Nočné vyžieranie sladkej tabule

Pomarančová roláda

Aďka je mimo domu a deti taktiež. Je síce večer a trocha chladno, predsa ma však ťahá von. Vyťahujem čelovku a ide sa do lesa. V piatok snežilo a tak je v lese veľa vody. Veľmi veľa vody. Nie je však vo forme snehu, ako by sa koncom zimy patrilo, ale skoro všetkému snehu sa už podarilo zmeniť svoje skupenstvo. Nízko letiace mraky tvoria hororovú oblohu. Občas sa obzriem, či náhodou alebo cielene za mnou niekto nejde. Keď tu zrazu z ničoho nič, v korune stromov niečo láme konáre. Teda aspoň sa mi to tak zdá.

Prechádza ma všetka chuť túlať sa po lese, rozhodujem sa na skorý návrat. Utvrdzuje ma v tom taký mokrý chodník, až sa zabáram po členky do blata. Zem je celá čierna a nedá sa presne určiť kde je suchší kúsok a kde sú mláky. Studená mokrá voda mi našťastie množstvom dier z topánok rýchlo vytečie.

Postupom času, prehodnotím svoj plán na návrat a idem ešte trocha ďalej. Týmto kúskom lesa som šiel už ani neviem kedy naposledy. Trocha sa to tu pomenilo alebo mám už alzheimera. Pri lome sa krásne vyníma pomarančová obloha. Naozaj je to strašidelné.

Návrat cez záhradkársku oblasť nie je tiež úplne bez strachu. Pobehujúce psy dokážu človeka riadne vytočiť a vystrašiť. Ďakujem im však za zrýchlené tempo. Kopa psov je aj na sídlisku. Ako keby sa majitelia psov dohodli o masovom venčení. Celkovo som však veľmi, veľmi spokojný. Nakoniec som predsa len premohol svoj strach a pokračoval až do konca.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
01. 03. 2020	1:40 h:min	10.17 km	9:55 min/km	197 m

Opitý Izidor

Musím uznať, že včera to bolo riadne mokré. Dnes je to však ale ešte horšie. Celé doobedie husto pršalo, čo malo za následok ešte viacej vody v lese. Dnes nemá zmysel rozhodovať sa, kde je to troška suchšie a kde je mláka, lebo chodníčkami sa teraz derú celé potoky vody. Jednou pozitívnou správou je absencia mrakov. Mesiac v prvej štvrti síce žiari o sto šesť, napriek tomu je vidno kopu hviezd a všetkému tomu navyše tróni Venuša.

Od lomu schádzam dole prudkým kopcom a bočím na Zelený dvor. Mám vody plné zuby a tak sa radšej poprechádzam po lesnej asfaltke. Nemusím si dávať pozor kam stúpem a aj tempo je o dosť vyššie. Sám som inak zvedavý, koho tu ešte stretnem, nakoľko je to celkom obľúbený úsek bežcov. Prvý kilometer nestretávam nikoho. Druhý kilometer je presne taký istý. V lese však zbadám malé svetielka. Nie sú to žiadne krvilačné tancuchtivé víly ale ohníček? Kto by si chcel začiatkom marca spraviť opekačku o deviatej večer?

Na treťom kilometri vidím ako ide pomalým krokom divná osoba. Nemá nijaké svetlo a tak nejako trhane ide. Zombia? O pár stovák metrov stretávam ďalšiu podobne divnú stvoru. Žeby tí opekači? Keďže za mnou nenaťahujú ruky, vcelku rýchlo ich obieham a som na Furči. Zídem dole k Tesco aby som mohol konečne ísť domov. Čo na tom, že mi treba prejsť ešte dva posledné kilometre.

