Krátko dlhou Rusínskou stovkou

Najvyšší čas konečne si dať oficiálnu stovkársku akciu. Žiaden sólo projekt ako tento rok v auguste alebo minuloročný Vihorlatský pokus, ale naozajstný pretek (ktorý ale nebudem i tak brať ako pretek, veď koho by som ja už mohol predbehnúť z tých expertných a namakaných ultra bežcov). Na jar som sa dozvedel o Rusínskej stovke a tak som si vtedy povedal, bude to prvý ročník a tak tam Feňo nesmieš chýbať. A tak sa i stalo.

V piatok predvečer túrujem auto do Stropkova a kvôli prebiehajúcej oprave vozovky za Ladou sa terigám za Ladou a dochádzam do mesta neskôr ako by som si želal. Idem sa úspešne zaprezentovať (a dostanem niekoľko prezentov). V penzioníku Poľovníček si dávam ešte jednu neskorú večeru plnú uhľohydrátov (rozumej cestovín) a idem si ľahnúť spať. Napriek tomu sa prevaľujem na posteli a určite trpím cestovnou (veď sa zajtra dosť nacestujem) horúčkou.

Kvôli nej sa budím skôr ako som mal v pláne, ale zaspať už nemôžem. Tak do seba tlačím ďalšie a ďalšie jedlá (makovník, ovsené vločky a i jablká s mrveničkou) a zapíjam to vodou (s elektrolytmi). Ešte za tmy vychádzam zo zamknutého objektu (a tým ho nechávam otvorený a tak dúfam, že nič nezmizlo), preparkuvávam auto o celých sto metrov ďalej a pomaly (veď už idem pešo) sa presúvam do telocvične. V nej sa už pomaly (a niektorí i rýchlo) obliekajú a organizátor vysvetľuje trasu. Malo by to byť celkom v pohode (vraj) len si máme dávať pozor na elektrické ohradníky a jedno miesto je čerstvo poorané.

Celá ta masa ľudí (vlastne ani neviem, či tých ľudí je veľa alebo málo) sa presúva na námestie, kde primátor má asi povzbudivý príhovor (neviem, lebo som sám sebou taký zaujatý a nahováram si, čo tu ja vlastne robím?), povzbudivo vystrelí z pištole (dúfam, že to bude jediný výstrel, čo dnes začujem) a nepovzbudivo mi skoro všetci utečú ako zajace. Som na skvelom druhom mieste od konca. To sa mi ale dnešný pretek začína.

Povedal som si, nebudem to dnes veľmi hrotiť, pôjdem si ako ja chcem a nebudem sa hnať vpred. Keď dôjdem ako posledný, dôjdem posledný. Veď ja tu nepretekám s ľuďmi, čo to majú v krvi, ale len sám so sebou. Práve preto mám rád dlhé túry nie? Nie je to realizmus, kde dobrí bojujú so zlými a ani to nie je socialistický realizmus kde dobrí bojujú (a prehrávajú) s ešte lepšími.

Fajn, dobre, mám predsa len nejaký cieľ. Veľmi rád by som to dokončil za dvadsaťštyri hodín a tak sa toho i držím. Do časti Baňa pod prvý kopec dochádzam za približne dvadsať minút a na kopci (na horizonte) vidno už len jediného účastníka. Hmmm. Kde sú všetci? Kam zmizli? Mágia? Troška ma mrzí, že som sám, ale vlastne som i zvyknutý nie?

Na lúke pred lesom stretávam bežca, len akosi sa pohybuje opačným smerom, to mu nikto nevysvetlil, kde je sever? Keď sa však príde bližšie, je mi to hneď jasné, je to pacer alebo ako sa v minulosti hovorilo zajac. Teda naozaj rýchli ako zajac (i keď v jeho konkrétnom prípade troška starší zajac, ech, ak by som ja v jeho veku bol taký rýchly).

Šiniem si to tempom desať minút na kilometer a ani sa nesnažím spomaliť cestou do kopca. No však ako sa hovorí, reči sa hovoria a chlieb sa je. Preto pravdaže som troška pomalejší ale nakoniec v lese dobieham (dochádzam) tú osobu predo mnou. Možno sa mi to zdá, ale nie je to náhodou Júlia (s ťažko zapamätateľným priezviskom, ale ja mám problém s menami i tvárami a je to o mne dobre známe)? Nebude to veľmi vlezlé, ak jej poviem, že jej kniha O čom sníva raketový pes je dobrá kniha (oveľa lepšie sa čítala a mal som z nej viac ako kniha od Lenky Vacvalovej Nájdem odvahu, ktorá bola pre mňa riadne nemastná neslaná)? Ja nakoniec nájdem odvahu a pozdravím sa a pochválim knihu. A ako najväčší debil miznem preč.

