Mount Everest je najvyššia hora sveta, ale pre horolezcov je horou hôr K2. Vzdialená (Preto má označenie K2 ako druhý vrchol v pohorí Karakoram, meno ktoré mu dal Thomas Montomerie. Domáci ju nijak nepomenovali, lebo tam žiadny domáci nežili), s vyšším prevýšením, s horším počasím a s oveľa horšou smrteľnou štatistikou (donedávna každý štvrtý človek pokúšajúci sa o vrchol zomrel). Preto mám zmiešané pocity, keď sa vydávam smerom k K2. Ráno je len trocha chladné ale o to viacej fúka. Paráda. Takto to vôbec nemám rád. Ešte šťastie, že moje kroky nesmerovali na tento smrteľne nebezpečný štít ale len na druhý kontrolný bod Ultrakrasu 55 (verzia 2025) v Drienovci. Tesne po mne prichádza i zvyšok dobrovoľníkov.
Nuž ale ani tu to nie je úplne jednoduché (a prekvapivo bezpečné). Deň predtým prudký vietor spravil niečo s mobilnou vežou (odfúkol ju?) a nik nemá dostatočne silný mobilný signál. Nieto ešte nejaký ten mobilný internet. Spočiatku ma to vôbec netankuje, vyberajú sa veci z áut, pripravujú sa stoly a kopa takých malých a neviditeľných (a kým to človek nezažije ani predstaviteľných) vecí.
Čakanie na prvého bežca sa končí v momente keď sa ukáže prvý (a nie druhý alebo snáď predposledný) bežec (Patrik Frko) na zákrute. Zastavuje sa na časovej kontrole a pokračuje k občerstvovačke (ktorá je umiestená asi dvadsať metrov za ňou) a medzitým pribieha bežec na druhom mieste (Matej Oravec). Po negatívnej odpovedi na otázku, či je nutné pokračovať až na občerstvovačku, sa len dotkne stola, otáča sa a zrazu je na prvej pozícii.
Postupne prichádzajú ďalší a ďalšie bežkyne a bežci. Na K2 je nás dosť veľa (zo desať?) a ja so svojou pamäťou zlatej rybičky si všetky tie mená a tváre nemám šancu zapamätať. Časovej kontrole sa venujeme štyria. Traja dospeláci (Tina? sa snaží určiť číslo bežca ktoré následne povie nahlas, Peter? zapisuje toto číslo do papiera s poradím a časom a ja! toto číslo vyškrtávam zo zoznamu štartujúcich) a malý, milý a trpezlivý Matúš (dvojročné chlapčiatko?). Ten veľmi rýchlo pochytí najdôležitejšie veci pre časového kontrolóra. Vykrikuje: Číslo! Poď sem! Osem! Pritom je úplne jedno, či sa niekto blíži alebo nie. Je veľmi milo šarmantný.
Ani policajtky na služobnom aute mu neodolali. Na radosť každého (teda aspoň moju) pri odchode zapnú majáky. Takto sa nejako musia cítiť ľudia na diskotéke. Teda predpokladám, ja som nikdy nebol parketový lev. A ani žiaden iný lev.
S postupom času sa intervaly medzi bežcami skracujú až nastane pre mňa absolútna pohroma. Dôjde jedna pätica pretekárov, Tina kadenciou ľahkého guľometu vykríkne prisluchajúce štartovné čísla a kým ja si zaznačím prvé dve, guľomet už chrlí ďalšiu n-ticu čisel (kde n je viac ako tri a menej ako osem, nejako som ten počet dobehnuvších nezaznamenal). V tej chvíli sa úplne strácam. Náladu mi zlepšuje len Matúš ktorý s plnou vážnosťou sa dožaduje ďalších čísel.
Chvíľu je okolo nás ešte riadny frmol (a okrem čísel, papierov a modrých perových guličiek nevnímam nič) ale postupom času sa to stále viac a viac ukľudňuje až nakoniec je celkom ticho. Ani som si to nevšimol ale vietor tiež postupne utíchol a neodfukuje už mobilný signál (alebo tú mobilnú vežu opravila záchranárska servisná partia?). Naši záchranári (manželská a určite hrdá rodičovská dvojica Matúša) pre ľudí vraj opravili (ehm, pardon ošetrili) prekvapujúco veľké množstvo oškretých kolien a i pár (doslova dve) DNF. V jednom prípade to bol problém s natiahnutou šľachou na chodidle (ktorý potom pomáhal na občerstvovačke) a v druhom prípade došiel bežec na kontrolu iba pár minút pred zadným vojom. Celkom múdro sa rozhodol, že nemá význam pokračovať ďalej.
Po odchode zadného voja expresne pobalíme veci do áut a dávame zbohom K2. Nakoniec to nebolo tu až také nebezpečné a všetci prežili (i keď ako som, spomínal, niekoľko ľudí odišlo s nejakým tým šrámom). Človek by si myslel, že to už bude koniec ale to nie je vôbec pravda. Presúvam sa do zázemia štartu a cieľa (teraz už hlavne len cieľa). Trocha pomáham empaticky usmerniť nervóznych vodičov áut, ktorí sa (zbytočne) pokúšajú dostať a odstaviť svoje auto na preplnenom parkovisku. No poviem pravdu, nie je to žiaden dream job ale aspoň som na slniečku a čerstvom vzduchu (hneď pri hlavnom ťahu na Rožňavu).
