Jeseň sa začala úplne parádne. Ani som si to lepšie nemohol priať. Krásne počasie, krásna akcia a krásne strávený čas (ak by to niekoho zaujímalo, tak týmto narážam na Rusínsku stovku). A potom sa to všetko zopsulo. Ale akože brutálne a poriadne. Zlomil som si palec na nohe. Keby sa to aspoň stalo niekde na výlete (niekde v poriadnych skalách a do civilizácie by som mal minimálne desať kilometrov a ešte len potom by som na to nadával). Mne sa to však muselo akurát tak stať na nudnom schodisku medzi šiestym a siedmym poschodím (lebo nedokážem ani poriadne dať nohu pred nohu). Bum a bolo to. Všetky moje krásne plány a túry, ktoré by boli v ideálnom počasí babieho leta určite minimálne tak epické ako bitka piatich armád, sa dosť prudko zmenili na lyricko emotívne povzdychy pri hľadaní prisadnutého diaľkového ovládača.
Keď mi konečne dali dole ten nepríjemný šperk z nohy dole, akosi som mal o sebe takú skvelú mienku, že všetko bude hneď také ako predtým. Nebolo. Tých zopár kilogramov sa neskrývalo v gypse ale akosi záhadným a mysterióznym spôsobom sa presunulo do môjho brucha. Kde ostali (dúfam, že nie na veky vekov). Navyše i môj chodecký prejav bol dosť ťažkopádny (teda on sa nikdy nevyznačoval nejakou super krásou, ale i tak). Navzdory tomu, som sa predsa len prestal ľutovať a odhodlal som sa na nevídané: pôjdem sa v nedeľu prejsť.
Ráno, za tmy (všimol si niekto, že celkom dlho je ráno tma) vstávam, ticho sa obliekam a doma nechávam celú rodinku sa oddávať sladkému spánku (ja mám sladké pripravené v batohu). Dnes mám v pláne niečo jednoduché, nebudem sa predsa hneď úplne rozbíjať. Mne stačí i celkom obyčajné čiastočné zničenie sa. Najmä ak je von teplota v Čermeli len niečo trošíčka nad nulou (celý jeden stupeň a polovica k tomu). Preto je začiatok v znamení teplej páperovky. Po prvých dvoch kilometroch strávených na modrej značke ma natoľko zahreje, až sa modrej vetrovky zbavujem a naložím si ju do batôžka (kde je už pretvárka lož a faloš).
V tme je ako v tme, pred a pod svojimi nohami mám malý tenký svetelný kužeľ, odhaľujúci príliš málo (iba početné odvrhnuté fabriky biologického charakteru po konci svojej životnosti). Všetko mi šuští pod nohami a tak ani nemám možnosť počuť niečo iné. A to je vlastne i dobre, nestresujem i ak by som možno mal. Ale nevidím zlo (no furt je tma) a nepočujem zlo (tie listy sú fakt hlučné). Takže neviditeľné zlomyseľné ruky ma nedokážu rozhodiť. Predsa sa len raz poriadne zľaknem, keď som dostatočne ďaleko aby som to nevidel ale dostatočne blízko aby som to počul – pravidelný ale jasne modulovaný zvuk s frekvenciou okolo jedného Hertzu. Ha, taký zložitý popis listami skoro upchatej rúry pod mostíkom.
Rozmýšľam, kedy som tadiaľto šiel naposledy a veru že ani neviem. Tak hlboko som sa nad tým zamyslel, až ma to dosť prekvapilo. Vchádzam do do lesa a predieram sa tou húštinou nad studničkou. Ešte dobre, že je tma, lebo nemusím sledovať to množstvo servítok pohádzaných na zemi (ale sledoval som). Je to fakt hnus a humus. Niekto si len tak odskočí na záchod rovno na turistický chodník a navyše nad studničku. Aby si človek fakt rozmyslel, kde si bude naberať vodu. Práve preto keď nepotrebujem, nezásobujem sa vodou v prírode (a ak je to nevyhnutné mám so sebou filter).
