Vďaka chorobe (hnusobe) nemám až tak veľa možností kam by som mohol ísť. Alebo vlastne, nejako ďaleko by som aj tak nešiel, veď nemá zmysel sa niekam dlho terigať autom, samotnej túre venovať hoďku, maximálne dve, a potom sa zas vláčiť domov. Na druhej strane, tá prechádzka by mala byť aspoň trocha zaujímavá, lebo inak prečo by som ju vôbec šiel? Tak nakoniec v sobotu večer vyhodím do vzduchu drevené paličky a ako dopadnú na mapu sa rozhodnem. No nie celkom tak (boli to špáratka?).
Čermeľ je v posledné týždne moje obľúbené miesto. Aj dnes tu začínam a vydávam sa po modrej značke smerom k Alpinke. Od ostatného týždňa sa toho veľa nezmenilo. Len sneh je viacej udupaný a aj nejaké stromy sa vydali na prechádzku a akosi si neuvedomili, že nemajú nohy. Tak po prvom kroku ľahli na zem a rozmýšľajú o svojej terajšej nešťastnej situácii. Ako ich ja môžem súdiť, chceli len ísť za svojím cieľom. Aby som aj ja raz tak nedopadol.
Oproti minulému týždňu je premávka dole na ceste o dosť kľudnejšia a pokojnejšia. To robí aj mňa kľudnejším a pokojnejším. K úpätiu Kopca nepríjemnej pravdy dochádzam zatiaľ v celkom dobrej nálade. Bude taká aj o chvíľu? V pláne mám vyšliapať si dvakrát hore kopcom, lebo výškové metre nikdy nie sú zlé výškové metre. Sem s nimi. Ja si ich dám na raňajky. No skôr ony mňa. V snehu sa mi ide dobre a stúpanie je naozaj nepríjemné. Keď už nevládzem ísť rýchlo a zastavím sa, zisťujem, že ja vlastne neoddychujem ale vychutnávam si pohľad na žmurkajúce hviezdy (alebo tak nejako).
Nebeské svetielka mi po chvíli dávajú najavo, aby som pokračoval (celkom nenebesky ich zakryje obyčajný atmosférický mrak i keď je sfarbený do nenormálne oranžovej farby) a kto som ja aby som ignoroval nebeské znamenia? Tak poslušne pokračujem. Na Kamennom hrbe sa veselo otáčam a idem dole. To je ale riadna zábava ísť smerom dole. Letí to ako vtáci nedozerní. Na najprudšej časti si dávam pozor, tu by ten let vyzeral oveľa ináč ako na miernejších pasážach (priznávam, bol by to pád) a mal by aj oveľa tragickejšie následky. A zas som dole.
Smutno sa otáčam a idem smerom hore. Hviezdy sa mi vesmírne prihovárajú a ja zastavujem a počúvam čo mi hovoria. Hmmm. Ani po chvíli dešifrovania nerozumiem ich hovoru. Po ďalšej chvíľke je mi jasné prečo. Bude za tým divoké búšenie srdca. To kvôli nemu nechápem tej debate. A vlastne ony ani nedišputujú, to len z nedostatku energie a prebytku vysilenia sa mi zdajú halušky. Najvyšší čas dať si niečo pod zub. Čučoriedkovú tyčinku zapijem vodou a už po pár okamihoch mám čistejšiu myseľ. Doštverám sa k Hrbu a vraciam sa dole.
Neodškriepiteľne sa rozvidnieva. Ja sa so Slncom hádať nebudem. Veď už je najvyšší čas aby poriadne vyšlo. Z Alpinky idem a idem po asfaltke, ale tá je teraz pod vrstvou snehu a ľadu. Dávam si pozor a kontrolujem, či idem správne, aby sa mi nestalo to čo minulý týždeň. Ale naozaj idem dnes k chate Diana. Tam pekne, slušne a odborne odbočím a hneď zo začiatku je vidno ako je táto časť zanedbávaná. Žiaden vychodený chodník, len stopy dvoch ľudí predo mnou. Tá kombinácia stúpania, snehu a potoka, ktorý z časti tečie po značke, je riadna pecka. Ak toto prejdem, som kráľ. Vlastne čakám, kedy budú tie popadané stromy, ktoré som tu naposledy obchádzal, ale tie sú už upratané.
