Idem dobre? Tak toto si hovorím hneď spočiatku dnešného dňa. No bodaj by aj nie, keď je vlastne tma. V meste sa však tma skrýva do rôznych škár a dier. Tak ako to je? Začínam na Lokomotíve a idem normálnou cestou smerom na Čermeľ. V dobre skrytej križovatke sa vyberiem do úzkej uličky a vydávam sa hore kopcom. Nie je veľmi šmykľavo, respektíve si to len nahováram a predstavujem si suchú a úplne dobre schodnú cestičku. Ako stúpa stále vyššie a vyššie, je nielen viacej klzká ale akosi sa aj zotmelo. Pouličné lampy ostali dole na ulici a pocestičkové lapmy nepoznám. A asi ani nikto iný.
Prechádzam sa pomedzi záhradky a na moje počudovanie je to fajn. Dostal som sa nad snežnú čiaru, okolo je sneh. Príjemná to zmena. S nástupom lesa je chodník viacej ako menej vodorovný a to znamená v tejto chvíľke len jedno. Super čas, vo všetkých svojich významoch. Super nie sú zaujímavé a tak trocha znepokojujúce zvuky vychádzajúce z lesa. Žeby nejaký lesný (ne)tvor? No, po ďalších desiatich krokoch je mi na smiech a zároveň na plač. Zľakol som sa elektrického praskania na transformátore pri telefonickom vykrývači. Aká hanba.
Pod snehom sa zákerne schováva ľad, ja som drsňák a tak si žiadne mačky nedávam. Načo aj? Od Suchej doliny idem smerom dole a to je už iná káva (aj keď ja kávu nepijem). Je to jedno veľké zrkadlo (podotýkam, mala to byť suchá dolina). Nepáči sa mi čo v ňom vidím. Dvíham ruky hore a nie je to od radosti, to len tak šikovne chytám balans. To je extrémny dôkaz na mačky. Nie je to jednoduché si ich dať v tomto kopci, mordujem sa s tým dlhšie ako zvyčajne. Keď tadiaľto pôjdem dnes ešte raz (mal by som sa vracať z Hrešnej touto cestou), bude už vidno a budem mať mačky, tak to bude celkom iný zážitok.
Asfaltka dole až do Čermeľa nie je dlhá, je len prudká a na konci nemá žiaden ľad či sneh. Som zas pod čiarou (snežnou), nedávam dole šelmy, o chvíľu pôjdem hore modrou značkou lesom. Tu je sneh opäť veľmi skoro pod nohami a nie len ten. Aj ľad. Ako si tak idem, dobre si všímam, ako niekde padli celkom statné stromy. Na jednom mieste sa tak zničil dobrý kus cestičky. Po ceste sa preháňajú autá a je ich celkom dosť. Vôbec sa nezdá, že by bola nedeľa a tobôž nie, že je lockdown. Dokonca sa nepamätám, kedy ich bolo až tak veľa.
Nad Alpinkou mám dilemu. Štverať sa na Kamenný hrb alebo sa na to vykašľať a pokračovať rovno ďalej na Alpinku a Hrešnú? Riešim to geniálne ako kráľ Šalamún, vydávam sa do polovice. Oproti minulému týždňu sa nezdá úbytok snehu a v prudko prudkom kopci sa chválim za mačky. Tie sú dnes nutnou podmienkou. Ani raz som sa nešmykol. No nie je to odo mňa pekné?
Na Alpinke sa vydávam po ceste a vyberám si takú cestu, aby som šiel po snehu a ľade. Keď už mám na nohách mačky, nech si to užijú. Bez rozmyslu idem a idem a idem a už rozmýšľam ako pôjdem hore tým chodníkom, kde sú popadané stromy. Moja bujná fantázia mi ukazuje aj vyšliapaný chodník na miestach, kde to ostatne nebolo. Pre istotu sa pozerám do mobilu, kedy by som mal byť na Jánošovej lúke. Bum! Veď ja mám naplánovanú úplne inú túru. Teda, doteraz som šiel ako som mal, ale prečo som v hlave mal zafixovanú Hrešnú, keď v skutočnosti sa mám vydať na opačnú stranu? Tak toto vôbec netuším.
