Ráno je riadna zima. Teplomer v aute o pol štvrtej hlási teplotu nižšiu ako mínus päť stupňov. Začínam mať troška obavy, či som sa náhodou neobliekol príliš naľahko, v dostupnej pamäti mám ako som musel kvôli zime začiatkom decembra prerušiť túru. Dnes som ale o niečo lepšie pripravený. Vo vačiku mám fleecovú bundu, ktorú si na seba natiahnem ak mi bude zima. Teraz mám oblečené len funkčné tričko s dlhým rukávom a na ňom príjemnú páperovú bundičku. Sú to síce len dve vrstvy, ale teplosť bundy je neodškriepiteľná. Kým som ju neskúsil, nikdy by som si neuveril, ako takáto tenučká bundička môže byť tak silno hrejivá. Má to však aj svoje temné stránky – páperie je na nože s vlhkosťou, vodou a mastnotou. V daždivom počasí by som tak takýto typ vetrovky určite nevystavoval vonkajším vplyvom.
To nieje dnešný prípad, von svieti na mňa len Mesiac. Po žiadnych mrakoch nie je ani chýru a ani slychu. Začínam v Herľanoch, v mieste známeho gejzíru so studenou vodou. Ostentatívne sa mu otáčam chrbotom a moje kroky smerujú von z obce, smerom na záhradkársku oblasť. Zapínam si čelovku, ale nepotrebujem ju aby som dobre videl. Mesiac v splne dodáva svetla viac ako dostatočne. Mám rešpekt pred možným autom rútiacim sa po ceste, ktorou zhodou okolností idem práve aj ja.
Našťastie ma značka smeruje preč od asfaltky a ja idem po cestičke pomedzi domčeky v chatovej oblasti. Všade je ticho, ani vtáčika letáčika nepočuť a psovité šelmy buď nie sú v osade prítomné alebo jednoducho ma ignorujú. To mi vôbec nevadí a míľovými krokmi postupujem ďalej. Tak dobre, v tomto prípade tak trocha preháňam, pravda je však tá, že sa mi ide veľmi pohodlne.
Dochádzam k malej vodnej ploche a podľa všetkého na konci hrádze mám prejsť na druhú stranu potôčika, vychádzajúceho zo spomenutého rybníčka. Jasne vidím modrú značku na druhej strane, ale ľahšie sa to hovorí ako robí. Žiaden most predo mnou nie je a v celkom silnom mraze sa mi nechce vchádzať do potoka. To by som skončil skôr ako som vlastne začal. Hľadám vhodnejšiu alternatívu a po krátkom blúdení a hľadaní mosta som tam. Od teraz to bude len a len ľahšie, nie?
Omyl! Nie, vôbec to nie je ľahké. Modrá značka sa krúti pomedzi chaty a nie na každej križovatke je naznačený smer ďalšieho pokračovania. Mobil s mapou to pomerne ale istí. Len mi je akosi zima na moje skrehnuté prsty. Čo by som však neurobil pre správnu navigáciu? Konečne vychádzam z osady a mierim na pole, po ktorom mám pokračovať. Konečne som z labyrintu von a nebudem vôbec blúdiť.
Tak s tým som sa takisto prerátal. Na konci poľa je len húština, trnkové kríky a nikde žiadne značky. Robím ďalšiu zachádzku ale vadí mi to? Našťastie nie, chcel som sa prejsť a tak sa prechádzam. Prederiem sa na mieste, kde sa sú kry trocha redšie. Nachádzam chodníček a aj kde tu namaľované značky. Preto som si celkom obstojne istý, že som nezablúdil. Mesiac pomaly klesá k obzoru a tak sa snažím čím skôr dôjsť na hrebeň aby som uvidel mnou predpokladanú skvelú svetelnú show.
Doteraz to bolo fajn, ale od tejto chvíle očakávam len a len lepšie chvíle. Desať minút sa mi darí a potom vchádzam do hustejšieho lesa a okamžite začínam mať menšie problémy. Momentálne sa mi darí strácať značku. Som uprostred močiaru a neviem presne kam mám ísť. Rozhliadam sa okolo seba a je to márne. Ani chodník a ani žiadna značka. Mapa na mobile mi chce márne dokázať, že som presne na chodníku. Vraciam sa, preskakujem cez mláky a úspešne nachádzam modré značenie. Kam ale ďalej? Točím sa okolo svojej osi ale je to beznádejne. Tak si vyberiem smer a dúfam, že sa opäť niekde nájdem.
Hluk vody ma informuje o blízkom potoku. Podľa mapy by nado mnou mala byť lesná cesta ale prudký svah ma núti hľadať vhodnejší prístup. Neostáva mi nič iné len nájsť súce miesto na preskočenie. Dávam si pozor, aby som sa na zľadovatelých kameňoch nepošmykol a gratulujem si k svojej šikovnosti. Však nikto lepší okolo nie je.