Po príchode prvých troch bežcov (vôbec nerozumiem, ako môže niekto 55 kilometrov dlhú trať s celkovým prevýšenim 2400 metrov a so škrapami na nezanedbateľnom úseku prebehnúť za menej ako 5, slovom päť, hodín) opúšťam svoju dobrovoľnícku úlohu. Neodpustil by som si, ak by som sa nešiel osobne pozrieť a porátať nejaké tie škrapy.
Slnko si teda len tak pečie ako keby nemalo nič iné na práci (a asi naozaj asi žiadnu inú prácu nemá) a ja sa deriem po stráni hore kopcom. Každý krok smeruje niekam inam a nedá sa tu nájsť žiaden pravidelný rytmus. Niežeby ja som bol taký kiľo, len to tie škrapy. Stretávam zopár pretekárov oproti a každý jeden si myslí, že idem nesprávnym smerom. A ja každého jedného uisťujem, že ja nie som pretekár. Len si idem užiť škrapy. Ani jeden mi to neverí.
Na Zádielskej planine je príjemnejšie. Viacej rovinatejšie a menej skál a ľudí. Preplietam sa pomedzi stromčeky, vychutnávam si výhľady na tiesňavu zhora a vyhýbam sa prílišnému priblíženiu sa k okraju. Je to tu naozaj veľmi čarovné. Prichádzam na dlhšiu lúku a spomínam ako som tadiaľto (skoro rovnakou cestou, len so zachádzkou na hrad) šiel pred mnohými (dvadsiatimi?) rokmi s priateľmi (najlepší ľudia mimo rodiny, akí kedy boli okolo mňa). Vtedy sa mi táto celá cesta zdala nekonečná.
Prekvapuje ma, keď sa chodník zlomí a smeruje dole. Zostup je prekvapujúco krátky (v pamäti to bol extrémne dlhý) a plán pokračovať rovno Zádielskou tiesňavou zavrhujem. Skočím sa ešte pozrieť na K4 a prehodiť zopár slov s ľuďmi tam. Opäť som na trase Ultrakrasu a opäť idem v protismere. A opäť mi ľudia hovoria, že idem zlým smerom. Hovorím im, že je to všetko OK, ja nesúťažím. Poteší ma, že zopár ľudí ma spoznáva a pýta sa ma, či bude z toho video. Musím ich sklamať, z dnešného dňa bude len tento písomný krátky report.
Porozprávam sa s Peťom, Jeromom a potom utekám (do cieľa). Čaro tiesňavy je neodolateľné. Ani sa mi nechce veriť, že pred pár desiatkami minút som sa na toto pozeral zhora. Stretávam náhodných i nenáhodných turistov (a lezcov, psov, kočiarov, …). Z ústia tiesňavy sa nepokračuje smerom dole ale El Presidente vytiahol svoj najväčší tromf z rukáva – poslednú naklonenú rovinku. Treba sa vyškriabať späť na planinu. Cesta je prudká a v tom teple to nie je žiaden med lízať (i keď neviem čo by mohlo byť príjemné na lízaní medu, človek je v tom lepšom prípade len celý polepený a v tom horšom je navyše celý dopichaný od včiel a ôs). Pár ľudí predchádzam (v tom kopci všetci máme len chodeckú rýchlosť), prehodím zopár slov s ďalším fanúšikom (ani som nevedel, že som taká známa persóna) a tesne pred vrcholom sa dostávam do hľadáčika Juroka. Vďaka za skvelú fotku!
Potom prichádza to pravé orechové (keďže nemám rád orechy, tak to nie je pochvala) – cesta dole škrapami. Vôbec mi to nechutí. Ja mám našťastie v nohách len niečo kolo tucta kilometrov, ale všetci ostatní majú za sebou vyše päťdesiatky. To znamená, že im to nechutí ešte viac. Predbieham tam možno zo dvadsať ľudí (je to ale skôr také kamiónové predbiehanie na diaľnici, vždy mi to trvá viacej ako by to bolo milé každej zo zúčastnených strán). Pod hradom sa rozbieham a bežím a bežím až som takmer v cieli. Nechávam pravých hrdinov dobehnúť do cieľa a ja sa snažím hlavne nenápadne dostať cez cieľovú čiaru. Neúspešne. Rado ma vyhlási ako každého iného účastníka. Skoro mi kvôli tomu vypadne slza z oka. Až na to, že to je skôr kvapka potu. Veľa potu.
Dávam si zaslúžený boršč a kofolu (dostávam žetón za dobrovoľníctvo, nie za beh), prehadzujem pár slov s ľuďmi okolo (všetci do jedného sú extrémne milí alebo extrémne unavení) užívam si chvíľu. Takéto strávené soboty sú prudko návykové a ako správny závislák chcem takýchto dní viac a častejšie. Táto akcia je veľmi podarená. Ľudia, trať, nálada je len a len top. Škoda len, že je už koniec. Sám sebe sľubujem, že na budúci rok sem prídem zas (pomáhať).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 26. 04. 2025 | 2:31 h:min | 17,1 km | 8:54 min/km | 890 m |
Pridaj komentár