Dnes to bola chôdza 2 rozličných polovičiek. Prvá časť bola mokrejšia a blativejšia ako mokrá a blativá. V druhej časti som sa dostatočne vybláznil po cestách lesných, asfaltových chodníkov a ako čerešničku som mal pochod živých mŕtvych od ohňa pod hviezdnym nebom.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
02. 03. 2020	1:48 h:min	13.58 km	7:59 min/km	241 m

Zlomený špic z bielej čokolády

Každý večer je teraz úplne iný. V nedeľu oranžova obloha, včera krásna hviezdna obloha a dnes? Len mraky a vlastne nič iné. Šiel som do Krompách a aj preto to bolo iné. V pláne mám ísť na Plejsy, je to dobrý a pekný kopec. Za štvrť hoďku som pod hotelom a čože to cítim? Na trávu je ešte skoro, keď leží ešte sneh na svahu. Toto je iná tráva. Tma dobre zakrila daného hriešnika.

Nahadzujem si mačky a hurá do kopca. Na niektorých miestach je sneh vcelku mäkký ale na okrajoch, kadiaľ prešiel ratrak je to vcelku tvrdé. Vidím ako ide dole svahom spomínaný ratrak, tak sa mu snažím uhnúť. Veľmi dobre ma šofér vidí, napriek tomu si to šinie rovno na mňa. Zastavuje a šofér vyskakuje von. Kričí na mňa píp, píp, píp, píp a ešte raz píp. Vraj na mňa zavola policajtov. Tak sa radšej otáčam a vraciam sa dole. Ratrak ide krokom za mnou a nie a nie ma predbehnúť. Asi sa chce presvedčiť, že sa nevrátim na svah. Mrzí ma len to, že ratrak parkuje a na svah sa už nevracia.

Idem dole do mesta a hlavou mi beží, čo som tomu nešťastníkovi urobil? Ak nechcel aby som šiel hore po svahu, inak po žltej turistickej značke, mohol to povedať aj úplne inak. Mením preto plán a prejdem sa po krížovej ceste na Bačovom vrchu. Nie je to taký dlhý a a vysoký kopec, stále sú to však nejaké výškové metre. Darí sa mi veľmi dobre a som celkom prekvapený, ako málo vody je v lese. Úplna zmena oproti včerajšku v Ťahanovskom lese. Navyše dneska podvečer v Krompachoch taktiež pršalo.

Cestou dole netlačím na pílu, napriek tomu sa mi ide veľmi pohodlne. Alebo práve preto je tak pohodlné? Z jednej zákruty ležia Krompachy ako na dlani, je to príjemný pohľad. Ešte zopár výškových metrov treba zísť a som v meste. Dnešný večer začal s veľkými očakávaniami, pokračoval sklamaním a nakoniec sa končí vcelku v pohode. Napriek nepríjemnému stretnutiu to bol úspešný teplý deň.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
03. 03. 2020	1:14 h:min	8.09 km	9:14 min/km	296 m

Pocukrovaný špic

Dnes večer mám silnú potrebu sa poprechádzať. Stále som v Krompachoch ale nemienim opakovať chybu zo včerajška a ísť na vrchol Plejsov po zjazdovke. Nechcem dostať opäť vynadané od ratrakára (aj také slovo existuje? ak nie, tak som ho práve vymyslel). Ozaj, cez deň trocha viacej pršalo, od päťsto metrov snežilo. Tak som veľmi zvedavý, ako sa to prejavilo na kopcoch v okolí Krompách.

Spočiatku Líščí vrch je malina, len trocha mokrá a zablatená malina. Všetko je neuveriteľne zmočené, to ma však nesmie odradiť. Ani neodrádza. Musím si riadne švihnúť, lebo Plejsy predsa len nie sú úplne najbližšie a rád by som sa vrátil ešte dnes. Natiahnúť krok nemá zmysel, do kopca mi to nepôjde, tak zvyšujem aspoň frekvenciu. Na pol ceste za zákrutou sa mení cesta na rozprávku. Objavuje sa sneh a je ho celkom dosť veľa.

