Minulý týždeň bola riadne veľká zima. Kosa bola jednoducho všade. Na zemi, to som si všimol, keď som prechádzal po chodníku, netiekol zmrznutý potok. Vo vzduchu, to som si všimol, sa mi tesne pred ústami kondenzoval môj dych. Na rukách, to som si všimol taktiež, keď mi bola zima vlastne na rukách. Toto dnešné ráno je taktiež extrémne zimné, cez noc napadol totiž sneh.
Vychádzam trocha neskôr ako som pôvodne chcel, ale to nevadí. Idem dokonca úplne inam ako som pôvodne chcel. Ale to tiež nevadí, nakoľko snehová perina zmenila v nepoznané aj moje blízke poznané okolie. Aby bolo jasné, dnes ráno sa budem zas a opäť túlať v lesíku v okolí Ťahanoviec.
Vchádzam do lesa a tak trocha rozmýšľam nad tým, či je vôbec potrebné mať zapnutú čelovku. Svetlá sídliska sú neďaleko a hustá deka mrakov odráža to všetko svetlo, ktoré by inak neužitočne uletelo do vesmíru (tak to je jasný dôkaz absolútne nevhodného typu osvetlenia), späť smerom k zemi. Ako sa deriem hlbšie a hlbšie do lesa, je stále nad všetku pochybnosť jasné, že je jasno. Nezanedbateľnú rolu v tom hrá aj nový krásny čerstvý nadýchaný biely sneh. Heh. Svetlo jednoducho sa odráža a rozptyľuje medzi dvoma vysoko odrazivými vrstvami.
Na ruky mi je teplúčko (vďaka skvelým merino rukavičkám), na trup je mi teplúčko (vďaka skvelej vatovej vetrovke), na nohy mi je teplúčko (vďaka dvom vrstvám nohavíc). Na chodidla mi nie je teplúčko ale mokro (prečo som namiesto poriadnych topánok zobral obyčajné bežecké látkové?). Som úplne prvým človekom, ktorý sa tadiaľto pokúša prejsť a tak sa brodím novým snehom, našťastie nie až tak hlbokým. Je teda na mňa v tejto chvíli super zvláštne krásny pohľad. Predieram sa snehom v lese uprostred noci a bez čelovky v zimnom oblečení až na topánky. Mne je ale v tejto chvíli jedno ako vyzerám, hlavné je ako sa cítim a ako mi to ide.
Čím sa norím hlbšie a hlbšie do lesa, očakával by som prehlbovanie tmy a nakoniec potrebu prisvietiť si. Nič sa také ale nedeje. Troška ma mrzí aj moja pomalosť, chcel som byť omnoho rýchlejší. V týchto podmienkach je to zložitejšie a vlastne zisťujem, že sa mi ani nechce zrýchliť. Tak to nechávam tak a idem tak ako sa dá.
Jediným zvukom v celom lese je intímny vrzgot snehu pod mojimi nohami. Kráčam temne bielou krajinou. Je to veľmi ukľudňujúce. Nie tá temnota ale celková atmosféra dnešného dňa. Zvyčajne ak na mňa takto skoro z rána mrknú nejaké srnky, zisťujem to väčšinou kvôli zeleným očným lampášom. Tento raz idem bez svetla a tak len hmlisto v diaľke sledujem nezreteľný pohyb nejakých tiel. Nakoľko to ladne poskakuje, asi to nebudú divé svine. Alebo sa dali na balet a naučili sa niekoľko krásnych skokov?
Pomaly sa asi začína rozvidnievať a mne napadne po dlhšej chôdzi po lesnej ceste, že budem pokračovať nezreteľnou prťou do kopca. Zvyčajne mám na tomto mieste problém udržať si správny smer aj za dokonalých podmienok, nieto ešte teraz v tme. Hmm, to mi ani tak problém nerobí, skôr je to absolútne bielo vôkol mňa. Kadiaľ vlastne ten chodník vedie? Tadiaľto? Alebo tadiaľto? Netuším, mám taký pocit, že som sa mierne stratil. Najvtipnejšie na tom je nechaný telefón doma v nabíjačke. Prečo by som ho mal brať, keď idem len sem neďaleko?
Po takej kratšej (dlhšej) chvíli idem správnym smerom a úspešne nachádzam väčšiu cestu, ktorá ma nakoniec privedie tam kam chcem. Nie, nie do cieľa, to by bolo ešte veľmi skoro a musím spraviť ešte zopár niekoľko tisíc krokov. Teraz si naozaj dobre uvedomujem, už je čas na východ slnka. Veľmi nenápadne sa rozvidnelo.
Pekne krásne sa ďalej točím okolo kopčekov a prechádzam popri miestach, kadiaľ som pred dvoma hodinami prechádzal. No a pekne krásne mám aj mokrejšie v topánkach a vlastne je mi to už aj jedno. Žeby mi bola taká zima, až mi úplne odmrzli nohy? Ta to teda nie, nie som až v takomto zúfalom stave. Merino rukavice mi ale neposkytujú až takú skvelú ochranu ako som čakal a tak skúšam najnovší upgrade – dávam si na ne ešte jedny rukavice. Ale v skrehnutých rukách je to riadna výzva. Mám ja rád výzvy? Ani nie, ale ak nechcem aby mi bola zima, musím to spraviť.
Prechádzam sa sám a sám ešte možno polhodinku ale nakoniec je na čase skončiť. Vždy som sám ale pod nohami v snehu vidím a sledujem prvé ľudské stopy. Nejaký dobrodruh podobnej nátury ako ja sa vybral na výlet, do zajtra nepríde, s bratom som sa včera dohodol. Mierne mimo, ale keď mi táto pesnička sa nie a nie dostať z hlavy. Kto to zistil, čo to je? Veru veru, vravím vám, je to Ja, ty a môj brat aka Sklíčka dotykov. No späť k realite. Prichádzam k začiatku (koncu?) lesa a zrazu je všade veľa psíčkarov.
Dnešný pobyt von na chladnom vzduchu a studenom vzduchu bol koniec koncom veľmi príjemný. Bol som extrémne prekvapený možnosťou ísť bez čelovky a popritom stále vidieť celkom obstojne. Aj napriek pomalšiemu tempu zapríčinené prítomným snehom by som si želal viacej takýchto dní. Kto vie ako dlho sa tento sneh udrží?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 29. 11. 2020 | 3:30 h:min | 17.23 km | 12:12 min/km | 920 m |
Pridaj komentár