Prechádzam popri prvej kontrole a Júlia ma predbieha dole kopcom. Tak mi treba. Tak som zas sám. Cupitám a cupitám, prechádzam asfaltku a cupitám a cupitám hore kopcom. A na moje prekvapenie predo mnou zazriem opäť Júliu a navyše pred ňou sú ďalší dvaja ľudia. I nejaké mláky (nie sú predo mnou ale podo mnou), postupne predbieham ju i pár a keď sa dostávam na ďalšiu lúku vidím ďalších a ďalších ľudí. Jedným z nich je i Belo, tak ho dochádzam a prehodíme spolu asi zopár slov. Dole kopcom ma Júlia dosť nápadne predbehne a s Belom sa dajú do reči a opäť mi ufujazdia. Po ďalšiu kontrolu a občerstvovačku na príjemnom mieste s nepríjemným menom Smetisko. Naozaj sa tu v minulosti nachádzalo smetisko, najväčšieho mesta na Slovensku. Nie, nenosili sa tu odpadky z Bratislavy, ale z neďalekého Mestiska (žiadne mesto alebo mestečko, ale rovno mestisko).

Pravdaže sa následne s Júliou miniem hore kopcom (áno, zas sa ide hore kopcom). A áno, ona ma zas minie dole kopcom a som zasa sám. Pred Svidníkom je ďalšia kontrola (kde mi povedia smutnú správu, nie som prvý a dokonca ani druhý, ako je to vôbec možné?). Potom sa riadne rozcítim, prechádzam sa po kopci, kde som sa v štvrťstoročím (do frasa, ja som taký starý?) učil lyžovať (a odvtedy som nelyžoval). Len pred tým bol ten kopec určite o mnoho brutálne prudší a vyšši. Čo sa s ním stalo? Asi to čo s lanovkou, ktorá tu vlastne ani nie je a jediný stĺp je prežraný hrdzou (rozobrali ho).

Za kruháčom mi organizátori zastavujú dopravu a dostávam sa k parku s pomníkom. Pohybujem sa teraz po červenej značke (Cesta hrdinov SNP) a to mi prináša spomienky ako som sa tadiaľto premával pred dvoma rokmi. V parku je zaparkované lietadlo (ako už toľko rokov) a nad hlavou mi lieta lietadlo. Presne ako onehdá. Hore kopcom a potom do lesoparku a vôbec tadiaľto neblúdim (nie ako vtedy). Skoro ma trafí šľak, keď z krovia vychádza Belo, ktorý si tam šiel kontrolovať bicykel. Alebo.

V Nižnej Jedľovej sa naše cesty rozchádzajú, ja sa vyberám hore do lesa. Hore do lesa, hej, na jednom (druhom, treťom, …) mieste je to také prudké, ako doteraz nie. A čože? Zas dochádzam Júliu a zopár ďalších chlapíkov a hore kopcom sa trhnem. Vychutnávam si lúku za lesom a až po ďalšiu občerstvovačku idem sám (ak nepočítam skupinku mladých ľudí v protismere a by ma veľmi zaujímalo, prečo jeden z nich mal v batohu rozložený nejaký meč). Pchám do seba melóny, arašidy, makovníky, magnézium, hroznový cukor a iné mňamky (a pravdaže dopĺňam i vak vodou a do fľaše lejem kolu s tabletkou magnézia a elektrolytov). Júlia sa tak dlho nezdržuje a mizne v diaľke (a nielen ona).

Dostávame sa na lúky a som rád, že je pod mrakom. Aspoň slnko zo mňa nevysáva energiu, veď dosť je len to, že sa zas a znova ide hore kopcom. To znamená, že som zas pred Júliou (a tak to to je vlastne na veľmi dlhú dobu), predchádzam zopár ďalších ľudí a dostávam sa na hrebeň na hranici medzi Slovenskom a Poľskom. Chvíľu sa ide hore, chvíľu dole a potom zas opačne. Dole a potom zas hore. Veľmi mi to pripomína hrebeň v Poloninách, až na to, že tu nie sú vôbec žiadne poloniny (a je to len zopár kilometrov ďalej, takže to musí mať podobnú fazónu). Idem sám a ako tak pozerám na hodinky, nechce sa mi veriť. Oproti plánu mám už riadny náskok. Rýchle prepočítavanie v hlave (relatívne rýchle, keďže moja výpočtová kapacita je extrémne nízka) mi dáva nádej, že možno sa mi to nepodarí stihnúť za dvadsaťštyri hodín ale možno už za dvadsaťjeden (ak všetko dobre dopadne a ja sa nerozbijem na milión a dva kúsky).

