Tento rok je veľmi zvláštny. Podvrtol som si nohu začiatkom roka, poblúdil som v Slanských vrchoch, v jeden deň som si dal túru cez deň a aj poobede. Jeden týždeň som sa bol každý večer poprechádzať, či sa škvaril v ľadovom pekle. Zatiaľ korunku tomu nasadila samotná Korona kríza. Skoro celý marec som len tak lebedil doma a nič nerobil. Celková nálada išla dole a váha hore. Neostávalo mi nič iné, len začať každý deň spraviť čo najviac krokov. Výsledok? Rána sú spojené s objavovaním ťahanovského lesíka. Mesačné pobehovanie má za následok neuveriteľnú chuť objavovať niečo nové alebo aspoň skúsiť niečo iné. Preto sa, pre mňa nezvyčajne v nedeľu, idem prejsť do Kysaku. Hlavným cieľom je Jánošíková bašta. Aj by ma zaujímalo, prečo sa tak volá, lebo určite tu Jánošík za svojho života nebol. Alebo sa mýlim?
Vychádzam ešte za tmy a do Kysaku aj dochádzam za tmy. Hneď sa vyberiem smerom k bašte a taktiež okamžite zisťujem, že som si síce zobral fotoaparát, ale pamäťová karta ostala doma. Tak so sebou vláčim len mŕtvu váhu. Našťastie som si zobral aspoň mobil a tak aj z tohto výletu budem mať zopár fotografických spomienok. Absencia dobrého záznamového prístroja je aj tá, že sa nevenujem zbytočne veľa času robeniu nočných snímkov a jednoducho kráčam ďalej.
Na začiatku stúpania na Jánošikovú baštu ma zaujíma, ako dlho mi to nakoniec bude trvať. V jeseni sa mi išlo dobre a rýchlo, mal som navyše na sebe veľký batoh a robil som si popritom aj video. Bude to pod polhodinu? Obloha už nie je tmavá aká bola pred nedávnom, jasne sa črtá temno modrá farba na východnom obzore. Nakopnem svoju vrtuľu a už sa pohybujem smerom hore.
Nie je to vôbec jednoduché, mne sa ale ide veľmi pohodlne. Nie je mi zima, počasie je také akurát. Stromy sa mihajú popri mne, prechádzam jednu zákrutu, potom druhú a ani sa mi nechce veriť, ako som už vysoko. Fascinujú ma občasné útržky hmly. Zrazu sa na nejakom mieste objavia a po kratučkej chvíľke sú zas za mnou. V potemnenom lese stále potrebujem čelovku. Červenú farbu turistickej značky preto hľadám v jej svetle. Keď sa mi zdá, že by som už aj mohol vypnúť zdroj svetla, rýchlo sa vraciam k osvetlenej možnosti. Až tak vidno stále nie je.
Pipnú mi hodinky, mám ďalší kilometer za sebou Bašta predo mnou. Celý ten špás nakoniec trval iba osemnásť minút. Tak toto sa mi ani v najlepšom sne nesnívalo. Výhľad zo skaly je pekný, len si treba stále dávať pozor, predsa len jen ešte stále dosť tma a spraviť jeden krok navyše môže byť dosť nebezpečné. Pokračujem ďalej na sedlo Prielohy. Tam ešte nebudem končiť. Mám v pláne ísť až na Vysoký vrch. Chodník sa krúti takmer monotónne smerom hore a to je to čo chcem. Výškové metre. Každý prejdený výškový meter je dobrý meter.
Na niektorých miestach je cesta poznačená ťažbou dreva, ale nie je to také drastické ako na niektorých miestach, ktoré poznám. Čakám kedy sa chodník oddelí od cesty,dlhú dobu čakám márne. Slnko je tesne pred východom a aj v lese nie je už veľká tma. Definitívne si preto dávam dole čelovku a popritom pozorujem ako z krovia vystrelia srnky a srnec. To som taký strašidelný?
Kroky idú samé od seba v peknom lese. Stále si musím pripomínať, že les je veľmi rôznorodé miesto. Málokedy má presné takú tvár, akú si človek pod slovom les predstavuje. Tento je však taký. Vysoké stromy, nízke stromy, jednoducho pestrá výšková skladba, na zemi lístie, žiadne malinčie alebo iná tŕnitá potvora. Len občas na zemi padnutý strom. Predo mnou je Vysoký vrch, zatnem sa a som na vrchole. Ako vždy, veľmi výhľady nie sú k dispozícii, otáčam sa a idem dole. Nevraciam sa k cieľu, idem ešte ďalej. Schádzam dole prudkým kopcom do doliny Bieleho potoka, kadiaľ som šiel pred týždňom.
Aký to malo dôvod? Jedine nazbierané výškové metre. Ako som už skôr písal, som zberač výškových metrov. Dole to trvalo len minútu a pol a cesta do kopca je trikrát tak dlhšia. To asi najlepšie ilustruje situáciu na trati. Napriek tomu som oveľa rýchlejší ako som si to naplánoval. Nebolo to mienené ale vychádzam na Vysoký vrch aj cestou späť. To sú ďalšie výškové metre. Mňam, mňam. Cesta do Kysaku je oveľa rýchlejšia ako cesta sem. Napriek tomu vidím, ktoré miesta vedú do kopca, keď som tadiaľto šiel pred chvíľou, ani sa mi nezdalo, že klesám.
Hrám sa na Flasha, neuveriteľne rýchlo sa vraciam. Slniečko svieti aj v lese, rozohrieva vzduch, avšak stále na severnej strane je miestami hmla. Prechádzam cez jedno miesto, medzi stromami sa držia kvapôčky vody, avšak do nej plno praží slnko. Lepšie sa pozriem a okolo svojej hlavy vidím farebnú glóriu. Tak toto som naozaj nečakal. Glóriu som už videl aj na vlastné oči, stále to bolo v lietadle. Na zemi zatiaľ nikdy. Je to magické. Ak by som tadiaľto šiel o zopár minút neskôr, slnečné lúče by rozohnali hmlu a ak by som šiel skôr, slnko by nebolo dostatočne silné aby svietilo v lese. Dokonalé načasovanie.
Z Bašty sú úplne iné výhľady ako pred hodinou a pol. Dolina sa plní svetlom. Štandartne robím zopár fotiek a hurá do dediny. Prekladám chôdzu krátkym pobehnutím a blížim sa k dedine. Stretávam dvojicu bežcov a jedného psa. Neskôr vidno, ako sa dedina pomaly zobúdza. Zopár ľudí sa tmolí vonku, avšak vo všeobecnosti ticho a kľud. Keď nasadám do auta, počujem sirénu sanitky. Pred jedným domom stojí už jeden voz záchrannej služby a ďalší sa rúti. Dúfam, že sa nič vážneho nestalo.
Dnešný deň bol príjemne magický. Tma, zabudnutý foťák, rýchle tempo, srny, výškove metre, gloria, jednoducho každá minúta mala niečo do seba. Takéto dni by mohli byť aj častejšie. Doslova to bola reklama na skvelú turistiku, ktorú som mal.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 03. 05. 2020 | 2:52 h:min | 17.68 km | 9:46 min/km | 845 m |
Pridaj komentár