Sám a sám

Napočítam do troch, natiahnem do seba poriadny hlboký nádych vzduchu a vykročím pravou nohou vpred. Robím na túre prvé kroky, celé dobrodružstvo sa však začalo už oveľa skôr. Minulý rok cez dlhé, chladné a tmavé dni (a noci) som sníval o dlhých, teplých a svetlých letných dňoch, niekde v príjemnom prostredí prírody. Neužitočne som využil každý večer hľadaním dokonalého výletu. Trvalo to dlho a nakoniec sa mi podarilo nájsť ten pravý trek. Nie je až taký dlhý, aby trval nekonečné mesiace. Podľa dostupných informácií, by som ho mal prejsť za približne tri týždne. Ja si však veľmi verím určite to prejdem rýchlejšie. Má to ale predsa len jeden malý háčik alebo skôr háčisko. Táto cesta je na druhej strane sveta.

Na moje prekvapenie však rodina s mojím plánom vrelo súhlasí. V dnešnej elektronickej dobe vybavujem všetky potrebné doklady a dokumenty priamo z mojej obývačky a za pár týždňov mám všetky potrebné papiere pri sebe. Takto nastáva tá ťažšia časť – čakanie na samotné vycestovanie. Dni sa vlečú ako, ehm, soplíky z nosa chorého batoľaťa. Nie a nie sa priblížiť k vytúženému dátumu. Tak si aspoň krátim čas ďalším prechádzaním svojej výbavy a zvažovaním čo vlastne so sebou zobrať a čo nechať doma. Na nete hľadám, čo by bolo ešte lepšie ako to mám. Nakoniec sa rozhodnem pre nasledujúcu výbavu:

Stan, batoh a spací systém

ČoMenoVáha [g]
stanSMD Solo727
spacákCumulus Lite Line long661
nafukovačkaTHERMAREST NeoAir XLite340
fólia pod stanručne strihaný Tyvak130
batohGossamer Gear Gorilla 401129
Celkovo2987

Oblečenie v batohu

ČoMenoVáha [g]
tričko s dlhým rukávomExisport275
nepremokavá bundaFrogg Togg Ultra-Lite 2290
pérovkaDecathlon Forclaz 500290
2x ponožkyDecathlon142
Celkovo997

Oblečenie na sebe

ČoMenoVáha [g]
šiltovkaNike44
tunelBuff31
tričkoMathematics151
bundaDecathlon MH500224
spodné nohaviceLidl81
nohaviceDecathlon Trek 100 Forclaz385
kompresné návlekyCEP39
ponožkyMcKinley merino59
topánkyAltra Olympus552
opasokDecathlon Inesis 136
turistické paličkyFizan Compact330
Celkovo2032

Veci na jedlo

ČoMenoVáha [g]
lyžicaSea to Summit12
filterSayer65
nôžDeejo pink27
pohárobyčajný pohár z Pepco46
3x vrecúška na jedlozatváracie12
nepremokavé vrecúško na všetko jedloOsprey 6 l31
2x fľaša na voduobyčajná 1 l88
Celkovo281

Hygiena

ČoMenoVáha [g]
zubná pastavzorka pasty Sensodyne19
toaletný papier200
zubná kefka20
dezinfekcia Sanitol80
na kliešteAtix36
sprej proti kliešťomrepelent Predátor134
Celkovo489

Drobnosti

ČoMenoVáha [g]
peňaženkaROAM34
prvá pomoc150
vankúšDecathlon QUECHUA74
nepremokavé vrecúškoSea to Summit 13 l42
denníkceruzka a zošit60
Celkovo360

Elektronika

ČoMenoVáha [g]
fotoaparátSony RX-100240
telefónIphone 6 SE128
hodinkyPhoenix 378
čelovkaPetzl Actic Core81
powerbankaAlza 10 000 mAh456
káblemicro USB, Apple, Phoenix93
tripodUltra pod Nano57

Aj keby som niečo so sebou zabudol zobrať, tak to určite nepotrebujem. Rozhodnuté. Ešte na Slovensku si spravím zopár krátkych výšľapov, kde sa uisťujem, že všetko je pripravené, odskúšané a niekoľkokrát preverené. Jednoducho jedna báseň (s minimálnou dĺžkou Odysei). Teraz som pripravený na cestu a od životného dobrodružstva ma nemôže nič odradiť. Teda myslím si to, kým ma neskolí záhadná choroba. Ako keby sa mi posmievala. Takže ty by si chcel ísť niekam za dobrodružstvom? Nedá mi žiadnu šancu a hodnú chvíľu to vyzerá na uterák v ringu. Predsa sa však z toho pozviecham a nakoniec mám aj dostatok času na nabranie nových síl.

Koncom mesiaca sa tak lúčim s rodinkou a prajeme si skoré zvítanie. Cesta vlakom a lietadlom prebieha konštantne jednoducho. Nebudem sa rozpisovať o tom ako je na letisku, lebo ten kto to vie, toho to nezaujíma a kto nevie, ten mi neuverí. Aj keď niekto písmenkovo šikovnejší, by len z tých príhod bol schopný napísať zaujímavú knihu popisujúcu všetok ten národ bažiaci za niečím, čo doma nemá a má utkvelú ilúziu, že v tých vzdialených krajoch mu to bezprácne padne do lona. A nebudem zapierať, jedným z tých bláznov som aj ja. Z letiska sa dostať na tzv. trail head mi s aklimatizáciou zaberie ďalšie dva dni. Som však tu a tak začínam.

Deň počiatkov

Napočítam do troch, natiahnem do seba poriadny hlboký nádych vzduchu a vykročím pravou nohou vpred. Robím na túre prvé kroky. Cesta je prekvapujúco povedomá. Vôbec, celkovo to vyzerá ako na Slovensku. Lesný chodník, tiahnúci sa do krovia a neskôr vychádzajúci na lesnú cestu. Som v lese a tak okolo mňa sú samé stromy. Nakoľko celkom tu ešte je len jar v plnom prúde, tak listy stromov sú krásne zelené. Každý strom má vlastnú, iba pre seba jedinečnú farbu. Niektoré nízke kríky lemujúce cestu, kvitnú drobnými malými bielymi kvetmi.

Ako som si zvykol už v minulosti, každú trištvrť hodinu sa napijem a každú hodinu a pol si zajem niečo drobné. Najradšej si dávam polovičku Snickersu alebo trochu orieškov M&M’s. Takto si kľudne vykračujem zopár hodín, až kým nevychádzam mimo les na skalu. Z nej je nádherný výhľad a tak sa nakoniec rozhodnem tu zastať a dať si obed. Niekto možno videl môj trojhviezdičkový recept na kus kus s tuniakom, ale toto si teraz nedám. Dám si druhú najlepšiu vec, vietnamca s lavašom. Na otvorenom priestranstve tak trochu fúka, preto si beriem moju najmilšiu bundu, ktorá mi ponúkne príjemný teplotný komfort.

V lese

Dojem, dožujem a pokračujem ďalej. V lesnom tuneli necítiť vietor a tak si skladám bundu dole. Je tu božské ticho. No až na tie vtáčiky, ktoré si tu pospevujú a tie mušky, ktoré polietavajú a vytvárajú bzukot okolo mňa. Našťastie to nie sú komáre, ktoré by sa ma pokúšali zjesť zaživa. V tejto relatívnej pohode kráčam niekoľko hodín. Šero a les striedajú krátke lesné a presvetlené lúčky. Po väčšinou sa ide po nie príliš namáhavom stúpaní a veľmi mi to pripomína okolie Košíc. Teda až na to, že tu nie sú vidno žiadne ľudské obydlia.

Nechcem sa zničiť hneď v prvý deň a držím sa presne svojho plánu. Spočiatku ísť pomalšie a kratšie a tak si vybudovať turistickú kondičku a až následne ísť riadne na doraz. Aj keď dnešná porcia kilometrov je menšia, ako som si naplánoval na neskôr, pre úplne netrénovaného človeka by to asi bola riadna makačka. To si teda riadne fandím nie? Tak či tak, o piatej končím so svojou dennou dávkou a hľadám si miesto, kde by som sa zložil. Po pár minútkach nájdem dokonalé miesto, zhadzujem svoje veci. Rozbalím stan, pripravím si večeru (predsa len prišiel čas na kus kus s tuniakom), zapíšem zopár vecí do denníčka, najem sa a už si len vychutnávam okolie. Som tu celkom sám, tak ako som si to želal. Bezoblačné nebo predpovedá krásnu hviezdnu show, len neviem či budem dostatočne čulý, aby som si ju užil. Idem si skoro ľahnúť spať, chcel by som zajtra ráno vstávať dosť skoro.