Myslel som si, že som blízko hrebeňa Slanských vrchov. Som však strašne vedľa. Idem hore po prudkej ceste a len tak pre istotu si skontrolujem na mobile, či idem správne. Zas som totiž už chvíľu nevidel žiaden smerovník. A jéje, znova som mimo. Mám opustiť dobrú cestu a ísť ešte do väčšieho svahu a opätovne prekročiť potok. Čo mi ale iné ostáva? Šliapem do aspoň štyridsať stupňového svahu. Som medzi stromami a pod nohami mi chrastí len lístie. Na prvý pohľad sú všetky smery rovnako dobré ale viem, že len jeden jediný smer je ten pravý.
Zo stromu na mňa potmehúdsky žmurkne značka a tak viem, že som na správnom mieste. Je to však len ojedinelá lastovička. Všetko vyzerá zas tak rovnako. Zvolím si jeden smer a vydávam sa ním a na potvoru to nie je ten správny. To ma teda veľmi neteší. Teší ma však fakt, že som prekročil snežnú čiaru a okolo mňa je všetko biele. Lístie je skryté pod snehom a aspoň budem podľa stôp vedieť, kde je presne chodník. Ehm, nielenže som mimo ale navyše je som od posledného sneženia prvý človek ktorý sa tadiaľto prechádza.
Značkovaný chodník sa mi s pomocou mobilu zas darí nájsť a tak moja teória o prvotnom človeku sa definitívne potvrdzuje. V snehu vidno jedine stopy nejakej líšky alebo iného menšieho dravca. Sneh nie je zamrznutý a tak ani nepotrebujem mačky, čo je len dobre, lebo tie som si pre istotu aj tak zabudol doma. Keď sa darí, tak sa darí. Aspoň moje blúdenie je na konci, idem totiž vychodeným chodníčkom po rúbanisku. Popri mne sú nepreniknuteľne husté steny kríkov a tak sa tu naozaj nedá stratiť.
Alebo áno? Na jednom strome neprehliadnuteľná šípka ma smeruje doľava a na mobile to potvrdzujú dva nezávislé zdroje. Jednoznačne potrebujem odbočit. Dobre viem, že ja som makroskopický objekt, tak kvanto-mechanické pretunelovanie cez túto potenciálovú bariéru je pre mňa nemysliteľné. Neozstáva mi nič iné, len spustiť plán B. Pokračujem po lesnej ceste ďalej a verím v napojenie na červenú značku. Síce si spravím menšiu zachádzku, ale nakoniec predsa len dôjdem tam kam chcem.
Chcel by som ísť doľava ale cesta tvrdohlavo bočí doprava. Je to len malá nepríjemnosť, lebo v konečnom dôsledku sa budem musieť len viacej vracať. Podľa môjho, len trocha ambicionézneho pôvodného plánu, by som už vyše polhodiny mal smerovať po červenej značke na Herlianske sedlo. Nejako ma to blúdenie predsa len zdržalo. Konečne som na sedle pod Mošníkom. Verím, že sa mi všetko zlé už stalo a od teraz sa mi obráti karta.
Na chodníku je vidno, ako pár stôp išlo tadiaľto predo mnou. Odvtedy už snežilo a tak stopy sú len trocha viditeľné a vlastne nie veľmi zreteľné. Napriek tomu je to veľká pomoc a nemusím už blúdiť! Pokračujem pohodovým tempom a nad východným obzorom sa pomaly objavujú prvé zore. Nad západným obzorom Mesiac nebadane klesol za kopce a tak ma pripravil o možnosť spraviť mu pekný portrét.
Na Mošníku sa predo mnou zhmotňujú červené svetlá tajomných objektov za plotom s ostnatým drôtom. Ak by som mal čas, určite by som si to tu prezrel podrobnejšie. Alebo aj nie, ktovie kde všade sú ukryté kamery a kto na mňa teraz so záujmom zíza a vyhodnocuje moju nebezpečnosť pre tento super tajný projekt. Tak rozumne si zdôvodním môj rýchly presun a pokračovanie ďalej.
Napriek snehovej prikrívke a častému prehliadnutiu značky, idem celkom pozitívne rýchlo. Nie je veľmi kde zablúdiť a navyše stopy v snehu sú stále predo mnou. Môžem tak teraz vypnúť mozog a idem len na zotrvačnosť. Ako náhle sa však vyskočí predo mnou nejaký problém, vypínam automatiku a venujem sa hľadaniu stôp. Prechádzam totiž miestom s buď veternou kalamitou alebo nadmernou ťažbou. Rovno cez chodník sú pováľané kmene stromov a tak som zas odkázaný na moje, nie práve najlepšie, stopárske schopnosti.
