Tohtoročná zima sa mi subjektívne zdala akosi mrazivejšia a aj viacej belšia ako tá minulá. Minimálne v Košiciach. Veľmi som sa tešil, keď teploty klesali pod mínus desať stupňov Celzia a predstavoval som si, aké by to bolo v Strážovských vrchoch. Zimno, zimnejšie, brutálne kosovo. Dobrodružne! Aj keď nezávidel by som dobrovoľníkom stáť a mrznúť dlhé hodiny na občerstvovačkách. Tak či tak, predpoveď predpovedá úplné iné preteky.
V piatok poobede cestou do Uhrovca sa zastavujem v Prešove, naberám Juraja do auta a hajde (nie do Hája, to je plán na apríl) do Uhrovca. Cesta z východu je predsa len dosť ďaleká. Našťastie sa nič divného celou cestou nedeje (zápchy v Ružomberku a na diaľnici sú opačným smerom). Stretávame iba pod Jankovým vŕškom cestu preskakujúce srnky. Prezentácia je veľmi príjemná (je to snáď kvôli prítomnosti dobrovoľníka roka?), skladáme si veci do telocvične a ja sa idem najesť do reštaurácie. Hneď na prvý pohľad ma čašník zaradzuje do kasty bežcov (to som tak ľahko identifikovateľný?), dávam si cestoviny a rýchlo späť na hotel – ehm, do telocvične. Pripravujem si veci na ráno a nakoniec sa snažím zaspať. Neúspešne. Celú noc sa prehadzujem z boka na bok a nie a nie si oddýchnuť. Nakoniec som celkom rád, keď sa rozsvecujú svetlá v telocvični a začína sa ranný zhon.
Ráno prebehne takmer rutinne (raňajky, obliekanie, hygiena a kopa iných možno zbytočných vecí) a nechce sa mi ísť do zimy. Ironické, nie? Pred pár týždňami som sníval o totálnom mrazivom behu a teraz sa mi ani nechce vystrčiť nos do mierneho chladu. Na štarte sa postavím na drzovku do prvého radu a počúvam príhovor samého veľkého Ľuda. Posledné sekundy utečú a je to už tu. Masa ľudí (a teda ľudová masa) sa sunie vpred a ja (napriek skvelému miestu) sa skromne zaraďujem na koniec a všetci mi (doslova) utekajú. Na to som ale dokonale zvyknutý.
Prvé stúpanie na Jankov vŕšok je mierne blatisté a zdá sa mi kratšie ako minulý rok. Rozhodujem sa, že ak sa bude dať, zbehy a rovinky sa pokúsim poklusávať. Napriek tomu sa občas zastavujem a robím krátku foto a video dokumentáciu. Tak sa mi zdá, že minulý rok bolo viacej snehu v okolí Holého vrchu. Takže môžem zrýchliť. Alebo aj nie. Telo mi dáva jasne najavo, že niečo nie je úplne v poriadku. Príroda začína volať spôsobom, ktorý sa mi nepáči . Musím si nájsť dobré (a dúfam, že i teplé) miestečko, čo je však nesmierne ťažké vzhľadom na miestnu geografiu. Takto strácam „extrémne dôležitých“ (aspoň mne sa to tak v tej chvíli zdá) celých sedem minút.
Na prvú občerstvovačku na Uhrovskom hrade nezachádzam, pokračujem rovno ďalej. Mám dostatok vody a i jedla. Navyše ďalšia možnosť načapovať nie je zasa až tak ďaleko. Stúpanie za hradom sa mi tohto roku nezdá ani tak prudké a ani dlhé, ako si to pamätám. Pravdepodobne (určite na 100%) je to len spomienkový optimizmus. Dokonca by som povedal, že sa mi tu veľmi páči ,aj keď nie je mínus šestnásť stupňov. Postupne opäť dochádzam a predbieham nejakých ľudí. Snehu je zrazu všade dosť, ale zatiaľ nesiaham po mačkách. Stretávam pána v protismere (určite je to pretekár, má totižto štartovné číslo), ktorý ma upozorňuje na šmykľavé podmienky predo mnou.
Ako poriadne skúsený (a hlavne ignorantský muž), to prechádzam len s úsmevom, ktorý mi prudko mrzne na tvári, keď mi zrazu z ničoho nič a úplne bez upozornenia utekajú nohy predo mňa a ja prudko padám na zamrznutú (a hlavne tvrdú zem). Tak mi treba. Mal som si dobre mienenú radu milého anjela brať viacej k srdcu. Bolesť zadku ma až tak neštve, viac ma hnevá roztrhnutý opasok. Nohavice mi padajú až ku kolenám a takto sa teda pokračovať fakt nedá. Ostala mi jediná dierka na opasku a tak chlapsky sťahujem brucho. Len-len že ho zapne a po celý zvyšok pretekov mám dokonalý osí pás.
Na Zengrových bôroch vidím skupinku chlapov, ktorí ma vítajú so slovami, že čakali kedy ich už dobehnem (sorry, ale nemám ani najmenšie tušenie kto ste). Popritom si naťahujú mačky na nohy. Tentokrát sa už na hrdinu nehrám a poslušne si ich dávam aj ja. Najmä keď tvrdia, že tí, ktorí sa pokúsili zísť dole bez mačiek, sa nepekne zdrúzgali. Pri ďalšom postupe sa cítim oveľa istejšie. Či už hore kopcom alebo ešte dôležitejšie dole kopcom. A že sú to poriadne prudké klesania.
