Vihorlat!

Rok sa s rokom zišiel a ja opäť stojím v Remetských Hámroch a teším sa na výstup na Vihorlat, v rámci krásnej tradície. Na výlete nie som sám ako minulý týždeň, ale je tu so mnou Dominik, Dorotka, kmotríček Mirkuf a krstňa Samko.

Na zažiatku je každému hej, všetci sa tešia. Po prvých metroch je ale jasné, že tak ľahké to tento rok nebude. Slniečko trocha dosť silno páli a začína si vyberať svoju daň. Našťastie veľké zrelé plody černíc dokážu vždy zahnať zlú náladu. Kvôli častému zberu je naše tempo tragické, ale o to tu teraz nejde. Každý jeden člen sa teší z lesných plodov.

Ako vchádzame hlbšie do lesa, čierne dopovacie prostriedky miznú. Hneď sa frekvencia frfľania u detí rapídne zvyšuje. Najmä od Dominika a Samka, ktorí nepovažujú Dotkine nosenie malej taštičky za fér. Lebo oni musia niesť, podľa ich vlasných slov, neuveriteľne ťažké vaky. To, že ani oni v Dorotkinom veku neniesli nič nepovažujú za poľahčovaciu okolnosť.

S Mirkufom zaznamenávame všeobecné ovácie pri vyhlasovaní krátkej prestávky na Koniarni. Dorotka sa ešte vopred teší, lebo predlžujem pauzu z pätnástich minút na štvrť hodinu. Keď jej Dominik vysvetľuje, že je to rovnako dlhá doba, odpovedá mu, že ona počula najprv len desať minútové trvanie. Všetky deti si poriadne naberú energiu behaním popri potoku, hádzaním kameňov a sporadickým konzumovaním rôznych sladkostí.

Nazhromaždená energia je vybytá v jednom veľkom výboji, keď si chlapci nahodia vak na plecia. Od tej chvíle nemajú ani jeden jediný joule určený na chôdzu. To nás ešte čaka najprudšia časť výstupu. Dorotka na rozdiel od chlapcov zvláda tento úsek s noblesou. To ešte viac prináša frfľania z chlačenskej strany.

V tejto časti musíme citlivo plánovať prestávky. Nakoniec to všetci dobre zvládajú a sme tesne pred Poľanou. Tu sa zabávame občasným brodením mokrejších častí. Niekomu sa celkom darí preskakovať z kameňa na kameň a niekto ako ja má celkom zablatené topánky. Následne príchod na Poľanu oslavujú všetci svorne.

Staviame stany, zberáme drevo a vlastne sa tak pripravujeme na večer. Podarí sa nám zapáliť oheň bez použitia papiera (trocha sa švindľovali, použil som totiž prítomnú slamu) a robíme si večeru. Dominik si dáva do nosa Chilli con carne, špekáčku, sladký Piknik a iné dobroty. Už teraz sa bojím, koľko toho zje, keď bude v puberte. Nebudem mu stačiť dodávať jedlo.

Vo fáze, keď každý z dospelákov trávi jedlo a každe dieťa pozorne sleduje hru na mobile, prichádzajú traja páni. Vyzerajú ako traja mušketieri, len namiesto koní majú osedlané bicykle. Z rozhovoru je jasné, že chcú prespať na vrchole Vihorlatu. Zdajú a to byť riadne tvrdí chlapi. Aj keď neviem, kde presne na hrebeni si usteľú.

Pokúšam sa v deťoch rozdúchať iskričku súťaživosti s návrhom si ísť pozrieť západ slnka z Vihorlatu. Chytá sa na to jedine Niňo, Dorotka so Samkom ma veselo ignorujú. Mirkuf sa ponúkne postrážiť deti a tak štartujem iba s Dominikom. Bez vaku mu to do kopca ide takmer samo, postupne dokonca dobiehame cyklistov.

Výstup z Poľany na hrebeň (Dominik vtipne nazýva hrebeň zubatá) nám trvá len dvanásť minút. Ani sám by som to oveľa rýchlejšie nezvládol. Klobúk dole pred Dominikom. Na moje sklamanie, skoro celá obloha je zatiahnutá mrakmi. Tak sa len pokocháme zopár minút výhľadom a mierime späť k ostatným.

V lese sa za tú chvíľu riadne zotmelo. Vyberáme čelovku a cupitáme dole chodníkom v jej svetle. Na Dominikovi je zreteľne vidno ako sa mu toto dobrodružstvo veľmi páči. Po našom príchode Dorotka hlási svoju únavu. Chce si ísť už ľahnúť, tak jej umyjem zúbky a chystám jej spacák. Zababuší sa do neho a pozorne počúva rozprávku o Minútkovej víle. Moje rozprávanie trvá naozaj len jednu minútku a Dotka sladko zaspinká. Ani sa jej nečudujem, predsa to bol jej vynikajúci športový výkon.

Chlapcom sa nie veľmi žiada ísť spať a tak im dovoľujeme byť zatiaľ hore. Keď je však už vôkol úplna tma, naháňame ich do stanov. Dominik klasicky vyťahuje svoju stratégiu, keď sa mu nechce spraviť čo sa mu prikáže. Je neuveriteľne hladný a musím mu zohriať jeho druhé najobľúbenejšie jedlo – trenčiansky párok. Koľko toho bude jesť keď bude v puberte?

