Začiatok augusta znamená padajúce slzy sv. Vavrinca. Vhodné miesto na ich sledovanie je ďaleko od svetelného smogu v lone kľudu a pokoja. Preto hurá na Vihorlat. Je to už piaty výstup pre Dominika a aj Dorotka mala za sebou minulý rok prvovýstup. Tento rok sa má okrem týchto divochov vydať hore celkom veľká skupinka, dokopy desať ľudí. Okrem Mirkufa so Samkom aj Matúš so svojími šarvancami Šimonom a Tobiášom i šťastie skúšajúci Hynek s Paťom. Ráno ma Mirkuf smutne informuje o zdravotných ťažkostiach Samka a tak títo dvaja odpadávajú.
Okrem počtu účastníkov sa mení i miesto štartu. Nezačína sa v Remetských Hámroch, ale nechávame sa po pansky vyviezť až k Morskému oku. Niežeby som niečo mal proti ceste z dediny, ale trocha viacej dobrodružnejšie a aj pokojnejšie sa mi to zdá z tejto perly Vihorlatských vrchov. Deti majú potrebu si spraviť prvú prestávku už po prvom kilometri a na rozdiel od môjho sólového postupu s tým nemám problém – má to byť v prvom rade zábava pre každého.
Stupák na Malé morské oko nie je problém pre nikoho, každý je zatiaľ plný sily. Toto si opakujem po ďalšiu neplánovanú zastávku, ktorou je práve spomínaná vodná plocha. Tobiáš sa nechce dať zahanbiť pobehuje a poskakuje po pováľaných stromoch. Kto by teda povedal, že pred pár minútami bol unavený? Stretávame tu aj partičku ľudí, ktorí nemajú na práci nič iného ako len robiť farebné grafity kade tade. Pozerám sa na jedno dielo a zdá sa mi to nejako známe. Nie je to Banksy ale ich výtvory sú ešte o niečo viac cenené. Aspoň teda mnou, sú to totiž značkári. Prvýkrát vo svojom živote vidím maľovanie značiek. Pekne sa im poďakujeme, lebo len kvôli týmto ľuďom je väčšina slovenských turistických chodníkov dobre značená.
Následne smerom na Jedlinku (zas ďalšie prudké stúpanie) obdivujeme nové značenie. Na niektorým miestach vedie teraz chodníček trošička inak (napr. obchádza padnutý majestátny strom) ale inak je to ťažká pohoda. Deti pobehujú hore dole a popritom sa stále pýtajú, je to ešte ďaleko? Ja neviem veľmi dobre klamať a tak zahováram, nemám tu vôľu im povedať, že sme zatiaľ prešli len zopár kilometrov a väčšina je ešte pred nami.
Potom sa dlhú dobu opakuje následujúci scenár: po prestávke začneme s ďalším približovaním, do piatich minút príde otázka, kedy budeme mať ďalšiu prestávku. Poukážem na niečo zaujímavé (ako napr. aha, ideme hore kopcom, alebo aha, ideme dole kopcom), nastáva na krátku chvíľku útlm zo strany detí, ktorý po ďalších piatich minútach prechádza do viacej ako menej otvorenej vzbury voči vedúcim otcom. Rozumej mne. Niečo povzbudivé zamručím a po ďalšom výbuchu nariaďujem očistnú prestávku. Deti sa skľudnia z čoho sú dospeláci radi a potom sa celý kolotoč začína odznova.
Za Jedlinkou som sľúbil Hynekovi, že bude už len jedno prudké stúpanie a na jeho (a vlastne aj moje) zdesenie je tých stúpaní trocha viacej. Teda mne sa nejako extra zložité a ťažké nezdajú, ale uznávam, nie sú pre niekoho neskúseného vôbec jednoduché. Preto sa každý veľmi poteší, keď oznámim, že náš dnešný cieľ už vôbec nie je ďaleko. Najprv mi nik nechce veriť, asi som ich vodil veľmi dlho za nos, ale nakoniec je to naozaj tak. Teda až na Paťa, ktorý zaostal a má už dnešného chodenia dosť. Ostávam s ním a snažím sa ho nejako pozitívne motivovať. Moje motivačné kecy ho vpred neposúvajú ale Niňov výkrik o tom, že on už je v cieli mu dodajú potrebnú silu. Nakoniec tých posledných sto metrov prejde a nakoniec aj on uverí mojím rečiam. Zatiaľ.
Staviame tábor a je to také malé mestečko. Pred piatimi rokmi som tu stavial stan sám a bol som tu len s Niňom. Dnes tu stoja tri stany plus jedna hamaka a pobehuje tu osem ľudí. Navyše ako som spomínal Mirkuf so Samkom sa nemohli zúčastniť tohto výletu. Pomaly zbierame drevo na ohníček na pripravenie poriadnej večere, deti sa hrajú a my ostatní si to užívame po svojom. O pol ôsmej Niňo presvedčí drobizg, že výstup na Vihorlat teraz večer je lepší ako vhodný nápad. Ja proti tomu vôbec neprotestujem, hocijaká turistika je podľa mňa viac ako vhodná aktivita. Trocha podceňujem rýchlosť, akú môžeme vyvinúť a tak prichádzame na vrchol tesne pred západom slnka. Strávime tam jednu krátku chvíľku a ideme späť.