Noc nespánku

Ráno sa budím, celkom polámaný. Teda budím, je to skôr konečné rozhodnutie, že už nemá zmysel ležať v stane a hrať sa na spánok. Buď to bolo prebytkom adrenalínu zo včerajšieho dňa, alebo jednoducho som zle spal. Vonku bolo veľmi teplo a prehadzoval som sa dlho do noci. Keď už som mal ten pocit, že zaspávam, tak sa zrazu objavili zvuky a ruchy zvonka. Nedá si to nevšímať. Nejaké hlasné škrabanie sa ozýva zvonku stanu. Čo to môže byť? Dobre viem, nemôže byť predsa medveď alebo nejaká iná šelma, ukľudniť ma to však veľmi nepomáha. Skúšam napriek tomu zaspať, sladký spánok neprichádza. Ako usnúť? Po polnoci vychádzam von zo stanu a hľadám toho vyrušiteľa.

Nikde nič nie je. Svietim čelovkou okolo seba, moje pátranie nie je vôbec úspešné. Určite sa ma to divé zviera zľaklo a utieklo do svojho hlbokého temného dúpäťa. Hurááá! Tak si zas idem ľahnúť do stanu a zaspím jedna radosť! Aspoň tak znie môj plán, ktorý sa však nenaplňuje. Neviditeľná obluda je zas späť. Vyrušuje teda dosť. Nevládzem mať už otvorené oči, nevládzem ani spať. Vychádzam opäť von a dávam si dobre záležať s lokalizáciou netvora. Ako vždy v takýchto situáciach, netreba robiť z komára slona, lebo väčšiu časť noci mi nedá zaspať malý chrobáčik. Kto to nezažil, neuverí.

Kvetinka na zlepšenie nálady

Snažím sa zaspať a predsa len nakoniec upadnem do limbu. Na pomedzí spánku a bdenia nakoniec čerpám sily a je tu ráno. Cítim sa len trochu odpočinutý. Balím svoj stan, všetky veci a idem v ústrety dnešnému dňu. Cesta je dnes trocha viacej hore-dole ako včera, stále to nie je nič brutálne. Chodník sa vinie lesom s občasnými lúkami. Skúšam mať pred desiatou hodinou pätnásť kilometrov za sebou a napriek pomalšiemu tempu je to tam.

Ešte dobre, že prvé dni som si naložil menší počet kilometrov, lebo inak by som zaspal počas chôdze. Nemám so sebou žiaden varič, vlastne len hydratujem svoje jedlo. To sa dá aj bez mojej aktívnej účasti a tak využívam tento čas na krátky obedný šlofík. Dobrú noc a dobrú chuť. Do večera následne stúpam do kopcov a nenápadne stúpam stále vyššie a vyššie. Predpoveď počasia na ďalších pár dní je priaznivá, resp. bola priaznivá, lebo tu od včera nie je žiaden mobilný signál. Blížim sa k vysokým kopcom a táboriť by som chcel ešte v lese, preto končím svoju dennú dávku na kraji lesa. Som riadne unavený a dúfam, že dnes sa trocha lepšie vyspím ako poslednú noc.

Deň únavy

Mňa teda ráno neprekvapí, že sa mi darí tak troška zaspať. Síce sa mi podvečer opäť nedarí spočiatku usnúť, ale to sa mi len zdá. Keď totiž otvorím oči, je hlboká noc. Ďalšie otvorenie očí je spôsobené vibráciou hodiniek. Sľúbim si len niekoľko bonusových minútiek oddychu a za odmenu som mimo ďalšiu pol hodinu. Idem však osamote a tak mi to nevadí, lebo sa nikomu nemusím prispôsobovať.

Doobedňajší čas trávim, neprekvapujúco, šliapaním. Okolie okolo mňa sa nenápadne ale isto mení. S narastajúcou výškou sa mení stromová skladba stromov a je tu čoraz viacej ihličňanov. Zatiaľ sa nedostávam nad hranicu lesa na alpínske lúky, len čistinky sú čoraz väčšie a častejšie. Kopce predo mnou nie sú žiadne štíty, skôr také oblé hole. Nateraz som nikoho nestretol a vlastne ma to vonkoncom neprekvapuje. Tento samotný výlet som si vybral z dôvodu celkovej izolovanosti tejto cesty. Do tohto zastrčeného kraja príde a prejde tento osihotený trek, tak do desať ľudí ročne. Nájsť len vôbec nejaké relevantné informácie je takmer nadľudská úloha. Ja však nie som len tak ledajaký turista. Niekedy som taký zahryznutý do daného problému ako buldog do kosti plnej špiku. To sú teda prirovnania. Budem si na budúce nájsť nejaké lepšie. Čo takto mucha láka na, ehm, tak ani to nie je lepšie.

Tak si len tak sám a sám dávam obed a predo mnou sa rozprestiera prvé riadne stúpanie. Musím prejsť na druhú stranu hrebeňa a zísť zas pod hranicu lesa. Tak sa veľmi teším. Idem do prudkého svahu a stúpanie je teraz nepríjemné. Je to oveľa dlhšie a vyššie ako stúpanie na Plejsy. Hore na hrebeň mi to lesom a lúkami trvá vyše dvoch hodín, je to však nádherne strávený čas. No trvá to tak dlho aj kvôli tomu, lebo každú chvíľku sa zastavujem a nedá mi nekochať sa dobrú hodnú chvíľku. Aj počasie mi praje a tak je to zatiaľ najkrajší deň, čo som tu. Takto si predstavujem aj ďalšie dni.

Vpred

Na hrebeni sa nezdržiavam veľmi dlho, predsa len v tejto výške dosť fúka a ako som už hovoril, potrebujem zísť toľko, koľko som teraz nastúpal. Cesta dole je typicky náročná na kolená. Kým sa človek trepe smerom hore, nadáva na cestu hore a nevie sa dočkať opačného smeru. Keď však už ide prudkým svahom dole, nadáva na tento smer a nevie sa dočkať cesty hore. Prečo vždy chceme to čo nemáme? Batoh už nie je taký ťažký ako hneď v prvý deň, napriek tomu je stále dosť plný jedla. Ja si nabalím vždy viacej jedla ako je potrebné, neviem sa totiž zbaviť predstavy, že budem hladný. A na takomto bohom zabudnutom mieste, nechcem skončiť hľadaním a okusovaním jedlých (pravdepodobnejšie však nejedlých) korienkov.

Vstupom do lesa sa začína hľadanie obstojného miesta na spanie. Po dnešnom dni som riadne unavený, toľko výškových metrov a tá vzdialenosť dávajú riadne do tela. Nechám hydratovať jedlo (vzletné pomenovanie zaliatia jedla vodou) a robím si poznámky z dnešného dníčka do denníčka. Oči sa mi samé zatvárajú, tak len rýchlo do seba nahádžem jedlo a idem spať. Problém so zaspaním, aký som mal prvú noc je fuč. Len krátko žmurknem a vidím vychádzať na východnom obzore žltú guľu. Kam sa podela noc?

Deň neistoty

V noci som dobre tvrdo spal. Síce bolo trocha chladnejšie ako noc pred tým, ale to sa dá pripísať na vrub vyššej nadmorskej výške. No možno za tým je aj ten front chladnejšieho vzduchu, čo sa mal dostaviť neskôr v týždni, možno sa však trocha poponáhľal a došiel skôr. Možno to bola kombinácia oboch vplyvov. Ako je to s predpoveďou počasia neviem, nakoľko tu nie je žiaden mobilný signál, nieto ešte aby tu boli nejaké dáta. Ja som pripravený na všetko nie? Takto som to chcel.

Vychádzam skôr ako včera (nezaspal som!), dnes ma však aj čaká troška ťažšia etapa ako včera. Kým včera som sa len tak motal okolo hranice lesa a len raz som prechádzal cez hrebeň s alpínskymi lúkami, dnes by som mal stráviť väčšinu dňa nad úrovňou lesa. Spočiatku som plný síl a odhodlania, kladiem nohu pred nohu a vychutnávam si každý meter stúpania. Hrebeň predo mnou je taký nejako cikcakovitý, nie je oblý a konkávny, ako ten čo je za mnou.

Občas počujem ako si svište predávajú o mne odkaz, pozor na toho gorilieho (chápeš, podľa vaku) chlapíka, čo si myslí, že nás môže vyrušiť od našich dôležitých činností. Je to príjemné, nakoľko aj okolie a príroda s počasím je príjemná. Slniečko svieti, modrá obloha láka, len tá chladnejšia teplota nie je najlepšia. Aby som sa zahrial, tak nasadzujem rezké tempo. V kombinácii so stúpaním sa dostávam do zvláštneho rozpoloženia. Na tele mi je teplo, ale na ruky a hlavu až tak veľmi nie.

Voda tečie dole ale ja idem hore.

