Tí ktorí ma poznajú, vedia, že nepohrdnem dobrou knihou (otázne je, čo je a čo nie je dobrá kniha) a najlepšie sa mi číta počas presúvania sa (busom, vlakom a pešo, ešte som neskúšal a ani nebudem to skúšať počas šoférovania). Spomedzi mojich obľúbených detektívov mám predsa len najradšej toho fúzkatého, pedantného, výškou nie veľmi obdareného, dobrého jedla milujúceho, francúzskeho (ehm, ja veľmi dobre viem, že nielen vo francúzsku sa hovorí týmto špeciálnym jazykom) Hercula Poirota. V jednej epizóde (filmovej) sa vyjadril: „Slečna Lemonová, je čas na moje bylinkové thé“. Tak prečo ho nezobrať za slovo a nevydať sa za nejakým skvelým vodným výluhom zo zeliniek? Téryho chata sa mi v piatok zdala ako skvelé miesto na tento nápoj za iba dve eurá. Hajde tam.
Z Košíc je to trocha ďalej (i keď oveľa bližšie ako z Bratislavy) a kým som v Smokovci je už skoro desať. Troška zazmetkujem pri platení parkovného (desať! euro) a nakoniec sa vydávam do kopcov. Všade vôkol mňa je zimná príroda (rozumej zasnežená) a nado mnou modrá obloha a príjemné bezvetrie. Sa troška čudujem, lebo shmu vyhlásilo pre oblasť Vysokých Tatier výstrahu prvého stupňa kvôli vetru. Tak či tak nakoniec sa vydávam smerom hore (kam inam by som v Tatrách mal ísť?) a čoskoro sa rozhodujem pre nasadenie najlepších priateľov človeka v zasneženom a ľadovom teréne. Nie, nie je to svorka psov ale len párik modrých mačičiek.
Aj keď som v Tatrách cez pracovný týždeň som dosť milo (milo?) prekvapený počtom turistov. Kým dôjdem na Hrebienok predženiem štyroch ľudí (a nakoniec i toho iného najlepšieho priateľa človeka) a potom dlho nikto nikde nikdy nič. Fúúú. Neviem či zato môžem ďakovať zlepšujúcemu sa počasiu (začalo snežiť!) alebo čomu vlastne. K Reinerke stretávam ďalších štyroch ľudí ale rýchlo ich nechávam za sebou. Pri prechode cez Studený potok (na dlhu dobu neuveriteľný posledný pokles o celých pár metrov) ide oproti mne prvý človek dnes (oproti bielemu snehu ho veľmi dobre vidno jeho červenú vetrovku).
Prízračne fukotám až si pri Obrovskom vodopáde skoro nevšimnem guľovačku. Ako tak nie je tu až tak prázdno, ako by sa zdalo na prvý pohľad (zasa na druhej strane, za skoro hodinku stretnúť do pätnásť ľudí nie je žiadne terno). Počasie sa kontinuálne mení a začína troška povievať vietor (s ďalšou dávkou zamrznutej vody). Minule som tu s deťmi videl líšku Elišku, tá ale dnes má asi viacej rozumu ako ja a niekde sa dobre schovala.
Od Zamkovského chaty je chodník zasa troška prázdnejší, má viacej snehu a tak vidím zopár stôp v snehu. Takže ktovie či niekoho predsa len dôjdem (netuším ako je ten človek ďaleko alebo blízko predo mnou). Napriek na prvý pohľad neprívetivému počasiu sa mi tu páči. Troška nepohodlia (ale len s rozumnou mierou) robí túto krajinu príjemnou (človek sa tak zrazu cíti troška lepšie, lebo keď sa dostane za nie dlhú chvíľku do teplej civilizácie má zo seba a ťažšej túry vynikajúci pocit).
Ako si tak šiniem vpred, dochádzam väčšiu a staršiu skupinku (no cez týždeň ide do Tatier buď študent vysokej školy alebo človek s kopu voľného dôchodcovského času) a obdivujem ich. Ja by som sa chcel taktiež vybrať v takomto veku na zimnú vysokohorskú túru a zvládať to so skúseným prístupom stoika. Pustia ma vpred, pekne poďakujem (veď ja inak asi ani neviem) a zmiznem im z očí.
Ešte väčšie prekvapenie ma čaká asi o sto metrov, keď oproti mne sa vyrúti mláďa boxera. Na prvý pohľad je to veľmi hravé i keď celkom veľké šteňa. Nie je našťastie samo, zopár krokov za ním ide chlapík. I napriek svojmu mladému veku, celkom slušne počúva a tak sa vôbec nestresujem. Čo ma viacej stresuje je silnejúci vietor. A akosi hustnúca hmla. Tá sa tak nenápadne a nehlučne prikradla ako to len hmla dokáže (možno robila i veľký hluk, ale tá víchrica ten rachot predsa len prehlušila).
