Už je to nejaký ten piatok (či skôr sobota alebo nedeľa), čo som sa riadne vybláznil na nejakej tej nekonečne dlhej túre. Dnes je konečne ten deň D, keď sa vyberám potešiť sa. Pred samotným vyjdením si rozbíjam hlavu, či prespať niekde po ceste alebo to dať na jeden záťah. Každá z možností má niečo do seba, ale nakoniec vyhráva moja tvrdohlavosť a chuť prejsť niečo naozaj extrémne.
V sobotu ráno deti budú ešte dlho spať, keď vyrážam. Podstatnú časť noci nad rodičovským domom vystrájali blesky, hromy a silný lejak. Teraz sa všetko ukľudňuje a dážď pomaly ustáva. Dúfam, že to boli posledné kvapky dažďa dnes. Nenechávam to však na náhodu a beriem zo sebou aj jeden kus pršiplášťa. Šťastie praje pripraveným, hovorí jedno príslovie a ja chcem byť šťastný.
Z Michaloviec trvá cesta do Uzovských Pekľan cez hodinu a pol a je to relatívne riadne ďaleko. Beriem to pozitívne, aspoň sa stihne viacej rozvidnieť a nebudem potrebovať čelovku. Tú si však pre istotu beriem aj tak so sebou, človek nikdy nevie, či sa mu nebude hodiť. Čo ak náhodou sa zotmie už o druhej poobede a niekoľko hodín nebude nič iné ako tma? So sebou taktiež mám aj liter a pol vody v hydravaku a nejaké sladkosti. Chcem skúsiť, aké to bude, keď si so sebou nezoberiem žiadne iné jedlo. Žiaden kus-kus s tuniakom alebo vietnamec s lavašom.
Ako si tak vykračujem z dediny a moje kroky vedú po prvej lúke, nemôžem si nevšimnúť kopu vody a blata všade okolo mňa. Takže búrka sa neprehnala len zemplínskym mega mestom, šarišskou centrálou (v Prešove boli zaliate doslova celé ulice) ale vyčíňala aj tu. Možno niekoho napadne otázka, vadí mi to? Odpoveď je jednoduchá, nie je to príjemné ale dá sa s tým celkom pohodlne žiť, respektíve nie je to až také zlé, aby som sa vrátil a tak skoro ukončil tento výlet. Vo všeobecnosti je to o motivácii, chce sa mi napriek nejakým nevhodným podmienkam ísť ďalej alebo je pre mňa príjemnejšie a pohodlnejšie sa vrátiť späť? Teraz zatiaľ mám to správne smerovanie a vôľu ísť napriek nezanedbateľnej vrstve blata a mokrým topánkam.
Opúšťam voľné priestranstvo a vnáram sa do lesa. Ani tu nie je suchšie, blato ma priam obklopuje. Na zopár miestach musím vyskočiť na hornú časť úvozu, ak nechcem byť po kolená v blate. Ako pokračuje cesta smerom dolu (prečo nie hore, keď mám nastúpať cez dva a pol kilometra?), je zrejmé ako tadiaľto pred nedávnom tiekol divoký prúd potoka. Značka smeruje von z lesa a aj voda tadiaľto prúdila a vyliala sa na lúku a pováľala trávu. Idem po takomto novom a extra mokrom chodníku a počúvam nepríjemné čvachty-čvacht. To však nie je nič oproti skutočnosti, že sa musím dostať na druhú stanu dravej vody. Nielen to, prístup k brehom je len po vrstve blata. Stojím pred hamletovskou dilemou. Mám či nemám vopchať nohy do vody a takto sa pokúsiť zmyť tú špinu? Za hovorí vrstva blata a tak či tak mokré topánky, viacej mokrejšie to už nemôže byť. Proti zas vrstva blata na druhej strane potoka.
Rozhodnem neriskovať pádu do vody a pláty blata dúfam odpadnú aj samé. Veď predsa pôjdem po asfalte, ktorý ma teraz čaká. Približne na nasledujúcich, dvoch či troch, kilometroch sa pohybujem po ceste a naozaj sú topánky takmer čisté. Nie však nadlho, idem zas po blatistej ceste a blato sa mi zas veľmi ochotne lepí na nohy. Až príliš ochotne. Vojdem do lesa a to znamená len jedno: menej blata! No vlastne, je to len taký menší úbytok ale stále je to lepšie ako nič (teda veľa).
