Niekoľko posledných rokov koncom februára už nie je veľmi sneh na poliach (a vlastne ani v meste i v lese). Tento rok je svojím spôsobom celkom čarovný, lebo takú zimu Košice (a vlastne Slovensko) už niekoľko rokov nezažili. Návrat k normálu sa zdá ako príjemné prekvapenie. Tak sa nechajme prekvapiť, čo si na nás príroda pripraví na ďalšiu zimu. Teraz ale treba žiť súčasnosťou. Čo som si na dnes pripravil? Nezablúdim? Určite nie.
Z Čermeľa sa plánujem presunúť nad Alpinku a potom na Kamenný hrb. To je plán. Desať minút ale poskakujem a prechádzam sa na začiatku chodníčka, GPSko má dnes nejaký problém so mnou. Nechce sa ani za svet nahodiť do hodiniek. Nebaví ma to strácať ďalší čas a tak začínam bez sto percentného signálu. No veď potom nejako to upravím, či? Idem po chodníku, ľad prekonávam mačkami a stromy sú stále na chodníku. To ale nevadí, je to pekné spestrenie.
Po presne 18 minútach mi cinknú hodinky a ja zisťujem GPS je plne funkčné. Na displeji vidím už prejdené dva kilometre a tak sa čudujem, z kadiaľ to má. Sám som zvedavý ako to nakoniec bude. Teraz nemá zmysel si nad tým rozbíjať hlavu. Ako tak postupujem, snažím sa spočítať cez koľko mostíkov a mostov prejdem, lebo nikdy som si to doteraz nespočítal. Mám len taký pocit o piatich či šiestich. Tak päť či šesť? Dnes to nakoniec (ne)rozlúsknem. Chvíľu som nedával pozor a tak som zabudol, prešiel som už štyri alebo päť? Či nebodaj tri alebo šesť? Tak táto záhada sa bude musieť vyriešiť nabudúce.
Nad Alpinkou som celkom rýchlo a aj dobre vidím svetlá. Je to len zo pol kilometra ďaleko, ďalších zopár hodín sa tam ale napriek tomu nepozriem. Mám iné plány. Idem hore Nepríjemným kopcom pravdy. Som ja ale skvelý. Ide mi to extrémne ľahko až sa sám čudujem ako je to možné. V noci mi niekto na nohy nasadil raketové motory? Pravdepodobnejšie je nasadenie bionických implantátov a zo mňa je teraz kyborg! Potom precitnem zo sna a je to presne opačne. Slimačie tempo hore kopcom. Ultraslimačie tempo. Preto keď nakoniec slávnostne som hore, otáčam sa a idem túto mordu ešte raz. Tak. Keď mne sa ten kopec tak strašne páči.
Cesta dole bola rýchla a cesta hore pomalá. No čo som asi čakal? Egreše? Maliny? Potom ako som zas hore, rozmýšľam, neskočím ešte raz? Taká myšlienka mi chvíľu lieta v hlave (gebuli) a nespokojenec sa vo mne ozve a povie si, čo tak keby len trocha? Posledné stúpanie môže byť práve to orechové, čo chcem (výškové metre je všetko čo ma zaujíma, dám celkovo osem výškových kilometrov za február?). Zídem dole, spravím malú slučku a spravím posledné stúpanie poslednýkrát. Kam pôjdem teraz? Dobre viem, idem smerom na Jahodnú po červenej značke.
Čas trochu postúpil (hlavne kalendárne, teraz vychádza slnko už skoro o hodinu skôr ako to bolo začiatkom januára, šetria sa mi takto baterky v čelovke) a bude sa čoskoro rozvidnievať. Rozmýšľam celkom sústredene, kedy som išiel týmto smerom ráno za svetla. Vlastne ani si to nepamätám. Buď mi z mojej deravej hlavy všetko uniklo alebo to bolo tak nezaujímavé, že mi to z mojej deravej hlavy uniklo. Tak či tak, výsledkom je deravá hlava. To mi však nebráni užívať si toto miesto tu a teraz nie?
Pekne si blížim k Jahodnej a dnes ani nestretávam žiadnu divú svinku a či poľovníka a idem len sám. Snehu je tu dostatočne veľa a je to super. Je to až tak super, až som rýchlejší ako som si mohol včera večer predstavovať a veriť. Preto sa pod tlakom situácie (raz som už menil dneska plány na Kamennom hrbe) rozhodujem vyštverať sa na zjazdovku. Čo by mohlo byť na tom zlé? Nepokračujem teda tak ako som si to plánoval ale bočím opačným smerom. Koľko mi to môže zabrať času naviac?