Tu niekde tečie cez chodník Studený potok (veľmi dobre si pamätám ako tu Paula začiatkom júla špekulovala ako prejsť suchou nohou a žiaľ sa jej to nepodarilo) ale teraz je tu len sneh a vietor. Alebo to bolo iné miesto a v tomto počasí som to nesprávne identifikoval. Hneď ako sa chodník (no skôr tušenie chodníka) prudko zdvihne hore, mám pocit, že počujem nejaké ľudské hlasy. Buď mám halucinácie (v tom štabarci by to nebolo až tak prekvapujúce), alebo prišli po mňa poludnice (i keď tie majú radšej horúce letné počasie, ale nie je zaujímavé, že jedny z najhorších netvorov slovanskej mytológie sú ženy ktoré sú najnebezpečnejšie práve cez najteplejšiu a najsvetlejšiu časť dňa?) alebo jednoducho je niekoľko ľudí predo mnou. Čo je asi najpravdepodobnejšie?
Keď sa z hmly pomaly začala zhmotňovať postava ženského tela, verím, že sa tu jedná o modernú poludnicu (mala na sebe teplú červenú bundu, batoh a zateplené nohavice). Keď sa nevedela v tom príkrom svahu posunúť ďalej a jej spoločník, asi nejaký strigôň, lebo nemal ani najmenšiu snahu jej pomôcť, tak mi neostávalo nič iné, len sa sám podujať k tomuto šľachetnému činu. Asi preto mi nakoniec táto démonická žena nič nespravila.
V prudkom svahu dochádzam a predchádzam ďalších a ďalšie skupinky. Nakoniec sa staviam na koniec radu väčšej skupiny. Postupujeme celkom pomaly, tu nevidno ani náznak chodníka, žiadnu značku či palicu. Orientujeme sa len podľa mapy na mobile, ktorá nás občas posiela kolmo hore cez hlboké záveje. Po pár minútach si posledný člen pôvodnej skupiny všimne, že už nie je posledný. Je z toho tak trochu otrasený a zastavuje. Alebo je to kvôli tomu, že prvý (a asi i najskúsenejší) člen zas kontroluje nasledujúci azimut výpravy? Tak či tak, prederiem sa cez nich a prešľapávam ja.
Som rýchlejší ako oni ale zas na druhej strane občas sa vyberiem zlým smerom a tak sa musím vraciať. Tu je orientácia najťažšia. V tomto nečase sa hociktorý smer zdá byť tým správnym. Nechcem však skončiť na hrane nejakého útesu alebo v ešte ťažšom teréne. Zrazu z ničoho nič sa pred mnou objaví šerpa. Na krosnách ma tak naložené, žeby som to i ja určite odniesol (má ich totiž prázdne). Navyše ide zlým (ako si väčšinou človek predstavuje) smerom (teda dole). Veľmi sa tomu teším, budem vedieť kam mám presne ísť. Tak tudle nudle. Po desiatich (áno desiatich) metroch nevidno už žiadne stopy v snehu a som tam kde predtým (na ceste na Téryho chatu, všakže).
Skupinka ľudí sa zas ku mne nebezpečne približuje. Obrátim sa k nim chrbtom a poriadne sa poobzerám okolo seba. Vidím chatu! Teda jeden roh jej strechy vyčnieva ponad skalisko, len ako sa tam dostať. Kontrola mobilom a podľa mapy som presne na chodníku a mám ísť rovno za nosom. Hmm. Tak sa o to pokúsim. Úspešne. Po ďalšej dlhej chvíľke (aspoň mne sa to tak zdalo) sa chata vynára spoza skál. Pred chatou riadne fučí, ani nedokážem poriadne stáť na nohách (keď so mnou zakýva vietor prvej meteorologickej výstrahy). Snažím sa spraviť zopár fotiek ale rukavice sú buď zamrznuté alebo nemám cit v rukách (alebo i i). Dokonca i putká na paličkách sú tvrdé ako kameň (to sú teda podmienky). Len tak na okraj, zdolanie posledného kilometra mi trvalo skoro pol hodinu. Mne! Vytrénovanému do každých podmienok.