Chodník mení farbu, už nejdem po krásnej nebesky modrej ale pokračujem po, v lese neviditeľnej, zelenej. Odbočka bola taktiež taká zaujímavá, otáčam sa takmer o 180 stupňov, len s tým, že teraz sa začína to moje dlho očakávané stúpanie. Prečo človek často niečo chce čo nemá a keď to dostane nie je ani trocha vďačný zato? Po prvých tristo metroch by mi bolo milšie, ak by som namiesto šliapania do kopca zas išiel smerom dole. Hmmm.
Miestami je to tu ako v rozprávke. Opar a hmla sa presúvajú pomedzi stromy a zas pozorujem gloriolu. Najprv niekoľko rokov nič a teraz za pár mesiacov až dvakrát? Super. Niekde celkom nenápadne a miestami celkom nápadne zas naberám výšku. Lesné časti sa striedajú s občasnými čistinkami a lúčkami. Po hodine a pol som na Kohúte, kde sme boli s rodinou pred pár mesiacmi. Zas je vidieť Čergov na jednej strane a na druhej sa pomedzi mraky a opar predierajú Vysoké Tatry. Od teraz by som sa k nim mal dostatočne dlhú dobu mal len a len približovať.
Opúšťam les a idem po lúke. Vyschlo už slnko trávu? Ale kdeže, stále je všade veľa vody. Čo môžem s tým robiť? No predsa pridať a cez tú mokrotu preletieť. Na Kamennej som raz dva a nezastavujem, lebo už mám meškanie oproti plánu. Nie síce veľké, len minútku, preto pokračujem. Po približne kilometri vychádzam zo zákruty a nečakane zastavujem. Nebolia ma nohy a ani sa tu nevylial potok. Len tu asi tri metre odo mňa ukazuje zadok divá sviňa. Ešte šťastie, že zadok, lebo sa ma taktiež ľaká a ide rovno za rypákom, ktorý ukazuje smerom odo mňa. Po chvíľke utečú aj ďalšie jedince a to je koniec. To je však chybný úsudok. Po dlhej dobe (v skutočnosti asi po troch sekundách) začínajú vybiehavať maličké prasiatka. Jedno, druhé, tretie, štvrté, piate, …, ôsme, …trináste, … devätnáste a možno aj dvadsiate. Fúúúúúú, možno som ich len zle spočítal, ale bolo ich vyše hlavy.
Zas sa strieda les s lúčkami, stromy s výhľadmi. Nakoniec trocha zvoľňujem na lúke, ktorá cez zimu slúžila v minulosti ako zjazdovka. Slnko začína tak trocha pripekať a nastáva zvláštna situácia. Vzduch je príjemne teplý ale tráva je stále mokrá a studená. Dokonca je lúka celkom podmočená. Takže ma čaká ďalšia dávka studenej vody v topánkach. Beriem to, radšej mokré topánky a pekné dobrodružstvo ako nohy v suchu a sedieť doma.
Ako tak rozmýšľam, poriadne dlhú dobu idem stále len do kopca. Ja viem, potrebujem sa dostať aj do nejakej tej poriadnej nadmorskej výšky. Len je to prudšie ako by som to v tejto chvíli chcel a očakával. Neveriacky krútim hlavou a aj zajac, ktorý si spokojne sedí na križovatke dvoch ciest, mi pritakáva. Takto si teda vysvetľujem jeho pokojné sedenie, kým nie som celkom na dosah, vtedy utečie do lesa. Tak nech si len ide lesom, ja pôjdem ďalej po ceste. Som takmer na vrchole Bachurne. Odtiaľ je pekný výhľad do diaľky. Je to aj faktom, že som vo výške cez tisíc metrov. Nezdá to veľa, ale začínal som na približne tristo metroch a väčšinu z prvých kilometrov som šiel smerom dole. Cítim sa však skvelo a plný síl.
Na Bachurni ma prekvapí skalná stena. Neočakával som tu skaliská a ani nič podobné. Na nete som žiadne detaily nevidel a tak som veľmi prekvapený. Milo. Navyše na vrchol sa ide po skale, ktorá je miestami len zopár (doslova asi dva) decimetre široká. Pokračujem ďalej a predieram sa na chodníku cez malinčie. Nechcem si ani predstaviť, ako zle sa tadiaľto musí ísť neskoro lete alebo na jeseň.