Prvé sedielko mám za sebou už pred obedom, ďalšie je predo mnou. Krásne výhľady mi dávajú zabrať (tak to je teda problém, výhľady mi robia problém). V diaľke na horizonte vidno, ako sa sem blížia nejaké mraky. Sú však ešte riadne ďaleko, takže si nerobím žiadne vrásky na čele. No ja nemám zatiaľ vrásky, aspoň dúfam. Jediné ak tak zo smiechu. A teraz je mi riadne smiešno.

Chodím hore-dole a smejem sa sám sebe, že som sa na to vlastne dal. Každú chvíľku do seba tlačím nejaké jedlo, je až prekvapujúce, ako človek rýchlo vyhladne v takomto teréne. Na obed si dávam zas vietnamca a je to pikantné kura (videla ta polievka vôbec nejakú hydinu, či to len tak preletelo okolo kurčiat?). Mňam, mňam, nakoľko som hladný, je mi to vlastne fuk.

Teraz mám jedinečnú príležitosť vidieť na chodník ďaleko pred seba a ďaleko za seba. Ak by som náhodou čakal, že niekoho uvidím, tak by som bol sklamaný. Ja som však nikoho nečakal a to sa mi aj potvrdilo. Som celkom sám v okolí niekoľkých kilometrov. Schádzam zo štítov a mám v pláne nocovať v podhorí. Nerád by som ostal v takto exponovanom teréne. Schádzanie je tiež celkom únavné a nie je to ani zďaleka jednoduché. Je to vďaka aj oblakom, ktoré sa z obzoru raketovým tempom ženú smerom ku mne. Nerád by som zmokol, tak sa ženiem čo najrýchlejšie.

Staviam si tábor a pripravujem sa na večer. Dnes v noci nebudú žiadne hviezdičky na oblohe, jedine ak iskričky či celé iskry výbojov bleskov. Dnešná noc bude úplne iná ako všetky doterajšie. Aj to patrí k turistike. Nie vždy svieti slnko a obloha je modrá. Som však unavený a preto je obloha teraz pre mňa hlavne čierna. Idem rovno spať.

Deň pochybností

Ráno, ráno, ráničko. Keď vychádza slniečko. Tak dnes to bude tak troška inak. V noci síce nepršalo, ale určite sa cez deň niečo z oblohy spustí. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne. Nateraz je všetko v poriadku. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne. Keď sa nad tým zamyslím, mám dnes vlastne šťastie, lebo v pláne nemám žiadne extrémne výšky. Značka má ma viesť v podstate popod najvyššie kopce, v podhorí.

Spočiatku neprší, je však celkovo vlhko a pohybujem sa v hmle. Alebo v mraku, ktorého začali bolieť krídla a z únavy si musel ísť oddýchnuť na zem. Nechce sa mi ani veriť, bolo to len včera, či predvčerom, keď som videl kilometre a kilometre vôkol mňa. Teraz som rád, ak vidím zopár metrov pred seba. Aspoň teda sa vytešujem, že neprší. Tento skvelý príjemný pocit trvá len hodinku, maximálne dve. Hmla sa kontinuálne mení na drobné mrholenie, ktoré sa nenápadne mení na dážď. Zrazu idem v regulárnej spŕške. Od rána sa plaholčím v pršiplášti a tak je to v pohode. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne.

Treba ísť vpred.

Troška nepríjemné je obedovať v tomto počasí. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne. Ako som už skôr písal, nevarím len si zvlhčujem jedlo. Teraz by som si dal naozaj niečo teplé a nie len polievku studenú ako – čo vlastne na prvé počutie ihneď zrejmé, že je to studené a ľadové? Je to jedno, lebo táto informácia mi náladu veľmi nezvýši. Tak idem lesom, len to nie je zelený tunel ale len sivý. Držím sa chodníka ako kliešť a na to v akom teréne sa pohybujem, prekvapivo nenastúpavam a neklesám veľké porcie metrov.

Cesta začína byť viac a viacej mokrá a blatistá. V topánkach mi čvachtá voda a aj pod pršiplášťom som troška mokrý. Nie je to žiadna sranda, držím sa však v poriadku. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne. Občas ma zavedie cesta hore na skaly, ktoré sú tu roztrúsené v lese a po minúte musím schádzať dole. Nie je to veľa, avšak v tomto počasí a po toľkých kilometroch čo mám za sebou je to vcelku únavné a nezáživné. Pri schádzaní si dávam pozor, aby som sa nezdrúzgal a nepoddal som gravitácii, ale zopárkrát tento súboj prehrávam. Napriek slabej rozhľadnosti a pravidelným rozostupom skalísk, sa okolie mení viacej ako by som predpokladal. Občas je okolie chodníka úplne bez podrastu a prechádzam pomedzi stromy a po pár minútach sa predieram pomedzi kríky aby som zas vošiel do hustého mladého lesa so zeleným podrastom siahajúcim do výšky kolien. Kto to nezažil, neuverí. Toto okolie mi veľmi pripomína hrebeň vedúci z Krivoštian na Chlm.

Večer rozkladám stan na jedinom vhodnom mieste široko ďaleko. Je to totiž jediné suchšie (stále však dosť mokré) miesto. Dávam si studenú večeru (dnes to nie je kus kus s tuniakom ale pikantná šošovica s tuniakom) a aj mi to chutí. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne. Prezliekam sa do suchého spacieho oblečenia a idem spať. Tento dážď ma však aj svoju pozitívnu stránku. Dopady dažďových kvapiek ma expresne rýchlo pošlú do ríše spánku. Som si istý. Určite. Možno. Asi. Neviem vlastne, lebo len mrknem očami a už je ráno.

Deň negatívnych emócií a červeného dažďa

Ráno ma sa zobudím presne tak ako som včera večer zaspal. Na stan dopadávajú kvapky dažďa. Nechce sa mi vyjsť zo stanu do tej psoty. Nečakane, ale pochopiteľne ležím v spacáku a nechce sa mi nič. Čo by som vonku robil? V minulosti som písal o tom, že človek musí počas turistiky prijať mizériu. Ľahšie sa to ale hovorí, keď som blízko domova a možnosť oddýchnutia a ohriatia je vlastne len pár minút odo mňa. Teraz som však ďaleko od všetkého a navyše ani neviem ako dlho má trvať toto skvelé počasie.

Pred sebou mám dnes dlhú štreku, ale nie a nie sa odhodlať začať. Aby som to ešte trocha oddialil, raňajkujem ešte v stane. To som ešte tento rok nerobil, ale všetko musí byť po prvýkrát. Som trocha mimo, nemám vlastne žiadnu chuť. Nejako sa mi tento výlet rozbil. Prečo by som mal vlastne pokračoval? Jediný dôvod by som teda našiel. Som tak mimo civilizácie, že najbližšia je vlastne po ceste a ak sa tam chcem dostať, musím chce-nechce pokračovať.

Iba jedna vec je horšia ako stavanie táboriska v daždi. Balenie táboriska v daždi. Tak sa nakoniec k tomu dokopem a idem. Charakter okolia sa najprv vôbec nemení, je to rovinka s tým, že občas treba ísť zopár metrov (či skôr desiatok) hore a potom zas dole. Les vôkol mňa je ako typický les. Stromy, potom zas stromy a občas mokré kríky a pre zmenu ďalšie stromy. Je pravda, že občas les prestrieda lúka, ale nie je to žiadna výhra. Aj tráva je mokrá.

Kde to som?

Ak by som toho náhodou nemal plné zuby, tak by to bol vcelku nudný deň. Chladno, mokro, žiadne výhľady a len potreba ísť vpred. Toto nie je celkom to, v čo som dúfa, že zažijem. Človek číta, ako takéto dni prídu a je len na samotnej vôli daného jedinca, či bude pokračovať alebo to vlastne vzdá. Ja momentálne sám neviem, čo mám urobiť. Som akosi nerozhodný, ako v tom vtipe. Pacient hovorí doktorovi: Pán doktor, ja som akýsi nerozhodný. Alebo nie som?

Tak príroda rozhodne za mňa. Na mokrom stúpaní sa tak nešťastne pošmyknem, až sa zosuniem na kolená. Na prvý pohľad je to modlitebná póza. Ľavé koleno si to riadne odnesie. Príslušná nohavica sa trhá a pod ňou vidím červené peklo. Zdá sa, modlitba nepadla na úrodnú pôdu. Keďže som v pekle, čertovsky to bolí. Musím sa nejako vzchopiť a ísť na nejakú relatívne plochú plochu. Dilema dňa. Ísť hore chvíľu do neznáma alebo sa radšej dlhšiou cestou vrátiť dole? Na jednej nohe sa lepšie poskakuje/kotúľa dole kopcom, tak idem tým smerom.

Zastavujem dole na prvom ako tak vhodnom mieste a mám pred sebou ďalšiu dilemu. Postaviť stan alebo počkať nejakú chvíľu, či to len nie je veľa kriku pre nič? Stále mrholí a tak nakoniec predsa len vyberám stan. Mám v stavaní dobrú prax, preto mi to trvá len hodne dlho, kým ho postavím. Ľavá noha ma riadne teraz limituje. Hneď potom ako slimák sa vopchám do svojej ulity a konečne v kľude a s kľudom pozorujem svoju končatinu. Padá rozhodnutie (aké ironické), ostávam a ráno sa uvidí.