Dostávam sa do príjemného rytmu a keďže je zamračené (a miestami i hmla) nie je ani veľmi možné obdivovať výhľady. Rútim sa (teda … idem len troška rýchlejšie), predchádzam a predbieham občas niekoho (raz, podľa vlastných slov jedného z dvojice i počas partnerskej hádky?). Nekonečne čakám na Čierny vrch, ktorý je ale krásne biely (možno by mu mali v zime meniť meno na Biely vrch). Keď konečne stúpam naň, koniec je za mnou skôr, ako by som chcel. Klesanie je zasa úmorne prudké a to znamená kopu zábavy.
Na druhom kontrolnom a zároveň občerstvovacom bode prekvapujem dobroša (nie tím, že som došiel), lebo nemienim si nič zobnúť a ani nedoplňujem vodu. Mám všetkého dostatok ešte na ďalších trinásť kilometrov. Podľa jeho slov som týmto nečakaným krokom práve predbehol kopu (určite nie šesťdesiat) pretekárov. Trasa ďalej vedie do kopca a to je celkom fajn, nie? Dochádzam jednu pretekárku, chvíľku ideme spolu, ale nakoniec nevydrží moje tempo a nechávam ju za sebou (aby nik nepadol do mýlky, moje tempo je len o trošička rýchlejšie ako z nohy na nohu). Po piatich minútach dochádzam ďalšiu pretekárku, chvíľku ideme spolu, ale ani ona nakoniec nevydrží moje tempo a nechávam ju za sebou (stále idem z nohy na nohu).
Kluše sa mi celkom dobre (dokonca by som povedal, že vynikajúco), dochádzam aj zopár pretekárov a jedna dvojica dokonca dobieha mňa. Vytvára sa taká malá skupinka, ktorá si to trieli spoločne dole kopcom (teda ona trieli, ja postupne zaostávam). Napriek tomu (nechcel som, aby ma niekto predbehol zozadu) som celkom spokojný. S klesajúcou výškou mizne biela snehová idylka a mení sa na obyčajnú blatovú realitu. Mačky v tomto blate úplne strácajú svoje magické schopnosti udržať ma na nohách. Tak si ich asi kilometer (či dva?) pred ďalšou občerstvovačkou dávam dole. Vrúcne sa modlím, aby som si ich už nemusel opätovne nasadzovať.
Na kontrolnom bode si tentoraz nechávam načapovať do jednej fľaše ionťák, poprosím o jeden keksík a upaľujem (no dobre, zasa len z nohy na nohu) preč. Nečakane takto nechávam za sebou celú skupinku z klesania. Do cieľa to už je celkom blízko (kedy som sa vlastne preklopil a štrnásť kilometrov považujem za blízko, veď niekedy v minulosti sa mi i päť kilometrov zdalo strašne ďaleko a dve hodiny trvali nekonečno dlho) a tak dúfam, že ma už nik (a nič) neprekvapí.
Cupitám si a počujem hlas za mnou. Dobieha ma ženička, ktorú dokonca poznám (Petra z Chaty pod Chlebom). Netuším kde som ju ja predišiel (pravdepodobne na K2 alebo K3), ale teraz sa za mnou rúti brutálne rýchlo. Prehodíme zopár slov, troška ideme spolu, ale nemám nárok udržať jej tempo. Chvíľu (v takomto úseku pretekov je chvíľa ťažko zadefinovateľná a môže v skutočnosti trvať dlhšie ako keď je človek v pokoji, veď už Einstein poukázal na diletáciu času pre pohybujúcich sa pozorovateľov) takto idem sám a počujem opäť niečie kroky a vravu. Dejá vu. Petra. Prehodíme zopár slov, troška ideme spolua zasa mi zmizne v diaľke (žeby chyba v Matrixe?).
Stúpam na posledný kopček a veľmi sa tomu teším. Prechádzam cez pole, lesík, ďalšie pole a nik stále za mnou. Minulý rok ma tu predbehol jeden chlapík, ale dnes sa nedám. Dávam do toho všetko (aspoň sa mi tak zdá), ignorujem blatistý terén (je určite menej blatistý ako minulý rok), otrepávam si nohy na asfaltke v Uhrovci, posledné schody a som v cieli. Som nesmierne rád. Mám pocit, že som sa oproti minulému roku zlepšil o kopu minút (doma zisťujem, že som bol o štvrť hodinky pomalší, no kto by to len povedal?).
Zablatené topánky nechávam von, idem sa prezliecť, osprchovať, troška pokecať, najesť sa a nakoniec šup domov. Juraj bol už v cieli a tak ani nemusím na neho čakať (ani na chvíľku mi nenapadlo, žeby som mohol byť rýchlejší). Ako by som zhodnotil preteky? Zdali sa mi trošička ťažšie ako minulý rok. Miestami bolo podľa mňa viac snehu aj ľadu, menej výhľadov, zato viac hmly. Najmä spočiatku. Všetci dobrovoľníci bolo dobrí, bežci milí a aj keď sa mi to ráno nezdalo, užil som si riadne veľké dobrodružstvo.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 26. 01. 2026 | 8:24 h:min | 51,4 km | 9:48 min/km | 2564 m |
Pridaj komentár