Nasleduje miernejšie stúpanie, tak sa mi celkom darí ísť rýchlo aj napriek snehu vôkol mňa. Neviem sa dočkať, kým nebudem na hrebeni, kde je to vždy oku lahodiaca scenéria. Teraz v noci navyše jemne presvitá Mesiac cez mraky a tak je všetko iskrivé. Opatrne schádzam na zjazdovku, využívam svetlo nášho vesmírneho súputníka a vypínam čelovku, lebo nechcem dať ani najmenši zámienku ratrakárovi. Za ohybom zjazdovky si predsa zapínam svetlo a štverám sa posledným stúpaním. Z vrcholu je pekne vidno do široka-ďaleka, je však na čase zísť dole.

Schádzam po zjazdovke a dôverujem svojím schopnostiam a tak si nedávam ani mačky. Na pár miestach to ľutujem, ale tvrdohlavo si ich nedávam. Na chatách na mňa štekajú psy, tak nech si štekajú, karavána ide rýchlo ďalej. Všade samý sneh, kým nie som pod snežnou čiarou. Nejako rýchlo som sa pod ňu dostal. To bude asi tým, že cesta dole je vlastne len taký rýchly riadený pád. Krompachy ma vítajú svetlami v oknách a ja rozmýšľam, aký prežívajú život ľudia za sklom. Šťastný, normálny alebo len kruto ubýjajúci?

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
04. 03. 2020	1:42 h:min	10.08 km	10:09 min/km	592 m

Crème brûlée

Toto je posledná neskorá nočná vychádzka za sebou. Vyberám sa na malý okruh blízko Kavečian. Neočakávam žiaden sneh ako včera, nakoľko celý deň bolo príjemne teplo a svietilo slnko. Inak každý deň je úplne iný ako ten predchádzajúci. Nie je to pravé aprílové počasie, ale ďaleko k tomu nemá. Našťastie teraz neprší a ani by nemalo. Mesiac v poslednej štvrti prežiaruje všetky hviezdy a dokonca si trúfa aj na moju čelovku.

Cesta na Hrešnú je celkom dosť blatistá, dokonca by som povedaľ, že až krémistá. V hlbokých koľajách sa slnia (v mesačnom svite sa môže niečo slniť?) mláky plné studenej vody. Mám to z prvej ruky, ehm, teda nohy. Moje očakávanie menšej nádielky blata pri plote ZOO je nevypočutá. Je ho tu viacej ako dosť. Moje čvachtavé kroky párkrát vyrušujú zverinu v lese, ktorá s úprkom beží preč. Cesta dole k chate Diana je úplne bláznovstvo. Neveril som, ale blato tu má nekonečné zastúpenie. Je ho taká príjemno nepríjemná krémová vrstva, s nízkym šmykovým trením ale veľkou viskozitou. Aby tomu rozumeli všetci, buď sa mi šmýka alebo mi zapadne noha a nedokážem ju vytiahnuť.

Na asfaltke sa cítim ako znovuzrodený. Až na tie brutálne zablatené topánky. Citeľne sa ochladzuje a tak po pár minútach beriem blato ako ďalšiu zatepľovaciu vrstvu. Ide sa mi dobre, ale čim ďalej je to horšie a horšie. Nie zle, len nie príjemne. Najradšej by som to už mal za sebou. Večer som si predstavoval, aké to bude skvelé, teraz som len však znudený a najradšej by som to mal za sebou.

Opätovný výšľap na Hrešnú mi dáva riadne zabrať. Zas je okolo mňa blato a navyše mi je tak teplo, že si dávam rukavice dolu a strkám si ich do vrecka. Bola to kardinálna chyba, lebo po asi kilometri som majiteľom už len jednej rukavice. Za jej sestrou mi je smutno, ale ani za svet sa mi nechce schádzať dole a hľadať ju. Nech ju niekto teda má tak rád ako ja doteraz. Blatá z Hrešnej do Kavečian dokázali za tú chvíľu čo som tu nebol dokonale zmrznúť. Koľaje sú tvrdé a mnohé slniace sa mláky majú na svojom povrchu ľadový pancier. Na konci túry som nesmierne rád, že to už skončilo. Napriek ťažkostiam som to zvládol so cťou.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
05. 03. 2020	2:33 h:min	14.01 km	10:55 min/km	420 m