, bludičky alebo monštrá, len auto. Ktoré rýchlo mizne v diaľke. V mojej extrémne tesnej blízkosti začína extrémne silno pršať (a ochladzovať sa). Nahadzujem na seba pršiplášť a pokračujem ďalej. Už je predo mnou len posledný kilometer. To už nejako dám i v daždi. Zozadu ma zrazu osvieti ďalšie auto, pristaví sa a ponúkne mi odvoz. Nie som až taký ultra hard turista, aby som túto lákavú ponuku odmietol (v prudkom daždi). Sadám do auta a šofér sa ma pýta odkadiaľ a kam. Nezdá sa, žeby sa mu môj pôvodný plán zdal nejako divný. Sám sa rozhovorí o tom ako šiel z Lúrd po Camine až do Fatimy. Vyše tisíc kilometrov. To by kopu vecí vysvetľovalo. Ďakujem mu za odvoz do Šindliaru.
Schovávam sa v autobusovej zastávke. Prezliekam sa do suchého, pijem vodu a čakám na odvoz. Vonku hrmí, blýska sa a brutálne leje voda z neba. Ak by som bol hore niekde na lúkach, bol by som za žádna celá nula nic sekúnd mokrý durch na durch. Takže nakoniec to bol dobrý nápad skončiť. Prešiel som dve tretiny trasy, v lese som bol v podstate sám a keď som potreboval ľudskú pomoc, vždy sa mi jej vrchovato dostalo. Troška ma mrzí, že sa mi to nepodarilo dť celé ale na druhej strane veď v budúcnosti budú ďalšie príležitosti.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 03. 05. 2025 | 17:00 h:min | 84,3 km | 12:06 min/km | 3704 m |
Pridaj komentár