Všetci sa rozbehnú ozlomkrky dolu do tábora, len Patrik potrebuje trocha viacej času. Nemám to srdce nechať ho tu na pospas divokým šelmám typu krkavec alebo bystruška a trpezlivo s ním schádzam. Poviem pravdu, ak by tak šiel Dominik, určite by som ho viacej súril, ale teraz som pokojný a dvíham mu odvahu aj zapnutou čelovkou. Celá banda nás už čaká na Poľane a náš príchod je oslavovaný hlasným jasotom. Deťom sa potom nechce ešte ísť veľmi spať, ale keď je už poriadna tma, deti samé, začínajúc Dorotkou, postupne sa tmolia do spacákov a chystajú sa na spánok. Matúš s Hynekom na moje prekvapenie taktiež veľmi skoro volia ústup do ríše Morfea a tak ostávam na ocot sám. Chvíľu pozorujem krásnu oblohu (bez problémov vidno Mliečnu cestu a Jupiter doslova vypaľuje oči), zbadám prvú a poslednú Perzeidu a nakoniec si idem ľahnúť aj ja.
Neviem ako sa spí ostatným dospelákom, ale ja akosi nemôžem zaspať. Nie je to ani nepohodlnosťou hamaky, aj keď by som určite potreboval trošička dlhšiu. Navyše, pod ňu dosť prefukuje a určite treba zatepliť aj spodnú časť. Inak je to veľmi pohodlné a aj pohodlnejšie ako spať na zemi. Pohojdávanie sa je príjemné. Okolo polnoci ma zobúdza vážny rozhovor v detskom stane a tak ich idem ukľudniť. Dominik sa zobudil a nemôže zaspať. Presvedčím ho, že je veľmi unavený. Ja som unavený teda dosť.
Ráno sa budím so slnkom a s deťmi. Spravíme si raňajky, aj keď je problém, čo Dominik a Dorotka chcú jesť. Na nič, čo som priniesol nemajú chuť. Nakoniec sa pritmolia k Hynekovi a Matúšovi a vyžierajú ich zásoby. Niekto zas navrhne výlet na vrchol Vihorlatu. Všetci, až na našu jedinú slečnu, nadšene súhlasia a poberajú sa tam. Dorotka trocha a trocha viac trucuje. Dávam si ju na plecia a či súhlasí alebo nie, ideme smerom hore. Takto aspoň trocha posilňujem a v kútiku duše dúfam v rast mojich svalov (nepodarilo sa, doteraz nie som ako Schwarzenegger).
Hore nefučí žiaden vietor a skľudnila sa aj Dorotka. Pozorujeme okolie, vidno Michalovce, Humenné a v diaľke aj Slanské vrchy. Nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne. Preto ideme smerom dole, pobalíme sa a ideme do Poruby pod Vihorlatom. No netrvalo to v skutočnosti tak krátko a vykonal som aj zopár magických trikov so spacákom a stanom (človek by nikdy nepovedal ako sa dá páperový spacák vopchať do malého vrecúška).
Neviem čím to je, ale dnešná cesta dole sa mi zdá o dosť rýchlejšia ako včerajšia. Spočiatku ide celá naša skupinka pokope, postupne sa ale naťahujeme a ja s mojimi deťmi nenápadne trháme a mizneme zvyšku z dohľadu. Pred koniarňou nás dobiehava Paťo a Šimon. Celkom dlho už odpočívame, keď dorazí zvyšok. To nám ale nebráni si dať poriadnu porciu oddychu zas. Autobus z dediny by sme mali stihnúť tak či tak a preto sa nikam neponáhľame.
Od tejto chvíle sa ide po asfaltke a tak je postup ľahký a nezanedbateľný. Deti idú zas spoločne a dospeláci kecajú spolu taktiež. S postupom času má Paťo menšie problémy. Bolia ho nohy a je mu veľmi teplo. Na zopár miestach sa nechce ani pohnúť a ostatné deti s ním súhlasia. Treba si spraviť poriadnu prestávku. Ako správni otcovia zastavujeme a oddychujeme. Posledné tri kilometre sú veľmi silno únavné, ale každý to nakoniec zvláda. Odmenou sú nám krásne, chutné a sladké plody ostružiny černicovej, teda černice. Niekto sa napcháva do prasknutia a niekto to tak trochu ignoruje. Nakoniec je ale každý spokojný.
Načasovanie príchodu na zastávku je excelentné. Čakáme do desať minút a autobus je už pri nás. Nastupujeme do prázdneho vozidla a tak máme luxus výberu miesta. Chlapci s Dotkou si sadajú na šafáreň. Po vyše dni si starší chlapci berú mobily a zabávajú sa elektronicky. Dorotka zaspáva a ako často zaspí. Takto sa končí naša tohtoročná expedícia. Bolo fajn a som veľmi rád, že sme išli inou cestou ako zvyčajne. Takto deti videli aj iné časti Vihorlatu ako zvyčajne. Veľmi sa mi osobne páčila aj návšteva vrcholu aj večer aj ráno. Vidieť výhľady v podvečernom svetle bolo pre mňa očarujúce. Už sa teším na ďalší rok.
Pridaj komentár