Som rád, že sa nemusím predierať žiadnými kríkmi alebo húštinou, ale aj tak je to nepríjemné. Čo sa mi podarilo nahnať mojím rýchlym pochodom, tak teraz zas opätovne strácam. Obezrám sa, kde by mohol pokračovať chodník a vyberám sa tým smerom. Tento problém nie je len na krátkom obmedzenom úseku, ale má to rozsiahlejší charakter. Idem takto naslepo niekoľko minút a nakoniec predsa dôjdem na značený chodník. Pomaly prichádzam k Herlianskemu sedlu a tu si musím dávať veľký pozor. Pod snehom sa ukrýva ľad z vody tečúcej dole kopcom a tak musím byť veľmi obozretný.
Aj túto komplikáciu riešim mne osobytným šarmom a dokonca sa ani raz nevytrepem na zem. Na Herlianskom sedle je mi jasné, že slnko sa nezadržateľne blíži a ak sa nič nepredvídateľné nestane, za pár minút (max štvrť hodinku) vykukne spod obzoru. Táto časť je úplne jednoduchá na navigáciu, nakoľko idem po širokej lesnej ceste. Po asi kilometri, na križovatke ciest vidím odstavené auto a stopy vedúce smerom kam chcem ísť. Nie som tak teda tu dnes prvý, ale aspoň to bude ľahšie pre mňa.
Idem len tak na pol plynu a nechávam sa viesť krokmi neznámeho. Až tak dlho zas nimi nemožem riadiť, lebo ja mierim na Rankovské skaly ale kroky sa vracajú oblúkom po neznačenej ceste späť k autu. Zas som celkom sám a takto sa môžem hrať na dobrodruha a objaviteľa neznámych diaľok. Veruže to nie je len hra, lebo zas ma značka posiela z pohodlnej lesnej cestu do húštiny, kde je orientácia a postup dostatočne sťažený. Verím svojím inštinktom a idem len dole kopcom. Tentokrát to nakoniec dobre dopadlo, nakoľko nachádzam v doline značku.
Pokračujem rovinkou a pred sebou mám už rázcestník, ktorý mi ukazuje kde sú skaly. Ranšia doba už dostatočne pokročila a tak sa neviem rozhodnúť, či tam mám vôbec ísť. Oproti plánu meškám viac ako dvadsať minút. Je to veľmi ťažké rozhodovanie ale nakoniec sa predsa len vydám smerom k skalám. Dávam si vnútorný záväzok, že po štyroch minútach sa otočím a pôjdem späť. Za danú dobu sa naozaj dostávam k zrázu, nepokračujem však až k vyhliadke. Zastanem, obzriem si redukovaný výhľad a pelášim smerom k Herľanom.
Nemienim sa teraz nikde zdržovať a doslova letím dole kopcom. Extra si dávam pozor na pár miestach, lebo pod snehom je kopa ľadu a pád by som nemusel prežiť v najlepšej kondícii. Po chodníku predo mnou žiadna ľudská bytosť nešla, vidno len stopy líšky. Prekryjem ich mojím rýchlym krokom a už som preč. Na týchto miestach by sa mi turistické mačky veľmi hodili, lebo pod snehom je častokrát ukrytý ľad. Chcel by som ísť rýchlejšie, ale musím si dávať veľký pozor.
Zrazu z ničoho nič som pod snežnou čiarou a ľad ma už neohrozuje, zato masy blata áno. Stretávam aj trojicu chlapov idúcich zjavne do miest, kde som bol pred chvíľou ja. Kývneme si hlavami a každý postupuje svojím želaným smerom. Za ďalšiu krátku chvíľu som mimo lesa na asfaltke vedúcej do Herľan. Pred sebou vidím Ranskovské skaly a nechce sa mi ani uveriť, že som tam bol pred polhodinou. Zdá sa to tak ďaleko.
Prechádzam popri bazéniku s gejzírom, ale žiaľ počas mojej krátkeho pobytu nemá erupciu. Tak si spravím aspoň dôkazovú fotku a som pri aute. Tak dnes to bolo naozaj extrémne. Išiel som do toho, že to bude malina. Na moju smolu (či šťastie?) mi cesta ukázala svoju odvrátenejšiu tvár. Na druhej strane, bolo to riadne dobrodružné. Vlastne si ani poriadne nespomýnam, kedy ma cesta neznámym terénom, napriek problémom s navigáciou, bavila viac. Určite tento okruh si budem chcieť prejsť niekedy cez leto. Ako sa však poznám, bude to možno ešte skôr.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 08. 02. 2020 | 3:59 h:min | 22.86 km | 10:27 min/km | 1020 m |
Pridaj komentár