Deň červených emócií a negatívneho dažďa

Včerajší deň bol o ničom. Dnešný deň je tiež o ničom. Večer ma nebavilo len tak sedieť v stane a počúvať ako von prší a klepú mi kvapky na stan. Zašívam si zubnou niťou dieru na nohaviciach a prelepujem to lepiacou páskou. Čistím si koleno vodou, neskôr dezinfekčným gélom a rozmýšľam, či sa nebudem musieť vrátiť. Pozbieram posledné zvyšky pozitívnej energie a predpokladám na ráno zlepšenie. Tak teraz môžem zhodnotiť, či sa niečo pohlo lepším smerom alebo nie. Tak teraz mám skôr pocit, že až tak veľmi sa toho nezlepšilo.

Nemá zmysel sa veľmi ponáhľať a tak ležím v spacáku len sa tak krútim. Okrem raňajok využívam čas na podrobnejšie spísanie poznámok. Vylievam si zlosť na papier a malo by sa mi uľaviť, ale nie je to tak vôbec. Okolo desiatej už nedokážem len tak ležať a skúšam sa prejsť. Nie je to až také zlé, ako by sa na prvý pocit mohlo zdať. Stále to však nie je dobré. Aj ten dážď by mohol konečne tiež prestať. Pokrivkávam do kopca a sám som prekvapený ako zle mi to ide. Nejdem tak rýchlo ako by som chcel, ale je to lepšie ako len tak stáť či sedieť na jednom mieste na zadku.

Na obed si dávam ďalšiu prestávku, aj keď som vyšiel nedávno. Trocha meditujem (rozumej ľutujem sám seba za tú nepriazeň osudu) a som len trochu rád za železnú rezervu jedla navyše. Práve ten jeden deň v lesoch navyše je určená.

Stále prší.

Nálada sa mi trocha dvihne poobede, keď dážď pomaly ustáva a chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že už je po ňom. Nie som na tom oveľa lepšie. Samota uprostred lesov, pánu bohu za chrbtom síce na prvé počutie znie veľmi romanticky, skutočnosť je však úplne iná. Ako tie fotky supermodeliek, ktoré vyzerajú tak úchvatne, až to každému vyrazí dych. Avšak ak sa takáto osoba vyberie na nákup a je úplne nenalíčená a bez make upu, tak ju nikto nespoznáva. Troška toto prirovnanie pokrivkáva (ja teda určite pokrivkávam) a nielen na jednu nohu ale rovno na obe (stále neviem dávať vhodné prirovnávania). Záver je ale jednoznačný, mám toho plné zuby.

Tento deň bol veľmi nepríjemný, na druhej strane som však rád, že je už koniec. Čo budem robiť zajtra je vo hviezdach, ale asi budem nahnevaný sám na seba a na cestu sa vydá oňeF namiesto mňa. Rýchlo zaleziem do spacáku a dúfam v skorý spánok. Spánok je najlepší lekár a navyše je to jednoduchý a lacný spôsob ako uniknúť z tejto situácie.

Deň zamyslenia

Milý čitateľ, vieš ktorý deň vlastne teraz prebieha? Ja to viem veľmi dobre a taktiež si veľmi dobre uvedomujem, aké ľahké je stratiť presný pojem o čase. Je to najmä zásluha nudnej forme zápiskov. Vždy píšem len o tom, ako som sa v daný deň zobudil, išiel z miesta A do miesta B cez bod C a popri tom vidím pekné výhľady alebo aj možno nie. Okolo obeda sa najem a večer rozložím tábor, natrepem do seba ďalšiu (ne)plnohodnotnú porciu jedla. Každý deň je bledomodrou kópiou hociktorého iného. A to je pravda nie len pre tento turistický výlet, ale pre celý môj doterajší život.

Keď som bol ešte mladý a pekný, zdalo sa, že žiť život je extrémne zložité. Všade toľko problémov a toľko veľa možností. Ako sa mám správne rozhodnúť? Na druhej strane všetci a všetko, vrátane mňa, musí byť zaškatuľkované a nájditeľné v tom správnom obale. Každý hrá tu svoju jedinečnú pravdivú rolu. Nechce a hlavne nesmie vypadnúť zo svojej, doteraz však neobjavenej, životnej úlohy. Pobyt na vysokej škole ma z tohto omylu nedokáže vyviesť. Život však plynie po dňoch ako kvapky dažďa a nenápadne ubieha. Ani sa nenazdám a mám takmer štyridsiatku na krku. Ako sa tak obzerám za svojím životom, hodnotím svoje názory, myšlienky a postoje. Zmenil som sa, či som stále v tom istom boxe ako na začiatku? Neviem a dokonca ani netuším aká je správna odpoveď. Blbosť, nie, nie je to tak. Dobre tuším, vlastne viem ako to v skutočnosti je. Som iný ako to bolo v minulosti. O koľko som sa zmenil?

Kedy som si mal všimnúť, že všetko je inak? Neviem. Len zrazu zisťujem existenciu niečoho bieleho na mojej hlave (a to nespomínam biele chlpy v mojej brade). Kríže ma ráno občas bolia, večer si radšej pôjdem pospať skôr a ráno som z času na čas celkom polámaný. Ako sa to mohlo takto zvrtnúť? Chcel som k lepšiemu zmeniť svet a ak nie ten tak aspoň svoje okolie. Teraz však zisťujem, že svet si ma ani nevšimol, moje okolie ma síce registruje ale vôbec som ho nezmenil (ani k horšiemu a dokonca ani k lepšiemu). Ja som len ja, ktorý sa zbytočne obzerá za seba a rozmýšľa, kedy sa to tak pokašľalo? Najlepšie to vystihuje:

Necháš prejsť tie male chvíle
Ktoré tvoria zbytočný deň
Flákať a márniť dlhý čas
Na miestach kde je iba tieň
Blúdiť stále na jednom mieste
Vo svojom malom rodnom meste
Čakáš na niekoho a či niečo
Čo by ťa viedlo ku správnej ceste

Znavený zo záhaľky na slnci
Ostávaš doma dážď sledovať
Ty si mladý a život tak dlhý
A môžeš kopu času premrhať
A jedného dňa dôjde ti to
Že život ti vyfúkol rokov pár
Nikto ti nepovedal kedy sa rozbehnúť a ako
Prepásol si svoj štart

A tak bežíš a utekáš
Abys slnko stihol
Ono už zapadá
S tebou sa preteká dovôkol
Aby ráno ti vyšlo za chrbát
Ono ide stále po tej istej púti
Iba ty si starší
Nestačíš s dychom
Si o deň ďalší bližšie k smrti

Každý rok je čoraz kratší
Zdá sa že nie je možné čas si nájsť
Plány jeden za druhým v dym sa začnú meniť
Alebo v polstranu čmáraníc
V tichom zúfalstve prežívať
Je v anglických krajoch typické
Čas vypršal, je tu koniec
Dúfal som, že mám snáď viac čo riecť

A keď teraz náhodou stretnem spolužiakov zo strednej, napriek veľkej snahe ukázať sa takým akým som v tejto chvíli, nedokážem zlomiť svoj starý imidž. Chtiac-nechtiac som zas mladý nervózny chlapec, ktorého každý v tom lepšom prípade blahosklonne ignoruje. Čo a komu chcem vlastne týmto výletom dokázať? Najskôr by to mal byť doklad pre mňa o mojej výnimočnosti. Momentálne si však nemôžem pomôcť a vidím len corpus delicti mojej vlastnej namyslenosti. Stále som asi ten istý nevyzretý mladík, plný falošných nádejí. Vlastne ani neviem poriadne zapísať svoje myšlienky tak, aby dávali niekomu nejaký zmysel. Veď to čo som napísal nedáva význam ani mne. Toto je posledný pokus.

A tak som sa dnes zobudil, išiel z miesta A do miesta B cez bod C a popri tom vidím pekné výhľady alebo aj možno nie. Okolo obeda sa najem a večer rozložím tábor, natrepem do seba ďalšiu plnohodnotnú porciu jedla. Je to bledomodrá kópia hociktorého iného doteraz popisovaného dňa (alebo hociktorého ďalšieho nadchádzajucého).

Deň civilizácie

Včerajší deň bol veľmi špeciálny. Nebudem sa už k nemu vracať. Aspoň nie úmyselne. Dnešný deň je taktiež špeciálny. Po dlhých dňoch samoty schádzam k civilizácii do horského mestečka. Z môjho pohľadu je to malá dedinka, ale keď sa honosí vznešeným titulom mestečku, kto som ja (mojím jediným titulom je smradľavý turista), aby som mu to bral? Takisto potrebujem nabrať jedlo, nakoľko môj batoh je ľahší ako by sa mi páčilo. Mám stále železnú rezervu, o tú nechcem a nemôžem prísť. Zásobárňa jedla ma neodolateľne volá. Najprv však tam potrebujem dôjsť.