Prichádza i skupinka a spolu sa teperíme do tepla (relatívneho tepla). Dávam si konečne mnou očakávané teplé bylinkové té. Keď mi začnú opadávať kúsky ľadu do čaju, trkne mi, že mám celú bradu zamrznutú. Hech. Skupinka sa ubytuváva, ja však kvôli postupujúcemu času musím ísť dole. V predsieni sa pripravujú dvaja chlapi a keď jeden z nich vyje von (a víchor tresne dverami), rozmýšľam. Mám tam ísť i ja? Neostáva mi nič iné.
Myslel som si, že cesta dole bude ľahšia, ale prvé metre ma kruto vracajú k zemi (doslova). Stopy sú už zaviaté snehom a tam kde nie, je len tvrdá a nepoddajná tatranská žula. Zas sa krútim ako motovidlo, nie a nie nájsť ten správny smer. Po štvrť hodine stretávam skupinku idúcu hore (tí starší páni) a napadne mi niečo. Kam sa podela to žieňa, ktorej som pomáhal. Hore na chatu nedošla a títo páni boli ďaleko za ňou. Je to jasné. Ak sa nevrátila dolu, tak potom je to dôkaz jej nadprirodzených síl a teda potvrdenie jej poludnicového pôvodu.
Teraz cestou dole dobre vidím ako je to na niektorých miestach úplne prudké a ako je tu naviaty sneh. Musím sa stopercentne koncentrovať, lebo i najmenšia chyba môže mať nepríjemné následky (napríklad skĺznutie z chodníka niekam medzi skaly a následne strata času pri hľadaní korektného smeru). Teda ak mi to hmla, sneh ženúci sa tesne nad zemou a zahmlené okuliare dovolia. Nikdy nie je viditeľnosť väčšia ako na zo päťdesiat metrov.
Vtedy sa to stane, nekoncentrujem sa dostatočne a v hlbokom snehu sú mi turistické mačky na figu. Ukĺzne mi spodná noha a začínam sa šúchať dole kopcom. Rozťahujem roky a nohy (ak by ma niekto v tej chvíli videl z výšky, čudoval by sa možno prečo sa snažím v tomto momente robiť anjela) aby som zvýšil plochu a teda i trenie. Vďaka bohu, zastavujem sa už po asi dvoch metroch. No nie je to práve najpríjemnejší zážitok. Nič sa vlastne nestalo a i svah tu nebol taký dlhý a prudký aby sa mi voľačo stalo, ale i tak si dávam veľký pozor (spoiler, už sa mi nič iné dramatické nestalo).
Ako schádzam nižšie a nižšie, tak vietor a hmla i sneženie postupne ustáva. Dostávam sa do oblasti, kde to nie je ľahké ale ani príliš ľahké. Aspoň sa mi to tak zdá. Iného názoru sú dve dievčiny, ktorých výraz v tvári hovorí, že už teraz majú toho plné zuby. Mojej odpovedi na ich otázku, či je to ešte ďaleko a či sa počasie a terén zhoršuje, sa veľmi nepotešili. Navyše sa ešte viacej mračia a zazerajú na chlapíka vpredu s lyžiarskymi okuliarmi a úsmevom od ucha k uchu (ten si to na rozdiel od dievčin viditeľne užíva). Ani by som sa nečudoval, ak by sa teoretický románik s jednou z nich zmenil na nemožný (alebo i keby už teraz reálny zmenil status). Jediným malým plusom je, že budú hore spať, ak by sa mali vraciať ešte dnes, určite to nestihnú. Vlastne i tak budú mať na mále (vidno bude už len dva a pol hodiny).
Dlhou (vlastne Malou Studenou dolinou) idem už v svižnom tempe. Na hranici lesa vidím človeka, ktorý ide oproti mne, zastane, spraví si selfie, otočí sa a vracia sa dolu. Vidím na vlastné oči zodpovedného turistu. Predbieham ho a som na Zamkovského chate. Až k Reinerke je to veľká pohoda (stretávam zopár iných turistov). Odskočím si ešte k vodopádom Studeného potoka, ale tie sú teraz zamrznuté. Coby dup som na Hrebienku a z Hrebienka sa skotúľam až do Smokovca. Cesta dole i so zachádzkou mi z Tériny netrvala dlhšie ako dve hodiny.
Krátke zhrnutie dnešného dňa? Príjemná prechádzka hore snehom a krátko dlhé blúdenie v bielej tme. Zistenie, že i výstraha prvého stupňa znamená dosť silný vietor. A že teplý čaj je teplý čaj a niekedy (často) je na nezaplatenie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 17. 12. 2021 | 4:22 h:min | 19.13 km | 13:43 min/km | 1173 m |
Pridaj komentár