Ako si tak samostatne vykračujem, predo mnou traktor. Je to Zetor. Jede do hor. Ale neorie brambor, ale len slúži ako občerstvovacia stanica. Veľmi milé. Nezdržujem sa dlho a pokračujem hrebeňom hranice. Všetko potom splynulo do jednej čiary a ostali až po Duklu len dve spomienky. Neuveriteľný padák (podľa hodiniek cez štyridsať stupňov), ten by som nechcel ísť v opačnom smere a pravdaže zapadnutie ľavou nohou po členky do blata. Tak som vyzeral ako riadny debil, keď som sa nakoniec dostal k jedlu a ľuďom pod duklianskou rozhľadňou.

Prezliekam sa (beriem na seba merino tričko s dlhým rukávom), pchám do seba všetky dobroty (arašidy, makovník a spol) a tlačím do seba i zeleninovú polievku. Oproti plánu som tu o dve a pol hodiny skôr a chvíľu sa mi nechce nikam ísť, kým neprichádza ďalšia dávka ľudí. Preto sa chtiac dvíham z lavičky a vchádzam do lesa. Tu je chodník viacej mokrý a musím sa častejšie vyhýbať mlákam (i za cenu krátkeho výletu do lesa). Tu to nie je také časté hore a dole (som síce v hore, ale hore sa nejde). Nenápadne ale isto sa začína stmievať. V lese je už i celkom šero (neváham dokonca povedať, že tma) ale na lúčkach a rúbaniskách je ešte troška vidno. Hecnem sa a nezapínam čelovku, kým nie som na v/na Kúte. To viem dokonca skôr ako tam som, skupinka dobrovoľníkov ma povzbudzuje kravským zvoncom nehľadiac na to, že som skoro úplne na konci štartového poľa (cítim sa ako najväčší favorit tesne pred vrcholom najväčšieho a najprudšieho stúpania).

Dostanem info, mám stratu vyše trištvrte hodiny na človeka predo mnou, otázka je, podarí sa mi ho dostihnúť? No neviem, zapínam svetlo a idem dole kopcom. Pozerám pod nohy len občas dvihnem hlavu aby som videl odrazky na stromoch. Značenie je absolútne perfektné, takmer sa nedá zísť z cesty. V prípade nejasností sa kuknem do mobilu, ale nie je to často.

V lese je veľká tma, na lúkach nie je vôbec viacej vidno. Mraky haliace celý deň slnko zatiaľ stále plávajú po oblohe a tak vidno veľkú figu borovú. To v tom lepšom prípade, v horšom je okolo mňa kopa blata. Zrazu z ničoho nič, čelovka predo mnou. Viem, na jednom mieste sa trasa skoro pretína ale nakoniec sa s tajomným človekom nestretávam (to je asi ten čo mal taký veľký náskok predo mnou), lebo musím zísť k potôčiku, ktorý veselo preskakujem. Smutne sa však potom brodím blatom, ktorému sa nedá vôbec uniknúť. Borím sa tak hlboko, že blato mám po celom tele (a moje čisté tričko už nie je čisté a to už vôbec nehovorím o topánkach, ponožkách a kompresných návlekoch).

V dedine sa zas napchávam na občerstvovačke, musím si zaviazať šnúrky na jednej topánke (celá je mazľavá od toho brutálneho slizoidného svinstva). Osadenstvo mi nechce veriť, že som zatiaľ nebežal ani meter (sám som prekvapený, ako sa mi darí držať tempo) a vyrážam ďalej. Zastavujú ma malé mačiatka, ktorým sa evidentne páčim. Nuž, nezdržuj sa Feňo, pokračuj ďalej, si hovorím a tak zapínam turbo (to si myslím iba ja, lebo tempo mi v skutočnosti klesne).

Na mieste, kde som videl čelovku som po dlhšej dobe, na chlapíka (alebo na ženičku) som nič nestratil ale ani nič nezískal. Hmm. Mal som o sebe lepšiu mienku. Tak sa deriem hore do kopca, vidím okolo seba len čierno čiernu tmu a malý svetelný terčík predo mnou. No som tak troška šeroslepý a tak je to i tak jedno. Schádzam dole kopcom do dedinky (Miroľa), kde som čakal pouličné svetlo. Je síce len desať hodín (večer) ale žiadne svetlo. I v domoch je dosť tma a tak je všade tma :-). Toľko múdrosti.