Slnko už určite vyšlo a chce potešiť svojimi lúčmi všetkých turistov a športu chtivých (h)ranostajov, len ono, koťuha jedna, sa stále úspešne skrýva za kopcom. Dávam si ďalšiu kochaciu prestávku (prečo zas nevládzem?), dávam si zvyšok tyčinky a pokračujem ďalej. Na moje veľké prekvapenie stretávam bežkára. Aj on je poriadne prekvapený, teda ak správne čítam výraz tváre. Nie som v tom ale dobrý, tak som si ani nie veľmi istý.
K rázcestníku Jánošová lúka je to len kúsok a tam ďalší párik bežkárov. Tí si nalievajú niečo teplé z termosky a pochutnávajú si na tom. Ja si pochutnávam na ďalšej porcii kilometrov. Chcel by som sa ísť aj pozrieť na vyhliadku, či náhodou nevidno Tatry. Náhodou ich nevidno. Popri plote ZOO (stále len ten plot? mne sa celkom páči) až na Hrešnú. Zastavujem sa, kuknem dole zjazdovkou a spomínam na včerajšok, keď som to vyšiel (čo nie je až také zaujímavé) a aj deti a Aďka (čo už veľmi zaujímavé a skvelé je). Následne sme sa spustili dole sánkami, pekne sme sa pri tom aj vysypali niekoľkokrát. Bola to veľká zábava. Dobre sa určite aj zabávajú aj dvaja skialpinisti, ktorí práve končia svoju dnešnú športovú aktivitu. Ehm, teda smerom hore.
Ako tak pokračuje do Kavečian, počujem rozhovor sa sebou a vidím tú dvojicu bežkárov za sebou. Tak oni ma dobežkovali! Dobré. Ja sa nechcem dať predbehnúť. Tak zrýchlim. Ide sa miestami ťažšie, nafúkalo veľa snehu a spravili sa na mnohých miestach dobré vysoké záveje. Tak to som naozaj veľmi prekvapený. Nečakal som to. Na parkovisku nad dedinou, kam sa normálne zmestí aj pätnásť áut, teraz je tam len sedem a zmestí sa tam už len jedno väčšie alebo dva maľuchy.
Od Kavečian na Čermeľ je to len malinký kúsok cez lúky a naposledy som tam bol minulý týždeň. Avšak bola tma a teraz je pokročilé ráno. Tak to hneď má inú atmosféru. Veľmi peknú. Výhľady z týchto lúk a polí je dych berúci. Kto by to povedal, že tak blízko mesta je taký pekný kút zeme? Rozplývam sa. Potom už len vojdem do lesa a to sú takmer posledné metre predo mnou. Cesta je na tomto mieste extra zľadovatená, len čistý ľad a vlastne zas len ľad. Na jednej zákrute nad Suchou dolinou parkuje auto so zapnutým motorom. Trocha sa obávam nejakých mafiánskych praktík, vo voze ale prebieha len hlboké pohľady z očí do očí. Nejakého chlapca a dievčaťa. Tí asi nebudú súčasťou organizovaného zločinu. Či?
Mačky ma to tom ľadovom povrchu držia viac ako dostatočne a dávam im jednotku s hviezdičkou. Sú to nejakej menej známej firmy ale i tak majú skvelé vlastnosti. No asi som ich príliš prechválil, lebo naozaj asi o päť minút jeden malý kúsok nevydržal ten stres a ulomil sa. Potom už len tak nevládne visí na retiazke. Nevládne to nie je, ako sa tak pri zdvihnutej nohe hojdá, svoju zlosť si vyventiluje na mojej pravej nohavice. Je tam teraz riadna diera. Tak mi treba.
Aj napriek tomu toto dnešné ráno hodnotím viacej ako úspešné. Túto sezónu sa mi akosi zdá, je riadne zima. Aj teplotne a aj snehovou pokrývkou je lepšia ako posledné minimálne tri zimy. Určite. Tak sa mi to páči. Dobre sa mi brodilo snehom hore i či dole kopcom. Nastúpal som ďalší výškový kilometer. Koľko ich tohto roku stihnem? Prekonám stovku? Všetko tomu zatiaľ napovedá, že by to mohlo vyjsť. Ak náhodou aj nie, takéto výlety mi natrvalo ostanú v pamäti. Alebo aj nie :-). Len čas ukáže.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 14. 02. 2021 | 3:56 h:min | 25.01 km | 9:28 min/km | 1004 m |
Pridaj komentár