Predstava je, chvíľu pôjdem dole kopcom, nakúpim si jedlo a budem pokračovať ďalej. Myšlienka je to jednoduchá, realizácia je ale úplne iná šálka kávy. No, káva, ja ju vôbec nijakovsky nemusím, prečo ju vôbec spomínam? Najprv treba ísť niekoľko kilometrov po hrebeni, kde to ako často na hrebeňoch býva, fúka vcelku silný vietor. Následne pokračujem prudkým svahom dolu, kde ma častokrát zastavujú chabo tenké kmene stromčekov. Môžu to byť hraby, či mi hrabe?

Mám tak trochu aj problém s vodou, už dávnejšie nebol žiaden potok. To bude asi absenciou potokov na hrebeni. Každému pozornému čitateľovi, určite beží riadne dlhý čas hlavou otázka, ako je to s vodou? Odpoveď je veľmi krátka, mám so sebou filter. Z vodného zdroja, potoka, studničky, jazera, naberiem do fľaše vodu, ktorú následne preženiem filtrom. Odstráni všetky baktérie a tak by som mal ostať zdravý. Je však pravda, že všetko menšie ako pár mikrometrov nedokáže odstrániť a tak nechutná voda je aj po filtrácii naďalej nechutná. Len z nej nebudem mať hnačku.

Blízkosť ľudstva

Značka ma prinúti odbočiť do krovia, na to som však už dávno zvyknutý. Aj na Slovensku je to vcelku obľúbená zmena smeru. Predieranie sa cez túto a aj hocijakú inú húštinu ma nebaví, za ňou avšak tečie potôčik. Naberám vodu, filtrujem, pijem, pokračujem. Neviem sa dočkať mestečka. V angličtine, ak sa nespravia v daný deň žiadne kilometre, tak sa to nazýva zero, ako nula. Ak sa nie veľa kilometrov vykoná, tak to potom je nearo, ako blízkosť. Treťou úrovňou je príchod do mesta, vybavenie všetkých potrebných veci a v ten istý deň odchod späť do lesov sa vtipne nazýva hero. Ja chcem a aj budem hrdinom.

Myslel som, že to bude len monotónny zostup dole, prekvapujú ma neočakávané stúpania. Po prebrodení potoka sa musím dostať na ďalší svah a potom treba opakovane zísť dole a zas hore. Je to ako na kolotoči. Mesto, kde si? V kapsách nemám už žiadne poriadne jedlo, tlačia ma tam už len posledné sladkosti. Nie je to žiadne sýte jedlo. Terigám sa ešte vyše hodiny, kým som konečne medzi budovami. Zapadávam v zapadákove do jediného miestneho obchodíka. Vzbudzujem pozdvihnuté obočia, ale po zazretí veľkosti môjho nákupu a spozorovaní môjho vaku zaznamenávam pochopenie (teda si to tak interpretujem). Tieto zapadnuté komunity majú asi divné zvyky, nakoľko vo veľkom meste som minulý týždeň nevidel nikoho s rúškom na tvári. Rýchlo platím, rýchlo hádžem veci do vaku a dávam civilizácii rýchlo vale. Som hrdina!

Opúšťam mesto a okrem krátkeho pozdravu v obchode nikoho nevidím a ani s nikým nekomunikujem. Istým spôsobom som vôbec nenadviazal kontakt s ľudstvom, pokračujem vo svojej odyseji samoty. Prijímam to s ľahkosťou. Som vlastne rád tejto samote. Les ma pohlcuje. Gýčovo stúpam smerom hore a po zopár zákrutách nie je vôbec pravdivá prítomnosť ľudstva. Večer sa ukladám a moje spomienky selektívne ignorujú moju návštevu. Obloha je čistá, žiadne mraky ma nenútia stavať stan a tak spím len pod širákom. Dávam si vnútorný záväzok, ak nebudem musieť, nebudem stavať stan.

Deň pokoja

Ak niekto nespal len tak pod holým nebom, nevie povedať aké je to príjemné. Len nesmie pršať, nesmie byť zima a hlavne nesmie byť veľa zvierat okolo mňa, najmä hmyzu. Nie je sranda spať, ak okolo poletujú krvyžíznivé upírie komárice. V toto ročné obdobie je ale dosť skoro na tie blanokrídle potvory. Noc si aj preto užívam najlepšie ako sa len dá, dobrým hlbokým spánkom. Nezanedbateľnou výhodou je rýchlejšie ranné balenie.

O pár minút po prebudení som na ceste a kráča sa mi dobre. Pre niekoho to vyznie nezvyčajne, dávam si raňajky za podchodu. Takto mi to vyhovuje a takto sa mi páči. Idem celkom hustým lesom. Neverím celkom sprievodcovi, že by som sa mal dosať na hranicu lesa do celkovo vysokej výšky. Teda určite sa dvíham hore, ale vôbec to nie je nejako extrémne. Na ceste je zopár kameňov, potom zas trocha hliny a potom zas kamene. Prechádzam cez horský potok, naberám vodu a filtrujem. Jednoducho rutina.

Ďalšou, možno otvorenou, otázkou je, ako chodím na záchod? Nie je sa za čo hanbiť, myslím, že každému človeku občas treba. Na malú si odskočím len tak niekam hlbšie do lesa. Pre prípad veľkej potreby mám so sebou takú super vecičku. Volajú ten stroj lopatka. Dobre sa poznám a tak viem kedy ma tak troška silnejšie pritlačí a tak si spravím jamku a mám vlastný privátny záchodík. Nesmie sa zabudnúť na zasypanie spomenutej jamy a je hotovo. Možno sa to zdá niekomu zbytočné (nechutné), ale má to svoj význam. Je hrozné vidieť, napr. v Tatrách, popri chodníku na niektorých miestach desiatky a desiatky servítiek, v horšom prípade vlhčené netkané obrúsky. Tie sa v prírode nerozložia niekoľko mesiacov až rokov.

Príprava na spánok?

Príjemnejšie je však sledovať okolie okolo seba. Z lesa sa zdvihnú cikcakovité serpentíny a začínam naberať chýbajúce výškové metre. Ani ma to veľmi neprekvapuje, stále je to tak. Po jednoduchšej časti musí zákonite prísť nejaká habaďúra. Na to som tiež pripravený. Takto to funguje aj na Slovensku. Tak trochu to tu pripomína teraz podhorie Vihorlatu. Lesíky, troška stúpania, potom brutálne stúpanie, zas niekoľko metrov dole a potom zas hore. Vlastne taký normálny deň.

Poobede dobre rozmýšľam, či budem pokračovať ďalej alebo či ostanem na dobrom mieste. Nechce sa mi ísť, na druhej strane sa mi prieči myšlienka poobedňajšej záhaľky. Robím nakoniec kompromis. Dám si krátku španielsku siestu, nechám pre istotu vysušiť spacák a nakoniec pokračujem ďalej. Po ďalších štyroch hodinách a takmer dvadsiatich kilometroch vyhráva nado mnou moja lenivosť a skladám sa. Drevo v okolí je dostatočne suché a tak si sám pre seba zakladám ohníček. Tento poskakujúci a živý živel mi robí spoločnosť. Je mi tu príjemne a nechce sa mi nikam ísť. Kam by som vlastne šiel? Mám všetko čo teraz potrebujem.

Deň vo vrchoch?

Cez noc som mal šťastie. Zas som si nerozložil stan a spal som len tak. Ráno po zobudení je obloha zatiahnutá a do polhodiny chôdze sa trocha rozmrholilo. Hovorí sa, šťastie praje pripraveným alebo, že blázni majú šťastie. Neviem, ktorý prípad to je teraz. Verím v prvé ale pravdepodobne to bude skôr ten druhý prípad. Raňajkujem po ceste ako som si zvykol.

Spomínal som už niekoľkokrát, že vlastne si nič na výlete nevarím a len hydratujem jedlo. Nemám potrebu jesť každý deň teplé jedlo. Je síce pravda, zjesť niečo teplé môže byť riadna povzbudzujúca vzpruha, avšak na dva týždne sa dokážem uskromniť. Vietnamská vifonka sa rovnako dobre spraví či už s teplou alebo studenou vodou. Trvá to trocha dlhšie, ale v podstate je to jedno. Aby som ráno ušetril čas a mohol vyraziť skôr, večer si pripravujem raňajky. Najradšej mám obyčajné ovsené vločky, ku ktorým sú primiešané nejaké semiačka a ovocie spolu so sušeným mliekom. Cez noc táto zmes dobre napije vodu a ráno sú vločky príjemné mäkké. Je to tak trocha džabanica, aspoň to však dobre kĺže dolu hrdlom počas chôdze. Ak jem počas kráčania, robím dve veci naraz a tak si šetrím čas.