Nuž a tak potom je to klasika, tma, kopec a zasa tma. Plus na lúkach padla rosa a tak mám mokré topánky (opäť), ale to nie je až také zlé, aspoň sa mi to blato pekne krásne zmylo. Teším sa len krátku chvíľu, lebo nad Jozefínkou je ďalšie blatové peklo. Ak by som chcel balneologickú kúru tak by som šiel do Piešťan a nie do Stropkova! Ďalšia dedinka v údolí a ďalšie vypnuté svetlá. Chvíľu nejdem po lese, či lúke ale po ceste a som z toho chvíľku i šťastný. Šťastie som asi nepriniesol jednému páriku, ktorý ma zaparkované auto na Bukovskej Hôrke. I napriek temnej a neskorej hodine, sa nemôžu venovať sami sebe, lebo nejaký hnusný a smradľavý debil musí práve teraz tadiaľto ísť. Ospravedlňujem sa! Nechcel som! Už som preč.

Z kostolíkov nevidím nič, je dosť tma a práve kvôli nej neviem presne kam mám ísť. Dochádzam na lúku ohradenú elektrickým ohradníkom ale potom nevidím žiaden ďalší bod. Tak vyťahujem mobil a idem pokúsim sa zorientovať. Úspešne. Len keď takto idem ďalej, musím sa práve teraz pošmyknúť a nie na mokrej tráve? Ale na niečom úplne inom. Husté to teda nebolo.

V tej tme dokonca vidno ako na niektorých ohradníkoch preskakuje iskra. Zato veľké svetlo sa rúti dole kopcom a som zvedavý kto to je. Nie zas až tak, aby som počkal, ale idem vpred. Prichádzam na predposlednú občerstvovačku, kde ma dobieha Júlia (tak to bola ona). Hmm. Najem sa, hlavne načapujem vodu, kolu a také veci a spolu ideme vpred. V kopci ju nechám za sebou a rozhodujem sa, do konca už je len zopár kilometrov (das dvadsať), tak už by bolo na čase občas i troška pobehnúť nie? Stretávam chlapíka, pravdepodobne toho, čo bol predo mnou (ta za mnou asi nemohol byť nie?) a ideme spolu. On ma dobieha dole kopcom ja zasa jeho hore kopcom. Ale v podstate tvoríme dvojicu, viacej ako na sto metrov sa od seba neoddelíme.

Kľučkujeme v lese (už dávno neideme po turistických chodníkoch) a je to fajn. Aspoň mne sa to páči, jemu ani nie. Hovorí, že tu bol naposledy (ako keby toto bola jeho aspoň dvadsiata účasť na tomto preteku), lebo toľko blata ešte nevidel. Ako keby organizátori mohli zato, že v piatok bola v danom mieste búrka. Mňa predsa len zasiahne prvá vážnejšia kríza dneška (vlastne som rád, veď je to prvá kríza po toľkých kilometroch, možno sto) a tak už vôbec nepobehujem. Len sa držím chlapíka pred sebou.

To je môj plán, kým neprídeme do Potôčikov a ja mám zrazu hore kopcom nejako energiu. Ideme spolu hore, prešľapujeme cez ostatný drôt (posledný problém s navigáciou), prechádzame cez čerstvo poorané pole (toto si pamätám z ranného briefingu), vchádzame do elektrickej ohrady, míňame kravy (ktoré sú z toho asi viacej nervózne ako my a jedna sa z nás dokonca posr…) a máme posledný občerstvovací úsek pred sebou. A mne sa zavŕta v hlave plán. Dolejem si len kolu, nedám si veľa jedla, len zjem troška arašidov a jeden makovník, dva chleby s nutelou, zopár kúskov melóna a do frasa, je toho jedla viacej ako dosť. Ale inak sa nezdržujem (i keď sa rozlieha vôkol hudba a z ohníčka sála príjemné teplo) a poberám sa ďalej. Zanechávam svojho súputníka za sebou a doslova bežím.

Posledné tri kilometre bežím neustále a snažím sa utiecť tej dobrej duši, ktorá ma posledné kilometre ťahala. Asi sa mi to darí, lebo do Stropkova a do cieľa prichádzam o osemnásť minút skôr ako on. Po neuveriteľných dvadsiatich hodinách a deviatich minútach od štartu. Môj cieľ bol vrchovato splnený. Skoro som oproti plánu stiahol štyri hodiny a dokonca som posledné tri kilometre bežal. Ta to je aká paráda. Moja vďaka za to musí ísť i organizátorom, ktorí tak skvelo zabezpečili značenie, kopu jedla a tak silno povzbudzovali každého i na konci štartovného poľa, že sa týmto razom tieto preteky stali moje najobľúbenejšie. Super vďaka. Bude i ďalší ročník?