Nebol to najlepší a najmúdrejší nápad, zisťujem ako idem hore. Trvá mi to oveľa dlhšie ako som si myslel a navyše je taká hustá hmla, že vidno možno na dvadsať, maximálne tridsať metrov. O všetky výhľady som tak prišiel. No nevadí, aj tak nerobím turistiku kvôli výhľadom (veľmi silno klamem, robím to len a len kvôli výhľadom (no dobre, aj teraz klamem, robím to aj kvôli a nie len kvôli výhľadom)), nie? Zima trocha zalieza pod oblečenie, preto čelom vzad a hajde späť na pôvodnú trať.
Žltá značka smerom na Alpinku je celkom prudká, plná snehu a bez hmly. To je jediná dobrá vec, nakoľko ten hlboký sneh je väčší problém ako by sa zdal. Veľmi málo ľudí tadiaľto išlo a tak sa hlboko prebáram a to spomaľuje môj postup. Heh. Ja sa len tak ľahko nevzdám, na mňa to nemá. Budem sa biť zubami nechtami. Prechádzam cez cestu II. triedy 547. Na nej logicky žiaden sneh nie je. Potom sa sneh zasa objavuje a sprevádza ma až ku golfovému ihrisku. Toľko snehu všade. Kedy vôbec zmizne (tu Feňo z budúcnosti, sneh úspešne mizne už o necelý týždeň, no kto by to povedal)?.
Cesta vedúca po asfaltke až k Alpinke je miestami zľadovatená, mačky držia kvalitne. Stretávam tu na danom mieste aj prvých ľudí, ktorým dnešný deň nedáva spávať a prišli sa trocha pobežkovať v okolí Košíc. No celkovo posledné týždne stretávam viacej ľudí. Teraz neviem, čim to asi je. Hypotéza číslo jedna: Viacej ľudí chodí športovať. Hypotéza číslo dva: dlhšie sa flákam po vonku a tak aj viacej ľudí ma šancu ma stretnúť. Hypotéza číslo tri: bojachtiví mimozemšťania pomocou psychikužravých parazitov začali postupne ovládať pozemskú populáciu. Denné plány o postupe dokážu dostávať len v relatívne skorých hodinách mimo mestskej zástavby pri nižších teplotách. Preto sa invázia začína práve v Košiciach. Ktorá z týchto možností je tá správna? Veľmi ťažká dilema.
Už ma čaká len posledný stupák na Hrešnú. Začína sa to celkom nenápadne ale postupne časom sa to zhoršuje a zhoršuje. Vládzem ešte? Nie som si v tejto chvíli celkom istý. Ak by som bol teoreticky pri aute, pokračoval by som ďalej alebo by som to vzdal? Z týchto chmúrnych myšlienok ma vytrháva spev kohúta. No a čo? Len ako nad tým tak rozmýšľam (a ja rád a často prenechávam svoju logiku fantázii), čo robí kohút v snehu v lese v zime? Nezmrzne tu? Odpoveďou je rútiaci sa cyklista dole chodníkom. To mu tak spievajú brzdy! Heh.
Dobrou správou je vrchol Hrešnej. Nepokračujem k ZOO, obraciam sa k nemu chrbtom a pokračujem do dediny. Cestou stretávam ďalších športovcov (mňa neokabátite vy bábky mimozemšťanov!). Prechádzam popri domoch a v jednom z nich ma veselo (určite však hlasno) víta vlčiak. Ignorujem ho (za plotom mi psy nevadia), čo sa mu nepáči, avšak rýchlo som za zákrutou a tak nie som preňho viacej hrozbou. Veľmi sa teším na výjavy a výhľady z lúk medzi Kavečanmi a Čermeľom. Čo ma tam čaká?
Nič. Je hustá hmla, vidím len zo dvadsať metrov pred seba. Hmla romanticky zakrýva všetko vôkol a nie je vôbec zreteľný predel kde sa končí zem a kde sa začína obloha. Všetko je jednoliato biele. Ak by som nepoznal cestu, jednoducho by som tu zablúdil. Môj geniálny orientačný zmysel (uznávam, externý a navyše v mobile) ale ani dnes nezaváhal a naviedol ma presne tam, kam som chcel. V záhradkárskej oblasti, kde som minule nevedel správne identifikovať dve svetelné body, nemám teraz ten problém. Dobre určujem schúlenú mačku sediacu na gauči. Kto si nechá gauč (či kreslo) len tak napospas živlom (a mačkám)?
V Čermeli som cubydup a je to tak dobré. To bol dneska deň. Krásny, plný snehu a bielej farby hmly. Užil som si nadostač zimy a celkom som zvedavý, dokedy bude kraľovať. Pominulé roky o takomto čase už bolo po zime. Nie žeby tento rok bola zima extrémne dlhá, či silná, len sa viacej znormalizovala. Hurá do ďalších dní.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 02. 2021 | 3:51 h:min | 28.25 km | 8:11 min/km | 1176 m |
Pridaj komentár