Cesta sa kľukatí medzi stromami a dvíha sa nepríjemne hore. Vlastne príjemne, veď chcel som tieto dni si dať poriadne do tela a toto mi plní moje priania. Pod nohami sa mi objavuje viacej a viacej kameňov a nie je to žiadne tajomstvo, predo mnou ma čakajú nejaké štíty. V kombináciu s mrholením to nie je žiadne veľké terno. Ja som však tvrďák, natvrdlý jak kameň, ako ten kameň najtvrdší – diamant. Tak dobre, až taký skvelý zas nie som (porovnania a metafory mi stále nejdú).

Život

Les nezmizol pre narastajúcu výšku, ale pred pár rokmi sa tadiaľto musela prehnať riadna víchrica a poničila všetko okolo. Všade sú malé stromčeky a kríky, ktoré využívajú svoju šancu na zlepšenie svojej životnej situácie, ich malé korienky ale nedokážu udržať tenkú vrstvu hliny pokope. Kamene tak vyplávavajú na povrch. Občas predsa len prechádzam cez malé hájičky stromov a v jednom z nich si robím krátku prestávku. Nedávno som mal raňajky, došla mi moje vnútorná šťava. Vyberám si tajnú zásobu super paliva a mimo plánu si napchávam gumené medvedíky do úst a do kapsičky na batohu.

Nadvládu preberá kosodrevina, pred sebou vidím ako sa chodník ženie ešte vyššie nad ňu a krúti sa po lúkach. Ďalej neviem, lebo sa preklopí na druhu stranu cez sedielko. Medvedia energia v mojich žilách mi pomáha ísť. Je to vzpruha aj preto, lebo na dosť dlhom úseku je chodník zhodný s korytom menšieho potôčika. Tak mám vlhko a mokro aj v topánkach. Na spanie mám našťastie pripravené iné a len na to určené ponožky (kto si všimol v zozname výbavy viacej párov ponožiek?).

Dostávam sa do krajiny skál, zrázov a zázrakov. Je to lezenie a nie len obyčajná chôdza a navyše je to aj najťažšie ktoré som tu zatiaľ zažil. Na jednom mieste zalievam polievku vodou. Počas takýchto turistických túr je extrémne dôležité dopĺňať aj tuky a bielkoviny. To prvé sa dá napríklad aj olivovým olejom. Po jedle idem, ehm, teda leziem, ďalej. Obedujem po ďalšej pol hodine za skalnou stenou, kde to je to tak nejako pohodlnejšie. Mal by som pomaly schádzať dole, nie je práve najpríjemnejšie a najbezpečnejšie terigať sa dole po vlhkých skalách. V údolí zastavujem pri jednom plese, ale kempím pod stromami, trocha ďalej od vody. Napriek sivým oblakom, výhľad je to malebný ako z pohľadnice. Staviam pre istotu aj stan a po jedle idem spať. Trocha ma bolia stehná, to bude tým prudkým zostupom. Dobre viem aký to má na mňa vplyv, v noci sa budem budiť. Stojí to však zato.

Deň vo vrchoch!

Ráno konštatujem, bol to dobrý nápad rozložiť si stan aj výber miesta bol veľmi dobrý. V noci bolo trocha chladnejšie a v improvizovanom prístrešku bolo trocha teplejšie. Ak by som bol bližšie k vode, vlhkosti by bolo oveľa viac. Večerný výber miesta nocovania je extrémne dôležitý na nočný spánok a príjemné ranné zobúdzanie. Ak sa dá, treba si vybrať skôr miesto medzi stromami alebo niekde v závetrí ako uprostred lúky, lebo na voľnom priestranstve v noci klesne teplota viacej ako inde. Aj vietor menej fúka medzi stromami ako na lúke. Správny výber miesta dokáže ovplyvniť aj dennú rutinu. Ak sú stan a spacák po noci viacej vlhké, treba sa cez deň niekde zastaviť a nechať ich vysušiť. Výber správneho miesta je celá veda, alebo skôr povedané mágia?

Pár vysokých kopcov ma dnes čaká. Je zatiaľ trocha mokro a prestrašila ma krátka prehánka. Postupne však mraky začali miznúť a nedlho po deviatej sa začali ukazovať medzi mrakmi škvrny modrej oblohy. Tak možno to nebude až taký zlý a škaredý deň. Chodník vychádza nad les a som celý natešený z počasia a aj výhľadov. Vidno extrémne do veľkej diaľky. Chodník sa nezastavuje a stále sa škriabe do nesmiernych výšin. Ja sa škriabem s ním.

Som neuveriteľne vysoko a vôbec to nevyzerá na to, že by som vôbec mal ešte niekedy klesnúť. Z nadmorskej výšky sa mi kráti dych, krúti hlava ale všetky problémy stoja zato. Napriek fyzickej únave a vyčerpanosti sa cítim neskonale psychicky v pohode. Všetko zlé je ďaleko za mnou a predo mnou je len nádhera zeme. V duši sa mi rozprestiera božský kľud. Kvôli tomu som sem prišiel. Zastavujem sa a nechce sa mi a preto nepokračujem ďalej. Minúty idú sťa šialené a po pol hodine musím predsa len pokračovať. Mám predsa nejaký plán a ten treba dodržať (treba sa aspoň tváriť, že na tom záleží).

Na streche sveta?

Na niekoľkých miestach je to dosť náročné. Len pár metrov od chodníka sa po pravej strane rozprestiera hlboký zráz. Stena podo mnou je minimálne dvesto metrov hlboká. Tu sa pošmyknúť znamená iba jedno. Radšej ísť pomalšie ako padať rýchlo. Aj tento úsek prekonávam bez problémov. Nie je to ale posledný ťažký úsek. To najťažšie ma však ešte len čaká. Musím prejsť úzkym žľabom. S batohom na chrbte to nie je najjednoduchšia vec, nakoľko ma ťahá nielen dozadu ale mi zavadzia aj v tesných priestoroch. Nesmiem sa pozerať za seba alebo po nohy, lebo by ma chytil závrat. Priznávam sa, mávam tak trocha strach z výšok. Ale to neznamená, že si to neužívam. Je to taký zvláštny mix pocitov. Na jednej strane bázeň z množného pádu na druhej strane povznášajúci pocit z neskutočnej krásy. Obloha je tu naozaj tesne nado mnou, nie je tak strašne ďaleko ako dole na nížine. Nebeská klenba ako keby na mňa padala, ale len v tom dobrom zmysle.

Slnko končí svoj denný oblúk a mne sa treba ponáhľať. Ako som už skôr dnes písal, vybranie táboriska je kľúčové pre regeneráciu a dobrý ďalší deň. Jedno také miesto nachádzam, ale nie som tam kde som chcel byť na konci dnešného dňa. Človek však musí robiť kompromisy a keď mi moje telo a moja hlava tvrdia na dnes stop, rád ho počúvnem. Zas nestaviam stan, určite dnešná noc bude dobrá. Nie je nič krajšie ako zaspávať a vidieť nad sebou hviezdy. Snažím sa ich sledovať ale čím častejšie sa mi celá obloha nezadržateľne rúti v ústrety obzoru. Inak povedané, zatvárajú sa mi oči. Na dnes padla.

Deň ohlodaný až na kosť

Po určitom čase som si veľmi zvykol na terajší jednoduchý život. Každý deň vlastne riešim problémy, ktoré sú na prvý pohľad z hľadiska civilizovaného života absolútne nepodstatné, smiešne a vlastne jednoduché. Má to však niečo do seba. Hlavu mám poriadne prevetranú (prázdnu) a nezapodievam sa činmi, ktoré sa ma netýkajú v dohľadnej budúcnosti. Potreby sú ohlodané na kosť. A to som na výlete len zopár dní. Ak by som robil nejakú extrémne dlhú hrebeňovku, trvajúcu okolo štyroch mesiacov, to by bola zas iná skúsenosť. Alebo aj nie.

Toľko som dokázal prejsť iba kvôli prístupu na ľahko. Neznamená to byť ľahkovážnym, to teda v žiadnom prípade. Je to to skôr filozofia, ktorej hlavným mottom je: Na ľahko sa každým dňom dostaneš ďalej a preto nepotrebuješ toľko vecí. Má to v sebe zaujímavú spätnú väzbu. Čím je vybavenie ľahšie, máš toho na chrbte menej a tak dokážeš prejsť v daný deň ďalej a danú celkovú vzdialenosť sa dokáže prejsť rýchlejšie. To zas znamená potrebu menej jedla, vody a ostatných vecí, čo zas znižuje hmotnosť nákladu v batohu. Na druhej strane, treba byť pripravený na všetky možnosti, ktoré sa môžu vyskytnúť počas pochodu. Je výhodné, ba priam nutné, zobrať so sebou veci, ktoré sa vedia využiť viacerými spôsobmi. Ľahší batoh na chrbáte má aj nečakanú výhodu, možnosti nechania ťažkých a vysokých topánok. Stačí si so sebou zobrať na nohy bežecké topánky do prírody.