Pravidelne si chlipkám vody z vaku a tak jej je tam čoraz menej a menej. Ešte šťastie, že je tu, po daždi poriadne výdatný, prameň. Zhadzujem vak, beriem vodu do fľaše a filtrujem. Aj keď je priezračná a vyzerá v poriadku, nechcem to riskovať. Čítal (a aj videl) som už toľko príhod, keď niekto pil takúto priezračnú vodičku z „bezchybného“ prameňa, len aby na druhý deň zistil svoj kardinálny omyl. Trocha sa na tomto mieste aj posilním a hajde preč. Tak trocha ma preč posielajú aj zniekadiaľ vyletujúce muchy, ktoré sa mi lepia po rukách.
Výhľady sú tu prekrásne a klesanie je dosť prudké. Vytešujem sa, že nemusím ísť opačným smerom. Teraz idem veľkú porciu kilometrov mimo lesa, buď po lúčnej ceste alebo priamo po lúke. To zas znamená len jednu vec – mokré topánky. Vlastne mi je to už celkom jedno, viacej mokrejšie už ani nemôžu byť. Slnko ale krásne svieti a na nebi nie je skoro žiaden obláčik. Kto by sa teda v takýto krásny deň rozčuľoval? Ja teda nie.
Smerujem na Vyšný Slavkov a nad hlavou mi svieti slnko a žiadne mraky. Fantasticky sa mi ide, som plný sily, žiadne problémy. Nikde ma nič netlačí, nerobí sa mi žiaden pľuzgier, proste idylka. Nad lúkou prelieta veľký dravec a drží sa po nejakú dobu mojej blízkosti. Môžem si ho tak zas a zas prehliadnuť. Je až prekvapujúco veľký a hlavou mi lieta myšlienka, ako sa tak obrovský tvor môže vznášať a udržať sa vo vzduchu?
Keď sa obzriem za seba, ani sa mi nechce veriť, že už mám za sebou cez dvadsať kilometrov. Tak extrémne rýchlo to zbehlo. Alebo lepšia otázka by bola, ja som to tak skvelo zbehol? Stále idem cez lúky, občas je niekde mokro (opakujúca sa téma dnešného dňa), niekde je mláka, inde zas celý potok. Navigácia je pohodová, jednoducho lahoda. Ak by som to mal ohodnotiť, dal by som dnešku doteraz aj deväť bodov z desiatich. Predstavujem si, aké by to bolo ísť takto nie jeden deň, ale celý týždeň. Bolo by to úchvatné.
Pri jednom rozcestníku mením plán. Nepôjdem do Slavkova po červenej značke ale zaujal ma Slavkovský vodopád, ktorý by mal byť neďaleko. Alternatíva by mala trvať len o desať minút dlhšie, preto nemám čo riešiť. Schádzam dole, najprv sa brodím vysokou trávou (dúfam, že repelent proti kliešťom je účinný) a potom pokračujem po ceste. Napriek mojimi chabými stopárskymi zručnosťami čítam jemné náznaky a identifikujem vozidlo ktoré tadiaľto prešlo predo mnou ako veľký pásový bager. Zablúdiť sa nedá kde.
Kým neprídem k odbočke, ktorá smeruje do lesa a nikde nie je široko ďaleko žiadna nápomocná značka. Krútim sa ako slimák v pohári a nakoniec sa spoľahnem na elektronické hračky a mapu v mobile. Ten diablov prístrojček ma zavedie rovno do krovia, kde sa nakoniec naozaj otvorí úzka prť. Prederiem sa ňou a končím pri potoku. Je to dobre znamenie, lebo neviem si predstaviť vodopád, ktorý neleží na vodnom toku. Zlé znamenie je, že tu nikde nevidím most na druhú stranu. Musím zobrať rozum do hrsti a nohy na plecia a jeden elegantný skok to nakoniec vyrieši (elegantný bol najmä kvôli tomu, že ma nikto nevidel a nemohol dať tomuto akrobatickému prvku hodnotenie).
Chvíľu idem po jednej strane a chvíľu po druhej strane vodnej riavy a ani raz nevidím vo svojom okolí mostík. Preto zas a znova hádžem jednu akrobatickú figúru za druhou. Určite som teraz v nejakom divnom kvantovom stave, akonáhle by som mal aspoň jedného pozorovateľa, tak by ma ihneď ovplyvnil, až by som vždy skončil vo vode. Ešte šťastie, že tu nikto nie je. Počkať, počkať. Čo to tam je na kopčeku v húštine? Predsa ma tu len niekto šmíruje – laň ma nepochybne sleduje čo robím. Asi sa jej to až tak veľmi nepáči, lebo akonáhle registrujem jej prítomnosť, už beží ozlomkrky odo mňa.
