Dnes doobedu sa mi podarilo s Dominikom a zopár známimi prežiť krásny deň v Tatrách. Napriek skvelému strávenému času, mi večer stále niečo chýbalo. Poriadna porcia kilometrov, nepríjemné stúpania a všade prítomná nočná tma. Aby sa mi toto všetko splnilo, vybral som sa okolo tretej poobede na druhé kolo turistiky.
Nebola to tma zo začiatku, nakoľko slnko teraz zapadá až okolo pol piatej, napriek tomu, ani veľmi slnko už nesvietilo. Pomaly sa chystalo zapadnúť za kopce okolo Krompách. Škriabanie sa na Líščí vrch prebieha úplne v pohode, cítim sa silno a nie je mi ani zima. Navyše ma na duši ohreje pohľad na párik sŕnk, ktoré sa neďaleko vrcholu potichu ale ostražito pasú. Na nohách mám už nejakú dobu aj mačky, lebo cestička vôkol mňa je riadne premrznutá a preto aj šmykľavá.
Chodník smeruje takmer po vrstevnici na Plejsy a popritom pozorujem západ slnka. Tma sa nezadržiteľne blíži a určite ma každú chvíľku nekompromisne dobehne. Dovtedy ale si ale užívam posledné svetlo. Hore sa na vrchol Plejsov predieram cez vrstvu snehu a obdivujem dobre známe Vysoké Tatry. Štíty nie sú zaliate svetlom a tak sa oproti svetlejšej oblohe zdajú veľmi temné.
Vchádzam do postupne temnejúceho lesa a po chvíľke zisťujem, že si musím zapnúť čelovku. Je naozaj potrebná, lebo inak by som sa pri mojích skvelých schopnostiach prizabil aspoň trikrát za minútu. Idem celkom svižným tempom a je to najmä kvôli klesajúcej tendencii svahu, po ktorom idem. Na niekoľkých miestach sa otvárajú výhľady a ja celkom zreteľne vidím Skalu, Bielu skalu nad Slovinkami a aj hrebeň Nízkych Tatier s dominantou Kráľovej holi. Išiel som už tadiaľto desiatkykrát, stále ma však to dostane.
Niekedy sa mi ani neche veriť, ako to dlho trvá do Sloviniek, dnes mi ale cesta ubieha poriadne rýchlo. Možnoje to tou hustnúcou tmou a ako je to všetkým zrejmé, v tmavom lese vidno iba pekné čierne nič. Predsa sa však ešte raz zastavujem a na jednej lúke obdivujem jasný levitujúci bod Venuše nad západným obzorom. Potom zas vchádzam do lesa a sprevádza ma temnota. Našťastie len krátku chvíľku, lebo pomedzi stromy presvitajú prvé svetlá Sloviniek.
Vychádzam na asfaltku a vypínam čelovku, lebo nechcem byť za ešte väčšieho blázna ako som. Preto si dávam dole aj turistické mačky a ako slušný chodec pokračujem po ľavej strane vozovky. Neprechádza tadiaľto veľa áut a aj preto nikoho nepohoršujem a ani nikoho neľakám. Toto šťastie ale nemôže dlho trvať. Po ulici smerom na Čierny bocian ide párik starších manželov a napriek mojej veľkej snahe nevyzerať ako agresívny bezkrký násilník, veľmi sa mi to nedarí. V tme mi nevidno do mojích inteligentných očí a rovnako dobre skrytý je aj krk pod šatkou. Určite tomu taktiež nenapomáha moja vcelku rezká chôdza. Tento stret však bez úhony prežijú obe strany a rýchlo plachtím preč.
Za kaplnkou sa začína temný výstup na Bielu skalu. Opätovne si nasadzujem mačky a terigám sa hore. Okrem kamenistej cesty, viditeľnú z úzkeho kužeľa čelovky, nevidno nič. Tak to je len o mne a o ceste smerom hore. Na dva a pol kilometri treba nastúpať takmer päťsto metrov a to nie je v žiadnom prípade jednoduchá úloha. Nemienim sa vzdať len tak ľahko a dávam do toho všetko. Veľmi dobre viem, toto je posledné stúpanie dňa, môžem si dovoliť ísť na doraz.
Napriek tme, orientácia je vcelku jednoduchá. Stačí ísť jednoducho len smerom hore. Navyše, to nie je po prvykrát a ani druhykrát, čo tadiaľto leziem. Možno som to tempo prepálil a tak potrebujem krátky oddych. To mi umožňuje zdvihnúť hlavu smerom k oblohe a tak spozorujem pomedzi konáre stromov žmurkajúce hviezdy. Aj keď sa ma koketujúce hviezdy snažia zastaviť, musím stále vpred.
Na relatívnej rovinke vidím značku prikazujúca ísť vpravo. Presne viem, kde sa nachádzam, to mi však nebráni zísť z cesty. Túto mýlku si všímam dostatočne skoro a tak dlho neblúdim. Nachádzam správnu odbočku a pokračujem ďalej. Medzi stromami nie je veľa snehu, len ľad, na lúke sa však množstvo zľadovetého snehu nebezpečne navyšuje. Zas si pochvaľujem moje malé mačiatka. To som zas v lese a tu sneh zmizol ako mávnutím čarovného prútika. Na zemi sa povaľuje jedine jesenné lístie.
Posledných pár krokov a som nakoniec na Bielej skale. V diaľke svieti červené svetlo z Kojšovky (aspoň predpokladám, že to je Kojšová hoľa), nado mnou hviezdy a prekvapujúco zo Sloviniek nevidno nič. Nenápadne sa do údolia votrela hmla. Neostávam na vrchole dlho, pretože tu hore dosť silno mrzne. Schádzam dole a čakám, či a kedy narazím na tú hmlu. A veruže áno. Je taká hustá, že vidno len na pár metrov. Idem však len dole a nikde nie sú žiadne zradné odbočenia preto sa tentokrát nestrácam. Po nejakých sto výškových metroch som zas mimo lepkavej hmly a tak sa mi kráča absolútne bezproblémovo.
Dochádzam do Krompách a posledné dva kilometre je to len a len po ceste. Tu stretávam viacej ľudí, ich udivené tváre ignorujem. Našťastie ma ignorujú aj prevážajúci sa policajti, nakoniec asi tak nebezpečne nevyzerám, čomu som len a len rád. Tak toto bol môj deň. Ráno Tatry s príjemnými ľuďmi a večer sám s miestami kde to mám veľmi rád. Čierno čierna tma ma neodradila od prechádzky a užil som si to poriadne. Venuša mi svietila na cestu a mal som aj troška dobrodružstvo v hmle. Podarilo sa mi ako vždy trocha zablúdiť, ale to predsa patrí k životu. Podčiarknuté sčítané, dnes to bola aj kopa kilometrov, možstvo výškových metrov a aj veľká zábava.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 01. 2020 | 3:42 h:min | 23.09 km | 9:37 min/km | 1151 m |
Pridaj komentár