Nakoniec aj Niňo so Samkom ležia v stanoch a sledujú súkromnú telku spod zavretých viečok. Ja s Mirkufom posedávame pri ohníčku a vedieme strašne nedôležité reči. Ja som si nič nevšimol, ale Mirkuf zapína baterku na mobile a miero ho do tmy. Spod lavičky na nás nebojácne hľadia dve oči plcha. Pravdepodobne cíti Marshmellows v sáčku, čo na lavičke zanechali deti. Nevzrušene následne pomaly vyšplhá na strom a zmizne v korune.

Všetko pre istotu pobalíme a dávame do stanu. Ďalšie minúty stojíme a sledujeme hviezdy. Spomíname na časy, keď sme boli ešte mladí a pekní a každé leto sme pozorovali meteory. Kdeže sú už tie časy. Teraz už to len tak ľahko nedokážeme. Tak sa následne zavrtávame do spacákov a ideme spať.

Dominik sa nejako vrtí v stane a po očku ho sledujem. O pol dvanástej sa zrazu posadí a ja sa bojím najhoršieho. Z toho trenčianskeého párku mu je zle a treba mu vracať. V tme otváram zips na stane a nechávam plynúť do vnútra čerstvý vzduch. Na moju radosť je Dominik len zmätený koľko je hodín a okamžite zaspáva. Ja sa ešte trocha prehadzujem kým opätovne zaspím. V polospánku počujem nejaký hlasný lomoz, ale pripisujem ho mušketierom z Vihorlatu. Vraveli totiž, že ak sa im minie voda, zídu si dole k studničke po ňu.

Prvá sa ráno na moje prekvapenie budí Dorotka. Tak vychádzame von zo stanu a rozdúchavam oheň. Po malej chvíľke vyjde von zo stanu aj Dominik a aj Samko a Mirkuf. To je dobré, lebo aspoň sme ich my nezobudili. Naraňajkujeme sa, moje deti si dajú fazuľu s kukuricou z konzervy a pripravujeme sa na regulárny výstup na Vihorlat. Stany a Vśetko nechávame tak a ideme hore.

Ráno to trvá dlhšie ako včera večer, ale neprekvapuje ma to. Dorotka má predsa len ešte len šesť rokov. Na zuboch (rozumej hrebeni) stretávame chlapíkov zo včerajška. Dnes sú však už plnohodnotní traja mušketieri vrátane D’Artagnana. Moje prekvapenie je ľahko čitateľne v tvári a tak ma informujú o príchode štvrtého člena skupiny uprostred noci. Tým je záhadný nočný lomoz vysvetlený.

Na vrchole strávime nejakú dobu a musím povedať, že každému sa tu páči. Ale je už najvyšší čas sa vrátiť. Balíme stany a všetky ostatné veci. Na moje nie veľké prekvapenie neviem nájsť lyžičku. Minulý týždeň som tu stratil mojú ultraľahkú oranžovú lyžičku a tak na dnešný výlet som si v priebehu posledných dní kúpil náhradnú. Ale aj tá je teraz stratená. Promptne mením meno tohto miesta na Poľanu prekliatych lyžíc. Márne ju hľadám. Určite ju ukradol a skryl predo mnou urazený plch zo včerajšej noci. Takto sa mi chcel pomstiť za skryté jedlo.

Robím posledný pokus a vchádzam do prístrešku. Márne prehľadávam poličku pri dverách a sklamane si vzdychnem. Môj pohľad smeruje na zem pod moje nohy a smútok nahradzuje moje veľke nadšenie. V prachu v zemi nachádzam mojú novú sivú lyžicu. A nielen ju. Na zemi hneď vedľa nej leží stratnený príbor z minulého týždňa. Takže z Vihorlatu odchádzam viacej nabalený ako keď som sem prišiel.

S deťmi dávame zbohom Poľane a vydávame sa na spiatočnú cestu. Dnes sa ide o poznanie lepšie ako včera. To bude asi takmer úplnou absenciou stúpania. Takmer monotónne sa ide len smerom dole. Najťažší a najprudší úsek dávame v úplnej pohode a na Koniarni si dávame zaslúžený oddych. Deti sa zas hrajú a pobehujú v a popri potoku. Jedniný problém je kto má byť pánom toho ktorého ostrovčeka na potoku.

Počas ďalšej cesty Dominik so Samkom výrazne ubrali na frfľaní. Bude to možno aj tým, že ideme do Poruby pod Vihorlatom a postupujeme po asfaltke. S nižšou výškou nachádzame čoraz viacej černíc a tak si robíme plánované i neplánované prestávky na osvieženie tymíto plodmi. Súnaozaj veľmi chutné.

Poobede prichádzame do dediny a máme len dvadsať minút do priíchodu autobusu. Všetko dopadlo super. Moja malá obava, či Dorotka zvládne náročnejšiu cestu nebola vôbec na mieste. Zvládla to s noblesou a bez problémov. Dominik so Samkom niesli ťažšie batohy a taktiež som na nich absolútne hrdý. Tento ročník sa vydaril viac ako dobre a už sa teším na budúci rok.