Kopec nepríjemnej pravdy nie je ku mne vôbec jemný a už vôbec nie príjemný. Ide sa mi akosi pomalo. Zadychčane. Akonáhle som hore, som rád (ešte by som sa sťažoval). Na Jahodnú idem po žltej značke a pomaly sa začína akosi rozvidnievať. Ale akosi nenáhlivo ba dokonca ešte šiplavejšie ako môj výstup tým úplazom. Na lúkach konečne vypínam čelovku a idem bez nej. Pred dvoma rokmi som tuná natrafil na celé stádo srniek, tak či nejaké nestretnem snáď i dnes? Nestretnem.
Zato však v lese vyruším tri lane, ktoré sa bezhlavo rozbehnú preč odo mňa, ako keby bežali o život. Toľko hluku narobili, ale ani sa nečudujem, veď sú to také velikánske zvieratá (skoro ako kravy). Rozmýšľam o tom, či sa vyberiem smerom na zjazdovku alebo túto (ne)zábavnú vložku úplne odignorujem. Rozhodnem sa absolútne šalamúnsky, vyjdem len do polky kopca a potom sa vraciam späť. Nie je to nejaké extrémne riešenie, ale čas už pokročil a potrebujem sa dostať k autu.
Rozhodujem sa pre červený chodník (koľkokrát som vôbec po tomto chodníku už šiel?) a nie je to lepšie. Začína totižto pršať. Najprv úplne nenápadne (najprv považujem zdrojom šuchotu lístia len moje kroky) ale po relatívne dlhšej chvíľke (mne sa to zdalo ale absolútne krátko) je nad slnko jasnejšie (asi nevhodne zvolený zvrat, veď tam žiadne slnko nebolo, iba mraky a mraky a mraky), že normálne riadne a systematicky prší. A keby len to, ale ono je tak chladno až z neba padá mrznúci dážď. A ja debil (inak sa to nazvať asi ani nedá, ale predsa len skúsim- teľpi) som si zámerne nechal pršiplášť doma, veď predpoveď počasia tvrdila chladné ale nemokré ráno.
Nejdem tak ako by som chcel (no bez kondičky a s pár centimetrami v bruchu navyše to nie je prekvapenie). Môj posun vpred sa nedá nazvať rýchlym (a ani predtým som až tak rýchly nebol). Darí sa mi však vypnúť mozog (mám vôbec nejaký?) a plachtím chodníkom bez veľkého uvažovania. Iba si všímam, aha tam sú padnuté listy a tam tiež a tuná sú troška zvyšky poslednej trávičky. A aha, zasa suché lístie a veľa ho na stromoch nie je. Keď zafúka vetrík v tomto daždi, tak potom tak krásne sa vrhajú v ústrety gravitačnej studni, kde ostanú až do svojho úplného rozpadu poskytujúc neviditeľným zvieratkám svoje energiou nabité dlhomolekulové reťazce uhľovodíkov.
Preberiem sa z mozgového útlmu na pár sekúnd za Kamenným hrbom, keď pozdravujem oproti mne blížiacich sa bežcov. A o niekoľko minút stretávam dva dáždniky pod ktorými sa skrýva starší manželský pár. Mám taký neodbytný pocit, stretol som ich tu už niekedy začiatkom roka, ale nie som si úplne istý. Od Bankova sa neviem dočkať kedy konečne bude koniec. Ten studený dážď sa mi asi konečne dostáva pod kožu. Nakoniec sa mi darí posledné kilometre prejsť so cťou a som na konci.
No neviem ako a čo mám vlastne na koniec povedať. Po vynútenej a extrémne dlhej prestávke som sa konečne dostal von. Som za to veľmi šťastný, ale prečo muselo hneď i pršať? Hmm. Určite bude ďalšie dni fantastické počasie a budem môcť tráviť viacej času von v toto, i keď nie najkrajšie, ročné obdobie. Tak len do toho.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 11. 2021 | 3:37 h:min | 21.10 km | 10:18 min/km | 662 m |
Pridaj komentár