Tak a veru, von už pani Zima riadne chce ukázať svoju silu. Zaťala svoje pazúriky do chudákov bezlistých stromov a riadne im dáva zabrať. No tak dobre, trocha som to prehnal, stromom to až tak veľmi nevadí ale mne áno. Keď odchádzam z Košíc je asi presne mínus šeť stupňov. Otázka znie, chce sa mi v takomto počasí terigať sa po Slanských vrchoch, klepať sa od zimy a namáhať sa na zľadovatenom chodníku? Kto ma aspoň trocha pozná (a sú to všetci tí piati pravidelní čitatelia, tak vás týmto spôsobom pozdravujem) očakáva pozitívnu odpoveď.
Na Dargovský priesmyk dochádzam relatívne rýchlo, relatívne v pohode a relatívne v teple. Keď vychádzam z vyhriateho auta vidím nádherný meteor letiaci popod Veľkú medvedicu, jasnosťou porovnateľný s hviezdami z Veľkého voza a dokonca zanechávajúci krátku stopu. Ešte som neprešiel ani jeden meter a už sa oplatilo privstať si a vyjsť do zimnej prírody.
Idem po červenej značke smerom na Mošník. Napriek tme a chýbajúcemu Mesiacu je celkom dobre vidno. Čelovka odvádza svoju prácu perfektne a všetky hviezdy zimnej a jarnej oblohy svietia o sto šesť. Po vnorení sa do lesa stále dokonca vidno hviezdy pomedzi stromy ale kráľovnou je jednoznačne Venuša. Tá svoje nezamiteľné postavenie necháva obdivovať nad východným obzorom.
Cesta je trocha kamenitá a je značená excelentne. To si myslím, kým neprídem na jednu z mnohých križovatiek a bez rozmyslu zabočím vpravo. Ako v takýchto chvíľach to už býva, nie je to správne rozhodnutie. Som prinútený vrátiť sa zopár desiatok metrov späť a vybrať si iný smer. Čia je to ale smola? Len moja, len moja. Také veci sa v tme ľahko stávajú.
Cesta sa pomaly dvíha a ja si to ani nevšímam, nakoľko je stále tma. Nado mnou len svietia hviezdy a nad západným obzorom trocha cítiť mraky. Teda skôr mráčiky. Nechce sa mi veriť, ako som sa už vysoko dostal. Prechádzam lesíkom, ktorý postupne prechádza do rúbaniska. Hmmm. Podložie sa taktiež mení, je to viacej menej blatové a čo sa stane s blatom keď mrzne? Áno, je to všetko tvrdé ako kameň. Nie je vôbec príjemné sa pohybovať tvrdými koľajami. Čerešničkou na tejto super torte je potôčik tečúci cestou. Kde je vody málo je veľa ľadu a inde je zas veľa doslova ľadovej vody. No nie je to dvakrát príjemné.
Vyššie na rúbanisku trocha viacej tápem moderné technológie zas nesklamali mapa v mobile mi pomohla. Len sa desím predstavy, ak zablúdim a navyše skutočnosť sa bude rozchádzať s realitou (nie teraz, ale tak vo všeobecnosti). Predieram sa vpred. Predo mnou by mal teraz byť rovný úsek a potom ma čaká prudký zostup. Predsa len trocha krútim, lebo mapa sa naozaj trocha líši od reality, ale nie som stratený a je jednoduché nasledovať značky. V tejto chvíli si začínam uvedomovať postupné rozjasňovanie oblohy.
Milujem ten moment, tie chvíle, keď nado mnou je ešte stále tmavočierna obloha a mnohé hviezdy zatiaľ úspešne vyhrávajú svoj svetelný boj a nad obzorom sa už pomaly ale isto začína rozlievať krvavočervený závoj ranného zore. Každou minútou sa menia svetelné podmienky a paradoxne s narastajúcim svetlom som nútený zvyšovať výkon svojej čelovky.
Schádzam dole nudným kopcom, teda tak sa to na prvý pohľad zdá. Občasné kamene ma celkom potešia, lebo to znamená, že som mimo zmrznutého blata. Potom zas na mňa vyskočí spadnutý strom na ceste (heh, spadnutý strom na mňa vyskočí, to takú blbosť som musel extra dlho vymýšľať), inde ma zas prekvapí nečakaný výhľad na východ. Nebadane už len Venuša dokáže odolávať slnečnému znečisteniu a je jediným jasným svetelným bodom. To značí jediné – východ slnka sa nezadržateľne blíži.
Aj cesta dole ďalším tvrdím korytom sa blíží, teda nie, ono je to už tu. Pod nohami mi ubieha cesta a po ľavej ruke mi zurčí v hlbokej strži potôčik. Pod Paruštanom som zatiaľ v najnižšom bode, vychádzam na samotný Paruštan a definitívne vypínam svetlo okolo seba. Teda svetielko na hlave, lebo svetla okolo mňa je dostatok. Musím uznať, je tu riadna zima. Tak sa obraciam a vraciam sa skadiaľ som prišiel. Cesta hore nie je taká nudná, nakoľko treba ísť hore. Všetky tie výškové metre, ktoré som stratil, zas musím nastúpať. Za svetla je to horšie ako za tmy, lebo teraz veľmi dobre vidím kam idem.
Nie je to ale nuda, to teda nie. Som rád za každú minútu ktorú tuná trávim. No tak občas si popod nos pofrflem, čo som si to zas dnes vymyslel, ale inak si to užívam. Aj vetrovka je geniálna. Na sebe mám len flísovú bundu a vatovú vetrovku z Decathlonu a je to v tejto chvíli dokonalá kombinácia. Nie je mi ani teplo a ani zima. Na vrchole kopca neodbočím smerom k Dargovskému priesmyku ale opačným smerom na Mošník. Len zájdem približne kilometer a otočím sa späť. Cestou zazriem v diaľke Vysoké Tatry a doslova mi to vyrazí dych. Je to neuveriteľne krásne.
Teraz za svetla pozerám jak jeden puk, čo je všetko okolo mňa. Len pred hodinou a pol bolo všetko skryté tmou a teraz to konečne vidím. Teda to rúbanisko nie nic moc, ale toľko ľadu v tom prudkom kopci? Teda musím si dávať poriadne dávať pozor, nerád by som sa pošmykol a skončil zadkom na zemi. A s polámanou nohou. V noci to bolo ľahšie! Asi. Možno.
Nevraciam sa úplne rovnakou cestou, do priesmyku nedôjdem po červenej značke ale spravím si miernu odbočku modrou značkou. Keďže sa ide len dole kopcom, tak je to fajn. Vo svetle je les celkom fajn, na niektorých bukoch ešte držia suché listy, tak v jemnom vetríku moje okolie potichučky šumí. Keď narazím na lesnú asfaltku, tak sa jej držím niekoľko kilometrov. Prechádzam popri zopár domoch a trošku mnou trhne, keď z dvora počuť neuveriteľne nepriateľský štekot psa. Myšlienka je silnejšia ako meč! Preto v duchu posilňujem železné oká reťaze, nech nemá ani najmenšiu šancu na pretrhnutie.
Po ďalších niekoľko stovkách metrov stretávam dvoch cyklistov a sa im aj tak trochu čudujem. No kto normálny by sa šiel bicyklovať v tejto zime? Nepáči sa to ani tomu psovi, ktorý mal pred pár minútami problém aj so mnou, aj z tejto diaľky dobre vnímam jeho názor na prechádzajúcich dvojkolesákov. Tak im treba. Tak treba aj mne. A je tu koniec – auto.
Dnešný deň bol neuveriteľný. Napriek strašnej zime, som sa primerane poobliekal, odmenou mi bola padajúca hviezda i stacionárne hviezdy na oblohe. Venuša svojou trblietavou krásou mi svietila dlho na cestu a napriek blato ľadovému korytu sa mi išlo pohodlne. Najkrajším však bol výhľad na Vysoké Tatry, toto sa mi vpálilo do sietnice. Na tieto teploty si musím zvyknúť, niekoľko mesiacov iné nebudú. Juchú. Alebo ani nie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 22. 11. 2020 | 3:51 h:min | 24.06 km | 9:37 min/km | 920 m |
Pridaj komentár