Ak by som pokračoval ďalej, neviem kedy presne by som sa vrátil k autu. Nerád by som meškal a tak mi neostáva nič iné len sa poslušne vrátiť. Neberiem to nejako tragicky, je pekne, nie je extrémna zima a nakoniec aj keď som si troška zašiel, nevadí. Aspoň prejdem viacej kilometrov. Kto by sa nepotešil zopár (doslova dvom) kilometrom naviac? Na Jahodnú sa vydávam po žltej značke a je citeľne jasné ako je tento chodník zanedbávaný turistami. Nie som úplne prvý, nevadí, aj tak som v prvej trojke. Keď nemôže byť zlato, aj bronz je celkom úspech nie?
Troška spomaľujem a za vinu musím dávať nielen kopcu, do ktorého idem, ale aj snehu. Kto by teda čakal sneh v zime? Razím si cestu bielobou, krok sem, krok tam. Tak zapnem automód. Mozog sa vypne a v hlave mi bzučí hučí bzzzzzz, bzik, tuta, tiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii. Precitám až pod Starou Jahodnou, keď vychádzam zo zasneženého lesa na nudnú, odhrnutú a čiernu cestu. Chvíľu zmätene sa pozerám vpravo a vľavo, ako som sa sem vôbec dostal? Ani neviem. Na ceste sa prepadávam ešte do hlbšieho automatického módu a tak mi už v hlave hrá len tuk, tik, tuk, tak, cita kuk. Ale len chvíľku. S prekvapením zisťujem, už je svetlo a nepotrebujem si prisvetľovať pod nohy. Po opustení asfaltky vchádzam do lesa a ešte hurá do kopca.
Nie je tu málo snehu, dokonca je ho najviac a vychodený chodník je zaviaty malými závejmi. Tak som vlastne ako keby prvý človek ale pritom sa nemusím prebíjať extrémnym snehom. Paráda. Cesta ku Kamennému hrbu by sa možno zdala ako monotónne klesanie, je to ale len príjemná mýlka. Sem treba trocha zísť dole kopčekom, neskôr zas treba nastúpať dvadsať výškových metrov. Niekde je rovná rovinka a za zákrutou sa to mení. Na konci jedného takéhoto prehľadného úseku vidím chlapíka. V tmavozelenom. Nebude to nejaký lesník/poľovník? Slušne sa mu pozdravím, z jeho strany nepočujem nič a aj z jeho tváre sa nedá určiť a ani vyčítať nič. Až nato, je to ten istý chlapík, ktorého som stretol minulý týždeň. Pes, triéder a flinta na pleci. Nezameniteľné.
Po asi ďalších dvesto metroch počujem divné zvuky z krovia napravo od cestičky. Namierim (nie pušku, tú ma poľovník za mnou) môj pohľad daným smerom a divá sviňa (a či divý sviňuch, ťažko sa to určuje v tej rýchlosti) zazerá na mňa z boku. Zakričím na ňu/ho, strhne a rozbehne sa. Na moje šťastie preč odo mňa a na jej zároveň preč od poľovníka. Maj sa prasiatko! Nie, toto je nezakričím na cestu, som rád že je preč.
Rýchly pohľad na hodinky, keď som na Kamennom hrbe mi prezrádza, mám dostatok času. Schádzam dole až po miesto, kde som sa otočil pred dvoma hodinami a tak si ten Kopec nepríjemnej pravdy prechádzam celý, aj keď na dvakrát. Hurá. To som si ráno nemyslel, že sa mi to podarí zdolať ho vlastne celý. Z Hrbu na Bankov je to len kúsok, ktorý je predsa len dlhší ako len kúsok. Stretávam jednu bežeckú dvojicu zabratú v družnom rozhovore, jednu dvojicu idúcu ticho (tú som taktiež stretol minulý týždeň a dokonca skoro na rovnakom mieste) a tesne nad Bankovom aj sólo bežca. S paličkami. Je celkom sympaťák. Verím v obdobný obdiv voči mne z jeho strany :-).
Neočakávané stretnutia nasledujú aj smerom na Čermeľ. Niekoľko ďalších bežcov a turistov stretávam. Postupne aj mizne sneh a dostávam sa pod snežnú čiaru. V samotnom meste nie je po bielych fľakoch ani chýru ani slychu. Dôjdem už len k autu. Dávam si prepotené veci dolu a hádžem na seba teplú bundu. Bolo to fajn, aj napriek zablúdeniu. Dokonca to bolo ešte lepšie ako fajn. Celé som si to užil a ak by som mal ohodnotiť svoj výkon, dal by som mu kľudne aj deväť bodov z desiatich. Bodaj by bolo takýchto dní viac.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 02. 2021 | 4:02 h:min | 29.41 km | 8:15 min/km | 926 m |
Pridaj komentár