Tak trocha tu to vyzerá ako v nejakej detskej verzii Slovenského raja. Úzky kaňon, potok kľučkujúci od jednej steny k druhej. Vychádzam spoza zákruty a konečne vidím ten vodopádik. Je možno cez päť metrov vysoký a som veľmi vďačný nočnému dažďu, lebo prietok je dosť silný. Chvíľu tu ostávam a kochám sa pekným prostredím. Zas sa otočím a pokračujem do dediny. Na ceste stretávam prvých ľudí, nejaký detský floorbalový tím. Tipujem to podľa rovnakého trička s veľkým nápisom Floorball. Všetci sa mi pekne pozdravia a ja sa pekne odzravím.
To som už v dedine a čaká ma ďalšie stúpanie. Spočiatku nie je veľmi nápadné, idem len hore dedinou popri typickom dedinskom zregulovanom potoku. Slnko páli zhora a asfalt zdola. Tu tak trocha cítim, že moja zásoba síl je akosi nie bezodná. Jednoducho nie je to ono. Bude to naozaj kombináciou tepla a stúpania. Za dedinou počujem zvonce pasúcich sa kráv na svahu oproti. A tak trocha som zablúdil. Nie je tu nikde okolo žiadna žltá značka a vychodený chodník na lúke nesmeruje žiadaným smerom. Ako to viem? No predsa sa zas kuknem do múdrej mobilnej mapovej aplikácie. Naberiem správny (rozumej najprudši) smer.
Viem, musím nastúpať riadnu porciu metrov, ale prečo je to také neuveriteľne prudké? Môj postup sa riadne zasekne a idem len z kroka na krok. Keď dôjdem na križovatku lesných ciest a vidím možnosť predĺžiť si túru o zopár stoviek metrov a ísť na vyhliadku, neváham ani chvíľu a poslušne si vykročím daným smerom. Teraz musím zopár metrov zísť dole, až sa zastavím pri kríži s vyhliadkou na dedinu. Zdá sa to tak extrémne blízko, vyjsť až sem mi však trvalo asi vyše hodiny. Alebo aspoň sa mi to tak zdalo. Neostáva mi nič iné len sa otočiť a vrátiť sa na správnu cestu.
Stúpanie nie je už také extrémne prudké a tak si riadne vykročím. Dlhá kombinácia tepla a fyzickej námahy mi vyrazila pot po celom tele. Jeden z následkov je, no ako by som to povedal, smrdím teda riadne. Lákam k sebe obrovské mračná múch, čo je oveľa nepríjemnejšie. Akonáhle na chvíľku zastavujem, tie lietajúce potvory mi nedajú dýchať. Lezú po mne, obletujú mi hlavu. Pozorovaním zisťujem, že najviac ich lákajú tmavé plochy. Čierne potvory na čiernych veciach.
Stúpam na Smrekovicu. Na niektorých miestach chýbajú stromy a lúky nie sú lúky ale vlastne riadny polom. Čím som vyššie, tým to tu vyzerá viacej vysokohorsky, ako keby som sa pohyboval niekde v okolí Brnčalky. Teda riadne ma prekvapuje chodník, ktorý pozostáva z nepravidelných vysypaných kameňov. Na vrchole sa vytešujem z hojdačky. Tak toto som tu teda nečakal. Aj množstvo ľudí sa tu promenáduje. Schádzam dole a stretávam ďalších a ďalších ľudí a malých detí. Čo sa mi nepáči sú pustené psy na voľno. Z nich mám rovnako zlý pocit ako zo stretnutia s diviakmi. Ak nie ešte horší.
Ide sa mi dobre, aj keď je to ťažšie ako som si to myslel. Cesta je v túto dennú hodinu a v mojom stave akosi jednotvárna. Teda nie celkom, na zopár miestach zas prechádzam cez krásne lúky a teraz zrazu zisťujem, že už nie sú mokré. Sú celkom suché. No už by asi by aj bolo načase, aby sa to tu posušilo nie? Na jednom mieste, tam kde sa od modrej značky oddeľuje zelená, potrebujem pokračovať po modrej. Ale je to jedno z mála miest, kde si treba riadne oči vyočiť, aby nenastalo blúdenie.
