Rok som začal veľmi neobvykle (teda ako pre koho). Nuž a prečo si niečo podobného nedať i na koniec kalendárneho roka. Návšteva babičky v Krompachoch je nádherná príležitosť sa ísť pozrieť na Plejsy (a pravdaže skvelá príležitosť na zopár výškových metrov). Preto nie je žiadne prekvapenie, keď sa ráno zobudím a moje krôčiky vedú k tomuto lyžiarskemu svahu.
Všade je ticho (klamem, podľa meteorologickej stránky je mínus desať a teda celkom zima a preto mi sneh vŕzga pod nohami) a idem smerom k horskému (môžem to nazvať horský, i keď je len v nadmorskej výške len čosi cez päťsto metrov nad morom?) hotelu. Je riadne vysvietený ako nejaký Coca Cola kamión. Vlastne oveľa lepšie a krajšie.
Zimička je zima (človek čaká v takomto mraze len čistú oblohu) ale nebesá sú prikryté nebesiami (rozumej baldachýnom mrakov). Tak som si to predstavoval trošička inak. Čo už ale zmôžem voči matke (v rámci rovnakých príležitostí – otcovi) prírode? Niečo predsa len môžem spraviť, dávam si na nohy mačky. No tie neodstránia mraky ale pomôžu mi aspoň vo štveraní sa hore na kopec. Dúfam, že žiaden ratrak ma nebude vyháňať z kopca ako pred dvoma rokmi.
Ide sa mi tak dobre (nech to trvá takto večne) a nie je to ani tak z dôvodu mačiek ako z malého sklonu kopca. Takto to býva, keď kopec je spočiatku mierny a až neskôr sa rozhodne vyšvihnúť sa do výšky. Čo ma prekvapuje (vlastne ani neviem či prekvapuje je to správne slovo) je dĺžka upravenej trate. Ešte tak pred tuctom rokov sa upravovalo (a mne sa zdalo, že to bude naveky) všetko až po vrcholovú stanicu (a ja som vtedy sníval, že niekedy dôjdem až úplne navrch vlastnými silami). Potom sa to zmenilo a upravovali sa len 2/3 svahu (a takto to podľa mňa malo trvať až na veky). A dnes je v procese úpravy len spodná a najmenej strmá tretinka kopca (a viem, že ani to nebude trvať naveky a o pár rokov sa nebude upravovať absolútne nič).
Tvrdý a dobre schoditeľný sneh vystrieda je troška hlbšia a vzdušnejšia verzia. A hlavne ide sa ním o dosť hnusnejšie. Nezabáram sa až po kolená (iba niečo vyše členkov) ale mačky sú mi celkom, s prepáčením, na prd. A to som sa tak tešil, ako sa mi dobe pôjde mačkami po zamrznutej zjazdovke. A zjazdovka nikde. Idem hore v stopách nejakého (nejakej) milovníka (milovníčky) skialpinizmu. Mal som o postupe hore na horu takú predstavu, že takmer bez problémov vyletím na vrchol a bude mi hej (a počas celej túry). Avšak sa len trápim pomalým postupom a koniec kopca je v nedohľadne (alebo práveže v dohľadne, ale je tááák ďaleko).
Na najprudšej časti sa zastavujem (priznávam sa, potrebujem trošku času na nádych) a občas dokonca sa mierne posuniem dozadu (naozaj tu mačky vôbec nepomáhajú). Chcem tadiaľto dnes ešte niekoľkokrát ísť? No nie som si až tak sto percentne istý. Nemal by som radšej sa na to vykašľať a pokračovať lesom (lúkou, cestou, necestou)? No keď som nakoniec pri poslednom stĺpe lanovky, dávam si na posilu vodu a energetickú tyčinku. Hneď mi je oveľa lepšie a rozhodujem sa pre zostup smerom dole. Vyberám si však inú zostupovú cestu. Dobre robím, je tam síce taktiež prebytok snehu, ale nie je to také prudké. Len keby sa vyčasilo, no v tej tme by to asi i tak bolo jedno.
Na začiatku (konci?) upravenej zjazdovky sa otáčam a rozmýšľam, či sa mi darí lepšie ako som si to plánoval alebo je to horšie. Jednoznačný pohľad do mobilu ma utvrdzuje o tej druhej možnosti. To je riadne sklamanie. Ako nad tým tak rozmýšľam, kedy som bol naozaj tak extrémne spokojný s mojou turistikou? Asi na ceste na Téryho chatu a predtým asi na Rusínskej stovke. Nie žeby iné aktivity boli zlé, ale naozaj silné, pozitívne a dlhotrvajúce stavy som mal asi vtedy. I dnes to nie je zlé, ale mal som inú predstavu o sebe a tak a vôbec. Kedy sa to zmení? Tak sa so smútkom v srdci vydávam na ďalšie kolečko.
Idem popod lanovku, kadiaľ išlo viacej ľudí ako po samotnej zjazdovke a prekvapivo mám zo seba celkom dobrý pocit. Teda kým nejdem nekonečne dlho a som stále niekde v polovici stúpania. Kedy tak vlastne dôjdem celkom hore? Asi nikdy. Tak a je to ako na hojdačke, som zasa psychicky dole. Ani fyzicky nie som na tom najlepšie, chcel by som ísť rýchlejšie ale jednoducho sa to nedá. Či sa mýlim? Obloha, ktorá bola beznádejne zamračená je teraz plná hviezd. I Mesiac sa pomaly skláňa dole a je celkom dobe vidno. Moje najbližšie okolie je zaliate bielym svetlom a sneh sa i v tom slabom svite sa diamantovo ligoce.