Dosť bolo mlátenie prázdnej slamy, musím sa vybrať na ďalšiu etapu mojej cesty. To je to, o čom som písal, mám len celkom jednoducho riešiteľné problémy. Teraz sa vydám na cestu a už som spokojný. Tie najvyššie kopce mám celkovo za sebou a už nevystúpim tak vysoko. Nesmiem sa uspokojiť s tým, lebo napriek tomu nie je dnešný deň vedený dole po rovinke v údolí, po lesnej ceste popri krásnej a pokojnej riečke. Hneď prvé hodiny ma vedú po dlhej doline ale stúpanie nie je nijako závratné. V uzávere doliny sa z neba rúti malebný vodopád. Keď k nemu dôjdem, cesta ma vedie popod jeho osviežujúce vody, teda ak definujeme neuveriteľne ľadovú vodu ako osviežujúcu.

Medzi svišťami

Chodník ma núti šplhať sa popri ňom hore a veru som rád, že neprší. Inak by boli všetky kamene klzké a bolo by to tu nebezpečné. Počkať, veď tie kamene sú mokré od kvapiek vody z priľahlého vodopádu. No nie je to nesmierne dobrodružstvo? Hore ma čaká prekvapenie. Nad vodopádom sa rozlieha malé pleso a dolina sa vôbec nekončí, pokračuje ďalej a v oblúku sa skrýva za hrebeň. Dnešný deň teda nebude taký easy ako som si myslel.

Štíty sa dvíhajú vyššie, dolina sa nie veľmi nedvíha. Postupne sa zužuje a ako keby som bol v divotvornom tuneli. Počuť tu pískať svište, teda identifikujem zdroj ako svišťa. Ich piskot sa odráža od jednej a druhej steny a tak mám okolo seba aj filharmonický koncert. Je mi až ľúto, keď prechádzam cez sedlo a opúšťam túto pískajúcu dolinu. Teraz už naozaj len schádzam dole a pred sebou nevidím žiadne ďalšie štíty.

Tak ako idem, mám dostatok času rozmýšľať nad všetkým možným. Písal som to mnohokrát, často len vypnem hlavu a počítam kroky. Niekedy inokedy zas vediem dlhé i krátke rozhovory s imaginárnymi a aj reálnymi ľuďmi. Čo ma štve, často (vždy) sa stáva, že aj v týchto dišputách ťahám za kratší koniec. Dnes takto vediem rozhovor s každým členom mojej rodiny. Nebudem zapierať, je mi tu veľmi dobre a užívam si túto samotu. Napriek tomu mi každý silno chýba. Teším sa na nich, aj keď viem, že niektoré veci mi po návrate budú liezť hore krkom už po desiatich minútach. Napriek tomu sa ich neviem dočkať.

Večer robím svoju rutinu. Pripravím si večeru, nachádzam si dobré miesto na spánok, dávam svoje dojmy na papier, večerná hygiena a nakoniec spánok. Prežil som dnes krásny a spokojný deň. Porozprával som sa s neprítomnými ľuďmi, povedali mi čo je dôležité a čo mám jednoducho ignorovať. Presne ako som ráno hovoril. Všetky civilizačné problémy sú tu nepodstatné. Tu sú jednoducho iné veci dôležité. Istým spôsobom ľahšie ale iným spôsobom dôležitejšie a zložitejšie. Možno to zo mňa už len hovorí únava. Dobrú noc.

Deň neočakávaného poobedňajšieho spánku

Príjemne teplo je toto ráno. Neviem, či z toho dôvodu nebude poobede nejaká prehánka alebo dokonca búrka. Veziem sa ale na včerajšej jednoduchej vlne jednoduchosti. Počasie neviem ovplyvniť a tak nemá žiaden zmysel sa tým zaoberať. Alebo to bude tým, že tu nie je žiaden telefónny signál a tak nemám predstavu o predpovedi počasia. Navyše nemá zmysel míňať elektrickú šťavu z power banky na telefón. Zjednodušene ak bude pršať, natiahnem na seba pršiplášť a problém bude vyriešený. V prípade absencie zrážok som sa zas strachoval zbytočne. Je to tak jednoduché.

S ľútosťou sa pozerám za seba, kde zanechávam jedno z najkrajších pohorí aké som vo svojom krátkom živote videl. Budú mi chýbať a dávam si predsavzatie opätovnej návštevy. Kedy to môže byť? Je to jedno, život treba brať taký aký je. Ani som to lepšie nemohol povedať. Schádzam k rieke a nejako musím prejsť na druhý breh. Nie je to tak jednoduché ako na Slovensku, kde každé brodenie je viac menej jednoduché. Nájsť vhodný brod chvíľu trvá ale tu nehodno ísť zbrklo. Navyše plávať síce viem ale ktovie aký plavec s batohom zas nie som.

Beriem to v pohode a po prejdení na druhú stranu ani nefrflem, keď vidím kam sa mi treba zas dostať. Vyjdem hore na hrebeň a čo ma teraz čaká? Krátky pochod hrebeňom a následný zostup k rieke a ďalší brod. S väčšou istotou nachádzam vhodné miesto na prejdenie a tam ako cez kopirák výšľap na hrebeň. Nie dlho po hrebeni a následne zostup k rieke. Nie je to vôbec príjemné, ale môžem sa nejako na to sťažovať? No môžem, ale pomôcť mi to nepomôže. Ja som chcel prejsť túto túru a myslel som si o sebe, že to zvládnem ľavou zadnou. Tak si z toho beriem ponaučenie a nerepcem.

Po západe slnka.

Aby som lepšie priblížil filozofiu turistiky na ľahko, veľmi dobre to vystihuje výrok Antoine de Saint-Exupéryho: Dokonalosti nie je dosiahnutého vtedy, keď už nie je čo pridať, ale keď už nie je čo ubrať. To je výstižná definícia. Ak napriek tomu si do vaku nájde cestu niečo, čo by tam nemuselo byť, je to najmä kvôli tomu, že si so sebou berieme najmä svoje strachy. Ak sa niekto bojí chladu, pravdepodobne si so sebou zoberie teplejší spacák, teplejšie alebo viacej oblečenia. To zvyšuje hmotnosť nákladu. Ja osobne mám vždy strach z nedostatku jedla a z kliešťov. Tak mám stále trochu viacej jedla (aj keď mám pripravené stále o jeden deň jedla naviac, tak k tomu si prihodím ešte jeden pol deň extra).

Hore medzi stromami na hrebeni sa chcem najesť. Pripravím si polievočku à la ja a na chvíľu zavriem očká. Je teplo až horúco a dnešný deň mi dal navyše riadne zabrať. Preto nie je prekvapujúce, že som zadriemal. Po zobudení sa mi ani nevadí chladná polievka. Veď som ju nevaril, len zalieval vodou. Nevadí mi ani trocha pokročilejšia hodina. Aby som ušetril čas, vychľopcem polievku počas chôdze. Treba ešte párkrát prebrodiť rieku (doslova dvakrát) a k tomu aj ísť hore na kopec.

Nie som veľmi unavený, poobedňajší spánok ma osviežil. Nezastavujem sa po západe slnka a pokračujem ďalej. No, žiadne brodenie nemám pred sebou, po tme by som sa to vôbec nedovážil. Chcem ísť čo najdlhšie a dnes prejsť čo najviac. Láka ma to domov, za rodinou. V túto hodinu medzi nocou a dňom mi najviac chýbajú. Cesta po lese v tme mi nevadí. Nie je to po prvýkrát, čo predsa idem po tme. Mám za sebou mnohé hodiny a obrovské množstvo kilometrov v nočnej časti dňa. Málokedy je taká hustá tma aby nebolo vidno ani na krok. Nie je tomu tak ani teraz, tu v odľahlom kúte sveta nie je žiadne svetelné znečistenie a tak aj slabý svit hviezd je prekvapujúco silný. Nočný les ma síce vždy trocha desí ale na to pomáha rýchlejšia chôdza (nielenže utečiem nebezpečenstvu ale prejdem viac). Okolo pol jedenástej končím. Z vaku vyberám len veci na spanie, stan ostáva vo vnútri. Ukladám sa k spánku a za nula celá žádna nic spím.