Jednotvárne klesanie smerom dole prerušujem jedine zastavením na nabratie si vody z potoka. Presne kvôli tomu mám jedno litrovú fľašu, som ale lenivý na filtrovanie do hydra vaku. Tu nastáva jedno také malé pozorovanie. Takáto veľká fľaša je nevhodná do postranných kapsičiek batôžteka. Aj toto negatívne zistenie je vlastne pozitívne. Druhýkrát nebudem lenivý a vodu prefiltrujem alebo si jednoducho so sebou zoberiem menšiu fľašu.
Kým som si doteraz myslel, že toto je jednotvárny postup, tak až teraz sa ukazuje čo je jednotvárne. Idem v kuse po lesnej ceste, jediné čo vidím sú stromy a najbližšia zákruta. Niekoľko kilometrov je to tak. Alebo jednoducho som presýtený dojmami a nie som schopný prijímať ďalšie podnety. Táto časť končí nečekaným brodením (poskakovaním cez kamene) potoka. Navyše prefrčí neuveriteľnou rýchlosťou (len o trošička vyššou akou idem ja) popri mne traktor. Posledné hodiny idem celkom sám a zrazu je tu taký kusisko stroja. To naozaj nevymyslíš, to je život.
Monotónne klesanie nahradzuje stúpanie do ďalšieho kopčeka. Je to riadna sila. Nájdem v sebe silu a tých sto výškových metrov predsa len dám. Toto ma ale veľmi nebaví. Dostávam sa z módu všetko je super a fajn do módu všetka ma hnevá a je to na nič. Mal by som niečo piť a aj zajedať, ale nemám na nič chuť. Také niečo som už veľmi dávno nezažil. Od ústia Lačnovského kaňonu sa mi ide úplne zle. Prejsť kilometer mi trvá cez štvrť hodinu. Idem doslova z nohy na nohu. Míňam ma jedna rodina, po dlhej dobe sú to prví ľudia, ktorých vidím. Nie som extrémne zhovorčivý, vlastne som absolútne ticho.
Mal by som so sebou niečo spraviť, nejako sa skonsolidovať, nejde to ale. Neviem si ani vychutnať okolie a aj keď je oveľa viacej vody v potoku (nezabúdať na nočnú búrku). Z vodopádov sa rúti oveľa viac vody ako minule (to netieklo vôbec nič). Sadám si na lavičku a som úplne vyšťavený. Ostávam desať minút sedieť a rozmýšľam. Mám ísť hore kopcom alebo sa otočiť a vrátiť sa späť. Rozhodnem sa pre pokračovanie, je to bližšie k civilizácii. Prechádzam z nohy na nohu a vlečiem sa ako slimák. Nebolí ma nič, ani nohy, ani hlava a ani nič. Až na to, že som akosi bez šťavy. Nedokážem do seba nič nahádzať a tak získať energiu.
Lačnovským kaňonom sa prederiem a som na konci. Mám pokračovať? Mám pred sebou ešte ďalších desať kilometrov. Správne rozhodnutie znie, radšej ukončiť to a nepokúšať osud lebo to nemusí dobre skončiť. Otáčam sa sa a pokračujem po ceste dole z Lačnova do Lipoviec. Hneď je mi lepšie. Keď už netlačím na pílu, tak sa začínam regenerovať a je mi oveľa lepšie. Po ďalšom oddychu mám viacej energie. Dostávam do seba aj viacej vody a je mi zrazu fajn. Čo teraz? Skúsim chytiť stopa do Uzovských Pekľan, čo sa mi po nejakej dobe aj podarí.
Aké mať z toho poučenie? Tak hlavne mám počúvať svoje telo. Nielen kvôli bolesti ale aj čo si žiada. Druhýkrát si so sebou musím zobrať aj kolu. Minulé výlety som so sebou tohto ránhojiča zobral a nemal som tieto problémy. Navyše som sa nespoliehal len na sladké veci, vo vaku som si niesol aj lavaš, resp. tortilu a nejaké iné normálnejšie jedlo. Mám stále v pláne ísť tento rok niekam aj so stanom a tam určite väčšiu štreku za jeden deň neprejdem. Dnešný deň aj napriek nie príliš chcenému koncu bol totálne geniálny. Našiel som ďalší krásny kus Slovenska, kam sa budem veľmi rád vracať. Určite si niekedy v budúcnosti spravím aj ďalšie super túry a zoberiem si so sebou aj niečo na prespanie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 13. 06. 2020 | 9:24 h:min | 51.6 km | 10:55 min/km | 2118 m |
Pridaj komentár