To sa mi veľmi páči a zrazu mám plno energie (teda aspoň si to nahováram). Idem si oči vypozerať, až kam sa dá dovidieť a Sľubicu identifikujem ľahko a bez problémov. Nejako pocitovo dokonca vnímam i Tatry, ale ktovie či to nie je len sladké vábenie chceného želania. Nič to za to, pokračujem. Všadeprítomné príťažlivé pole plné možnej (až príliš prejavujúcej sa) energie pomáha znížiť si celkovú bilanciu schopnosti vykonávať prácu (jednoduchšie povedané idem dole), nie je to ale až také jednoduché. Kým som dole, uplynie až príliš veľa času na môj vkus. No jo, ďalšia skvelá príležitosť si troška lámať hlavu nad tým, koľko je hodín a prečo je ešte stále tma.
Tretia cesta je veľmi podobná druhej. Mám zo seba skvelý pocit, kým nedôjdem do polovice. Tam sa hnevám sám na seba, lebo mi to trvá dlhšie ako by mi to bolo milé a prekvapuje ma (pozitívne) viacej svetla. Nie, Mesiac sa nezastavil a nepohybuje sa opačným smerom, ale pomaly ale isto sa začína rozvidnievať. Keď už nie je tma ale ešte ani vidno nie je a bolesť bez slastného umŕtvenia je bdenie. To som sa dostal do veľmi zaujímavého stavu. Rýchlo, rýchlo iba smerom hore (dlho, dlho trvá mi to k hore) a keď nakoniec postávam (a pchám do seba jedlo a vodu) pri lanovke rozhodujem sa, či to nebude na dnes už koniec (určite).
Cestou dole na obzore zazriem Tatry. Teraz ich už len netuším, vidím ich pred sebou a som si tým istý. Neváham a mením názor. Pôjdem ešte raz hore a bude to v čase východu slnka. Keď to teda stihnem a tie hory blízke mnohým ľuďom budú zaliate mäkkým svetlom čerstvého rána. To bude dobrá vzpruha. Dobre, že nepolámem nohy ako sa ponáhľam smerom dole a následne hore (nie zas až tak veľmi).
Teším sa ako malé dieťa, ale len kým sa nezačnem šprtať do výšky. Prečo je ten kopec taký dlhý, prudký a nepríjemný? Prečo mi vôbec napadlo, ísť sem a tak bezcieľne chodiť hore dole? Krok sem, krok tam a vlastne stále len do kopca. Keď sa nakoniec dostanú tie najvyššie kopce karpatského oblúka nad obzor, je to fajn. Ale čoby. Nie je to len fajn, je super fantastické. Pred pár hodinami (už sú to hodiny?) bolo zamračené a nič nebolo vidno. Ani sa nezdalo, že by mohli niekedy zmiznúť. A teraz sú mraky v čudu. Je mi fajn a už mi ani nikdy inak nebude.
Vlastne bude, hneď ako dokončím svoju krátku fotografickú seansu, musím ísť. Kam? No predsa tam hore do kopca. Zas je mi na figu. Keď však otočím hlavu, vidím tatranské končiare a je mi fajn. Kuknem kam mám ísť a je to zlé. Kuknem na Tatry a je to OK. Tak idem ako neustále nerozhodný šarvan. Čo by som vlastne mal chcieť. Či nemal?
Už mám za sebou vyše 1400 výškových metrov za sebou. Podarí sa mi dať celý Gerlach? Mám sa o to pokúsiť? To by som musel sa sem vráť ešte trikrát. Neviem či mám toľko času (a chuti). Nakoniec sa rozhodnem pre kompromis. Prisoším sa do dvoch výškových kilometrov. To bude určite stačiť. Asi. Myslím. To znamená, že prídem sem už len raz. Dobre.
Cesta dole je ako z rozprávky. Sneh, zima, jasná obloha, Tatry na obzore. Veľmi fajn. Možno preto nejdem najrýchlejšie dole, ale komu to vadí? Mne nie. Som dole (tu je ešte stále akosi temnejšie) a vydávam sa na poslednú cestu smerom hore. Stále to nie je ono, nejde sa mi najlepšie. Je to asi preto, lebo už budem musieť čoskoro končiť? Asi áno. Na jednej strane sa mi ani nie veľmi chcelo dnes to robiť, nemal som z toho až také veľké potešenie a na druhej strane nechce sa mi skončiť.
Som nakoniec zas úplne hore. Je stále krásne, ale už to nie je až také malebné ako predtým. To ale vôbec nevadí. Pozriem si poslednýkrát tie špicaté vrcholky kopcov, idem dole a je mi smutno. Keď prichádzam k ľadovej časti kopca, už tam vlek pripravuje nejaký chlapík vlekár. Vôbec ma nevyháňa zo svahu (možno preto, že idem smerom dole a navyše je už deň?) a pekne sa pozdravíme. Pred hotelom sa upravuje snehová prikrývka a celkom ma prekvapuje počet áut na parkovisku. Tak nech sa každému darí.
Ako idem po ceste do Krompách, viacej áut ide smerom hore a teplota ide dole. Asi naozaj teplota smerom dole do doliny klesá alebo mi začína byť zima zo spotenia sa. Alebo kombinácia oboch vecí, nakoľko na rukávoch pozorujem ľadový pancier. Tak toto som ešte nezažil aby s každým pohybom rúk mi z rukávov odpadávali kúsky ľadu. Tak keď sa na celý dnešný deň pozerám, bol veľmi príjemný. Všetky negatívne veci sa prešiel sebe vlastnou gráciou a na konci (vlastne na začiatku) dnešného dňa som na seba pyšný a hrdý. Skvelé zakončenie celého roka.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 12. 2021 | 4:36 h:min | 19.28 km | 14:19 min/km | 2053 m |
Pridaj komentár