Bonusový deň

Ráno sa budím nejako skoro, možno je to nočným adrenalínom. Veľmi dobre zvažujem čo mám vlastne v tejto chvíli robiť. Mám sa ponáhľať k cieľovému miestu a náhliť sa domov? Termín odletu mám pevne daný odo dnes o štyri dni. Mám tak ešte dostatočnú časovú rezervu. Naschvál som to naplánoval, aby som v prípade nejakých problémov nemal problém so stihnutím lietadla. Písal som včera o mojej úchylke nosení viacej jedla ako je nutné a preto by som si mohol moje dobrodružstvo o jeden deň predĺžiť. Navyše viem o malej alternatíve (slovensky okľuke) ktorá je predo mnou. Načo si robiť ťažké rozumy ak sa mi ponúka takáto skvelá príležitosť? Nesmierne sa domov teším ale nič ma k nemu nepriblíži a toto môže byť moja rozlúčka so super pridanou hodnotou. Je rozhodnuté.

Zbalím sa a moje kroky vedú po ceste pôvodného plánu. Po hodine, či dvoch? dochádzam ku križovatke a bočím smerom do kopca. Nie je to prudký kopec, tie sú už dávno za mnou, ale plný húštia. Chodník sa tak vinie tmavým zeleným tunelom, bez žiadnych výhľadov. To je dobrá príprava, lebo po nudnom plaholčení, sa predo mnou otvára hrebeň prerušovaný malými lúčkami. Nie je to ostrý hrebeň, kopce majú skôr hôľovitý charakter. Za sebou vidím tie vysoké vrchy z ktorých som zišiel a pred sebou nekonečné lesy. Niekde v nich sa skrýva koniec mojej cesty.

Okno do neba

Idem po chodníku a vnáram sa pravidelne do lesa a zas z neho vychádzam a potom zrazu z ničoho nič predo mnou také malé skaly, či skôr skaličky. Ak by mali Poloniny so Slovenským rajom dieťa, bol by to presne tento kus sveta. Zastavujem na obed a kochám sa výhľadmi. Nemusím sa nikam extrémne ponáhľať a preto sa pokúšam odpočinúť. Moje úsilie zdriemnuť si je veľmi neúspešné. Na slniečku sa mi nedarí zaspať až som nakoniec zistil, že som prespal dve hodinky. Pokračujem cestičkou po hrebeni a idem v ústrety môjmu osudu. Schádzam dole a to čo som prešiel po hornej ceste musím teraz prejsť lesom dole.

Prechádzam lesom a rozmýšľam o tom, či ma tento výlet nejako zmenil. Vlastne ani neviem. Možno nie, len to čo bolo vo mne hlboko ukryté sa vyplavilo na povrch. Len to najlepšie (to si teda fandím). Myslím si, že už dokážem všetky svoje zlé nápady a myšlienky držať na uzde a postaviť sa im čelom. Treba vedieť žiť a prijímať život taký aký je. Netreba sa rozčuľovať nad zbytočnými vecami a to čo nedokážeme zmeniť nemá zmysel meniť. Treba robiť jeden krok za druhým. S takýmito myšlienkami dochádzam k rázcestiu z ktorého som dnes vybral sa na malú zachádzku. V okolí je dobré miesto na táborenie a tak sa tu zastavujem a strávim tu noc.

Deň ostatný

Stalo sa čoho som sa obával. Túto noc som počasie neodhadol a zobudil som sa ako mi niečo kvapká na tvár. Nebol to prudký dážď, ale stavať uprostred tmy a mrholenia stan nie je práve to čo by som chcel v noci robiť. Vďaka bohu za to, že to nebol prudký dážď ale len také poletovanie kvapôčok. V suchom stane ale v mokrom spacáku sa mi dlho nedarí opätovne zaspať. Ráno som tak nejako rozbitý, beriem to ako dobrú školu. Veď nič zlého sa ani tak nestalo. Navyše do mesta, či skôr mestečka, to už nemám ďaleko, dnes poobede tam budem.

Nechce sa mi veriť, toto je koniec. Napriek kopu zážitkov to tak rýchlo to zbehlo. Veď ešte len teraz som sa na to pripravoval a teraz mám pred sebou posledné kilometre do civilizácie. Potom šup domov. Je nesmierne ťažké prijať fakt, že sa mi tento jednoduchý život končí. Sú to len dva týždne ale zmenili ma asi viac ako by som si to včera dokázal a chcel pripustiť. Rodina mi taktiež veľmi chýba. Takto sa vo mne prebývajú a bijú dva rôzne svety. Silné je to slovo bijú, skôr sa obchádzajú a snažia sa toho druhého zastrašiť. Svojím novým ja dávam najavo obom stranám, kto tu má hlavne slovo, lebo kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.

Schádzam dole a blížim sa k zjazdovke. Nikoho tu nečakám, veď kto by sa chcel lyžovať na tráve? Nemienim bežať dole kopcom, veď mám nejakú dôstojnosť. Silným argumentom je aj mokrá tráva, nerád by som sa rozbil na poslednom možnom mieste. Neviem ale odolať a ponáhľam sa čo mi nohy stačia. Pod svahom na kraji lesa je hotel, je zatvorený a nie je tu (neprekvapujúco) ani nohy. Asfaltová cesta, takú vidím po toľkých dňoch, vedie z tohto rezortu serpentínami k mestu. To je posledných pár kilometrov. Čo to je, veď za sebou ich mám dosť a dosť. Navyše je to len dole kopcom, tak toto bude malina. Búši mi srdce a nie je to fyzickou námahou alebo padajúcim dažďom. Do očí sa vkráda vlhkosť a je to čistá zmes vody a sĺz.

Posledná kamoška

Dochádzam k domom a niečo tu nehrá. Všade je mŕtvolne a počuť len šuštanie kvapiek na stromoch a mojej kapucne. Všetok hmyz a aj ich lietajúci nepriatelia sú skrytí pred atmosferickými živlami, to je celkom pochopiteľné. Kde sú však ľudia a ich najlepší priatelia? Cez cestu sú položené zátarasy s veľkým písmom napísaným STOP. To ma nedokáže zastaviť a vchádzam medzi domy. Nikde nikto. Hľadám nejaký náznak čo sa to tu vlastne stalo. Nemám ani najmenšie tušenie. Nájdem obchod, ktorý je zatvorený a zamknutý.

Teraz mi trkne, veď sa pozri do mobilu. No nie som múdrejší. Žiaden signál. Čo robiť v tejto chvíli? Do prčic, do prčic, do prčic! Chodím hore a dolu a žiaden nápad. V hlave mám prázdno, ktoré je akosi prázdnejšie ako minulé dni. Najbližšie ďalšie mesto je nekonečne ďaleko. Skoro všetky moje zásoby jedla som si minul včerajším bonusovým dňom. To bol čo za blbý nápad minúť si aj železnú zásobu? Mám len úplne zbytky: trochu müsly, zopár gumených medvedíkov, jedna tyčinka Snickersu a moje najmilšie M&M’s. Ja síce viem, dôležitejšia je voda a tej mám práve v tejto chvíli viac ako dosť. Čo dať ale do žalúdka?

Vrátim sa pred obchodík, otáľam a rozhodnem sa stoj čo stoj dostať do vnútra. Znie to jednoduchšie ako samotný čin. Vždy mi hovorili, nekradni. Nakoniec sa predsa len odhodlám a nenápadne hádžem kameň do dverí. Treskot skla ma vyľaká a obzerám sa či náhodou niekto nepríde a ma nezdžube. Nič sa však nedeje. No najprv mi nič zvláštne nepripadá, ale potom na okraji svojho pachového spektra cítim niečo zvláštne. Sám po vyše dvoch týždňoch v lese sám páchnem ako stoka. Potom som si uvedomil, že ten smrad znamená niečo iné. Chýbajúca elektrina nie je to dobrá správa, lebo telefón je na minime a power banka taktiež melie z posledného. Skoro všetko pečivo má krásny zelený nádych. Je to jasný dôkaz dlhšej ľudskej neprítomnosti. Z iných náznakov sa dá usudzovať na chvatný útek.

Ešte len včera som si gratuloval ako ma táto cesta posilnila. Ako som mentálne vyspel. Teraz som si nie celkom istý tým progresom. Najbližšie dni presne ukážu, na čom som. Je toto začiatok väčšieho a naozaj dobrodružnejšieho príbehu alebo je to koniec? Čo sa to tu vlastne stalo? Posledný dobu mi stále vŕtalo hlavou, či má človek robiť to čo vie, čo chce alebo čo má. Teraz je táto moja dilema za mňa vyriešená.

Deň priznaní

Toto sa nikdy nestalo. Je to len také malé a, ehm, krátke, cvičenie. Všetky fotky (až na hranol z DSotM zo Dňa zamyslenia) sú robené mnou a zachytávajú reálne miesta a veci vyskytujúce sa na Slovensku. Mnohé z popisov miest a chodníčkov majú taktiež reálny základ a naozaj som ich prešiel. Celé moje vybavenie pravdaže vlastním a aj využívam. Niektoré veci som však nezažil a majú čisto fantazijný základ a sú jednoducho fabulácia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *