Jar je v plnom prúde, slniečko svieti a je príjemne teplo. Avšak deviateho apríla bolo počasie úplne iné. Cestou do Svitu síce dokonca prekuklo na chvíľku slniečko ale potom sa mierne rozpršalo. Na prezentácii je zas opäť všetko OK. Teda až na tých profesionálov vôkol mňa. Buď sú krajší, majú lepšie vybavenie alebo sú zdravo sebavedomí. Každou minútou mám z toho väčšiu a väčšiu depku. Prečo som sa na to len dal? Toľko veľa kilometrov (štyridsaťpäť) a toľko veľa stúpania (okolo tisíc osemsto výškových metrov). No minulý rok sa mi podarilo prejsť dokonca dvakrát stovku (jednu v auguste a jednu v septembri) dnes sa ale necítim vhodne.
Navonok to nedám vedieť (aspoň v to dúfam) a skúšam sa tváriť nad vecou. Pred ôsmou sa presúvam na štart (tak ako všetci ostatní) a poslušne a skromne sa radím na koniec štartového poľa. Súťaživosť sa vo mne prebúdza a rozmýšľam, koľkých sa mi podarí predísť (predbehnúť je asi nereálne). Jedného či dvoch by sa mi mohlo podariť. Som dosť nervózny, štart mal byť presne o osem nula nula, je však už päť minút po ôsmej a stále stojím na konci (teda nik sa ešte zatiaľ ani nepohol). Konečne je to tu. Nervozita zo mňa padá a začína sa dnešné dobrodružstvo. Asi pätnásť sekúnd trvá, kým sa dostávam na štartovaciu čiaru. Rýchliky sú už teraz ďaleko predo mnou. Nervozita si ma zas dostala. Čo ja tu vlastne vôbec robím?
Prvé metre sú vo Svite na asfaltke a už teraz vidno ako som na tom biedne. Po prvom kilometri som beznádejne posledný. Iba jeden chlapík je tak trošku predo mnou a potom je obrovská diera. Hmmm. To sa mi to ale začína. Až tak, že na jednom mieste neviem kam mám presne ísť, lebo nikoho pred sebou nevidím. No jo, keď už mi mapa v mobile ukazuje kam mám presne zabočiť vidím i toho predposledného chlapíka. Celkom nepochopiteľne stojí a čaká. Chce mať spoločnosť? Ale čoby, pýta sa ma, či som posledný, lebo on je značkár a jeho úlohou je zbierať fáborky. Hech, takže dokonca zadný voj a nutne najpomalší človek je rýchlejší ako ja.
Takže nakoniec predsa len niekoho predbieham (toho značkára) a pokračujem v stúpaní na prvý kopec (Malý Smolník). Predo mnou najprv počujem veľa ženských hlasov a kopu smiechu. Banda dievčenec mi oznamuje, že ak pôjdem s nimi, budú ma bolieť uši. Tak predsa len troška zrýchľujem a odpútavam sa od nich. Potom už to je len jednotvárne (ale nie nudné) stúpanie. Troška pobehávam a približujem sa k cieľu (už len maratón a je to za mnou).
Na moje prekvapenie sa zrazu predo mnou objavuje jeden človek. V protismere a mám taký pocit, že nie je súčasťou tohto zbesilého podujatia (nemá športové oblečenie a navyše má na vôdzke takéhoto malého domáceho psíčka). Čo je však ešte prekvapivejšie je, že potom sa predo mnou objavuje chrbát človeka, ktorý sa jednoznačne zúčastňuje behu. Idem si svojím tempom a pomaličky ale isto sa k nemu približujem. A to stále stúpame do kopca. Už ho takmer mám, keď sa sklon preklopí na klesajúcu stranu a zrazu ho skoro ani nevidno. Je tááááááák ďaleko. Čo s tým? Nebudem naháňať zajaca (či králika, ale je to jedno, kto ich vie rozlíšiť?). Tak sa chcem sústrediť iba na jedno. Na seba.
Trasa bočí popod káble diaľkového vedenia a to je krásne osvetlené slnečným svetlom. Z druhej strany sa však ku mne približuje čierňava. To bude ten sľúbený dážď. Veru tak, najprv začína slabo popŕchavať ale potom sa bez rozpakov spustí hnusná leja. Ťahám na seba pršiplášť, ale v týchto podmienkach budem mokrý skôr či neskôr (teda skôr). Keď som sa dal na boj, tak musím bojovať. Vlastne ten dážď nie je až taký neprijateľný, len nepríjemný. To sa snažím si nahovoriť (neúspešne), lebo naozaj tento priestorovočasový okamih je naozaj ťažko znesiteľný. Ešte dobre, že ten dážď netrvá dlho (iba zo niečo vyše dvadsať minút).
Tu niekde by sa mala nachádzať i prvá občerstvovačka. Ako sa tak vynáram z lesa, počujem nezameniteľný zvuk kravského zvonca. To sa tu na lúkách nepasú štvornohé meničky trávy na mlieko, ale príjemná obsluha. Idééééééš, povzbudzujú ma a je to fajn. Dávam si banány, kúsok čokolády, vodu a ionťák. Snažím sa to rýchlo dostať do brucha, ale každý glg najprv ohrievam v ústach (no nie je veľmi teplo). Dávam každému zbohom a idem ďalej.
Spočiatku len preskakujem mláky na rovnej ceste, ale skôr ako by mi to bolo milé, zas sa vydávam do kopca. Našťastie stúpanie nie je veľmi nepríjemné. Predo mnou nik, za mnou nik a tak sa cítim ako keby som ani nebol na preteku. Začínam si všímať i občasne fliačiky snehu. Jeden je tu, iný zas tam. To bude asi tým, že som na severnej strane kopca. Ako sa postupne chodník prebojováva na južnú stranu (a ja s ním), tak napriek stúpajúcej nadmorskej výške tie zvyšky snehu napriek tomu postupne miznú.
Po jednej prudkej zákrute je dlhá rovinka. Možno sa mi to zdá, ale na konci vidím nejakú pohybujúcu sa čiernu bodku. Buď je to nejaký lesný zver alebo pohybujúci sa človek (je to človek). Súťažiaci alebo náhodne okoloidúci turista? Mám pred sebou fixný bod a nemienim sa svojej obeti len tak ľahko vzdať. Po úporných dvoch kilometroch som mu nakoniec na dosah a i úspešne ho predchádzam. A zbadám ďalšiu motiváciu (rozumej ďalšieho človeka). Tento úsek je prudko dole a tak mi v hlave skrsne (bláznivý) plán. Čo tak trocha viacej nechať pracovať zemskú príťažlivosť (ale riadene, nechcem predsa padnúť na hubu).
Navyše vidím ďalšiu dvojicu. Ďalšia motivácia. Prírodné podmienky mi tak trošku krížia plány (na chodníku sa objavuje blato), musím trochu spomaliť. Hreje ma myšlienka, že i tí predo mnou musia tak trocha spomaliť. Po preskoku cez potok konečne dobieham a predbieham (áno, nepredchádzam ale predbehujem) prvú korisť (ospravedlňujem sa za ten výraz). A potom hneď chcem zhltnúť tú dvojicu ale vyzerá to skôr tak, že ja sám som skôr korisťou. Kopca. Nechcem sa sťažovať, ale je to riadne nepríjemný a prudký kopčisko.
Fučím jak lokomotíva (ktorej došla para) a i keď som nedávno nahádzal do seba nejaké to rýchle jedlo, zatiaľ žiaden efekt. Predchádzam (teraz v tomto kopci sa mi ani nezdá o behaní) dvojicu a snažím sa vyzerať plný energie a síl (i keď sa tak vôbec necítim). Zopár minút sa pre istotu ani neobzerám vzad. Keď nakoniec nazbieram dostatok odvahy a nik za mnou nie je, tak sa celý vyšťavený zastavujem. Svoje zbieranie síl maskujem za robenie fotiek (ak by ma náhodou zazrel niekto, koho som predbehol). Nakoniec sa zas dávam do pohybu a na moju neradosť sa do pohybu dáva i atmosféra (slušne povedané začína riadne fučať). Poryvy vetra najprv prinášajú len osamotené kvapky dažďa. Neskôr hustota kvapiek prudko rastie a nakoniec normálne regulárne prší.
Pred sebou vidím ďalšieho človeka, predchádzam ho a upaľujem ďalej. Pomalším tempom, čaká ma totiž stúpanie na Kozí kameň (plus dážď sa mení na dážď so snehom a odkiaľsi priletela i hmla). Kukám sa len pod nohy (zahmlili sa mi navyše i okuliare a ďalej ako na dva metre nevidím) a hovorím si, kedy tam konečne budem. Keď tu zrazu z ničoho nič, ako blesk z jasného neba – predo mnou chlapík. Nemá na nohe kopyto a ani žiaden chvost nevidím. Ba dokonca sa ma nepýta čo by som dal za to, aby som sa víťazom tohto behu (ako protiponuku by som čakal, že by chcel moju dušičku). Tak sa nezdržujem a predbieham i jeho.
Z vrcholu (odtiaľ to už bude len smer dole, nakoľko toto je najvyšší bod dnešnej trasy) nie sú v dohľade žiadne výhľady, iba snehové vločky mi víria pred očami. Tak sa nezdržujem a idem ďalej. Tu na hrebeni si meluzína pekne pospevuje ale ja jej utekám. V jednom zátiší si dáva jeden bežec bundu (stále prší a je riadna zima), tak mu len kývnem hlavou a bezmyšlienkovite idem dole (lebo iba tak dokážem predchádzať cez snehové polia, na automatiku).
Na moje potešenie prestáva snežiť a čoskoro i pršať (asi som sa konečne dostal z oblaku), ale následky sú zrejmé. Na chodníku je ultra hrubá vrstva blata. Už po piatich metrov moje dosiaľ ako tak čisté a ľahké topánky sú plné extra kvalitného a mazľavého blata. Jednej topánke sa tak to mazivo zapáčilo, až chcela v ňom ostať. Tak to teda nie, hovorím jej. Pôjdeš pekne so mnou. Keď sa to utrpenie po približne dvesto metroch končí (ešte že ten úsek bol taký nepodstatný) neviem či sa tomu mám radovať alebo zaplakať. Tak sa radujem. Kým nenarazím na ďalší úsek.
Nie je to ďalšia porcia blata ale chodníkom sa rinie nefalšovaný horský potok. Topánky sú okamžite bez blata ale zas na druhej strane dostali riadnu porciu studenej až ľadovej vody. Táto lekcia trvá dlhšie ako by som si želal, čo už ale. Chcem sa zahriať (navyše idem dole kopcom) a tak striedam krátke úseky chôdze s dlhšími úsekmi behu. Predbieham chlapíka (kto počítal koľkáty to už bol? ja nie) a dochádzam k druhej občerstvovacej stanici. Robím taktickú chybu (dávam si pomaranč, mám z neho potom také zlepené ruky, že až do het), pijem a ešte tlačím do seba i banán. Brodím sa cez potok a ako tak robím, vidím pred sebou troch ľudí. Podarí sa mi ich dobehnúť ba až predbehnúť?
Darí sa mi stiahnuť náskok jedného dievčaťa a dokonca sa cez neho dostávam. Teda kým nezastavujem a nerobím nejaké tie fotky a už je ďaleko predo mnou. To bude asi tým, že sa ide dole kopcom. Vždy si myslím o mojich schopnostiach gúľať sa dole svahom len to najlepšie, nie je to tak vždy (takmer nikdy a už vonkoncom nie práve teraz). Cesta sa vyrovnáva na asfaltovej ceste, kde sa nachádza ďalšia stanica s možnosťou občerstvenia. Vynechávam pomaranč, banán si dávam a odmietam alkoholického frťana. Nechcem sa dlho zdržiavať tu na tomto mieste, lebo „moja“ skupinka je už dávno niekde v čudu. Vedúca osoba je už aspoň tristo metrov predo mnou.
Slečnu (pani?) v oranžovom predchádzam na poli pred stúpaním na Bôrik, ale najprv sa musím dostať popod železnicu (krásnym tunelom). Tu ma opätovne dáva na frak dievčina a určite ju predbehnem ja! Taký je plán. Hech. Najprv si musím však poradiť s Bôrikom (je to naozaj nepríjemný kúsok). Snažím sa snažím a výsledok nikde. Musím sa snažiť troška viacej? Určite.
Predsa len nakoniec predbehujem dokonca dvoch ľudí. Na moje prekvapenie (asi sa mi darí ísť do kopca rýchlejšie ako iným okolo mňa) sa dostávam tesne za vedúcu postavu. Chcem si trošku oddýchnuť (motivácia ísť rýchlejšie sa stráca) a preto sa jej držím celý kilometer a ani sa nesnažím ísť rýchlejšie. Obdivujem všetko okolo seba a je mi fajn (v lese až tak silno nefúka) a možno sa konečne dostal cukor z jedla do krvi. Ten nápor energie je znamenie, utrhni sa a choď do toho! Poriadne sa rozbehni!
Vychádzam z lesa a ak by nebolo také hnusné počasie (na lúke fučí skoro víchrica a mraky sú skoro všade nad Tatrami) spravil by som najgýčovejšiu fotku štítov. Tak len narýchlo schádzam k Popradu (rieke, nie mestu). Prechádzam cez krásny mostík avšak sa mi vôbec nepáči koryto a brehy riečky. Je to celé pokryté odpadkami a plastovými fľašami. Čo sme to za ľudia, že takéto krásne prostredie ničíme tak ľahko a bezohľadne?
Pred Štôlou (aký krásny názov dedinky – Štôla) ma trať vedie poza domy do krásneho blatoviska a takmer hnojiska. Cítiť to riadne. Na konci obce je ďalšia občerstvovačka (v prvej polovici pretekov bola iba jedna, v druhej je to oveľa hustejšie) a dávam si čaj, niečo sladké a tak podobne. Keď sa približujú moji spolubežci k stánku, nepozerám sa za seba (nechcem vyzerať ako ľahká korisť) a naozaj utekám preč.
Beží sa ľahko a rozmýšľam či sa v Batizovciach zastavím a občerstvím. Sú to len štyri kilometre a za tú dobu nebudem rozbitý, či? Troška ťažšie sa ide po poli, ktoré je brutálne rozmočené a blatisté (tu na sa po prvýkrát obzerám za seba a nikoho nevidím, juchúúú). Úplne ignorujem dobrovoľníčky, ktoré sa ma snažia namieriť k stánku s občerstvením. Hovorím im, ja len prechádzam, nemienim sa zastavovať, ja som OK. Keď sú ale neodbytné tak predsa len bočím k potoku (so stánkom) a vlastne zisťujem z rozhovoru, že trať tu bočí z cesty. Ak by som pokračoval ďalej, stratil by som sa z trate.
Batizovce sú asi zakliate, lebo predsa len kufrujem, nik ma však nepredbieha. V tom mi zvoní telefón, Peťo Š. sa ma pýta, kde som (on šiel kratšiu trasu). No asi kde by som bol, som ešte stále na ceste (ja nie som žiaden rýchlik). Prechádzam popod diaľnicu, popod jeden most a potom ďalší a som vlastne už vo Svite. A na moje prekvapenie vidím pred sebou chlapíka s paličkami a batôžtekom (znamenie, že to nebude len taký náhodne okoloidúci človek) a motivácia ísť (dokonca i bežať) je zrazu opäť vysoká. Tak len do toho. Kilometer pred cieľom ho predbieham a nie som veľmi skromný, dvíha mi to náladu. Posledný kilometer si to už postrážim a som v cieli. Fúúúú.
Tak to dneska bolo naozaj veľmi dobré a zaujímavé. Síce nebolo najlepšie počasie, napriek tomu som si to užil. Presne 46 (oficiálne len 44,6) kilometrov zbehlo ako voda (he, tá čo tiekla dole Kozím kameňom). Úplná lahoda pohoda. Nebolo to úplne geniálne na sto percent ale vysoký nadštandard to určite bol. Vlastne som sám so sebou veľmi spokojný. Len tak pre zaujímavosť, ani neviem ako sa mi to podarilo, ale skončil som na 130 mieste zo 150 dobehuvších ľudí.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 09. 04. 2022 | 6:51 h:min | 46.00 km | 8:57 min/km | 1912 m |
Pridaj komentár