Dolu v dedine sa skupinka sláviacich ľudí v oblekoch a krásnych šatách na mňa podozrievavo pozerá. Ani sa im nečudujem, zvláštny bradatý chlapík, terigajúci sa s plným vakom po dedine hore do tmavého lesa by ani vo mne asi veľkú dôveru nevzbudzoval. Les je síce temný, ale tichý nie je ani za mak. Každý možný jedinec hmyzej populácie sa pokúša presvedčiť každého iného, že on je ten najhlučnejší v celom okolí. Spoločnými silami dokážu prehlušiť aj moje fučanie prudkým kopcom.
Po necelej hodinke, okolo jedenástej večer som v dnešnom cieli. Teda dnes nie som prvý na prti, ale stavím sa o hocičo, že som určite posledný. Spať budem v prístrešku pod Krivošťankou. Nestaviam stan, dnes sa rozložím a usteliem si na stole. Všetko ide hladko ako po masle, len to zaspatie nie a nie prísť. Spočiatku je na vine prehlučnený hmyz. Ten s postupujúcou nocou tíchne viac a viac a o druhej je už všade ticho. Úľava v podobe spánku však neprichádza.
Ako tak ležím na stole, nakoniec sa vedomie postupne prepadáva do hlbších sfér. Zrazu mám pocit akoby som padal dole. Nie smerom k zemi, ale tam kde mám nohy. Slabé záblesky vedomia mi tvrdia, že ak ten pohyb bude pokračovať ďalej, nohy mi nakoniec skĺznu zo stola a ja sa celý doudieram. Tento pocit nie je vôbec príjemný a v tej chvíli nadobúdam zas plné vedomie. Hra na mačku a myš so spánkom sa môže začať od znova.
Nakoniec predsa len zaspávam, lebo ma budia vybrujúce hodinky. Je päť hodín ráno a teda najvyšši čas vstať. Zopár pohodených vecí okolo seba pobalím rýchlo a začínam svoju dennú dávku endorfínov a kilometrov. Do Jasenova vedie úzka cestička zarastená trávou, doslova prť. Áno, dnes som sto percente prvý na prti.
Celý Jasenovský hrad mám len pre seba. Nezdržujem sa však tam veľmi dlho, len kým nenatrepem do seba raňajky. Tak mu potom dávam zbohom a schádzam do dediny. Tak skoro ráno je v obci ticho a kľud. Žiadny ľudia a žiaden zhon. Na lúkach za dedinou tiež nie je veľký zhon. Stres prežíva iba srnec, ktorého som vystrašil a beží krížom cez lúku do lesa. Tam však určite pokoj nenašiel, lebo z toho smeru počujem brechot psa.
O hodinu neskôr v Chlmci je o dosť živšie. Stretávam dvojicu idúcu do obchodu, chlapov pracujúcich pri miešačke vedľa opravovaného domu a aj susedky preberajúce najnovšie pikošky cez plot. Taká normálna dedinka. Za dedinou narážam na slimačiu super diaľnicu. Jedného slimáka idúceho z pravej strany na ľavú predbehuje o meter rýchlejší konkurent. O niekoľko metrov vidím tretí slimačí kus idúci rovnakým smerom. Ten posledný to s rýchlosťou prehnal, nezvládol riadenie a teraz leží vyvalený na boku. Dúfam, že nič vážne sa mu nestalo a po chvíli dokázal pokračovať ďalej.
Mňa moje ďalšie kroky viedli na vrchol Chlmu. Chcel som sa na vrchol dostať čo na najrýchlejšie. Moje plány však hatí riadne zarastená cesta. Černičie a iné kríky vyrástli do vyše dvoj metrovej výšky. Na tomto úseku som si na tŕňoch dokonca poriadne porezal ruku. Takéto veci ale jednoducho k turistike patria.
Odtiaľ nejdem späť smerom na Krivoštianku, ale pokračujem smerom na Porúbku. Stále sa pohybujem na lúkach s krásnymi výhľadmi. Zapisujem si do pamäte, že niekedy na jeseň alebo v zime si túto časť musím zopakovať.
Odpoveď na otázku, čo je lepšie ako navštíviť jeden hrad, je jednoduchá. Za jeden deň navštíviť hrady dva. Vchádzam tak do lesa a približujem sa k Vinianskemu hradu. Stromy sú dosť ďaleko od seba a každých pár metrov je namaľovaná značka. V tomto prostredí sa snáď ani nedá zablúdiť. Tlmím preto moje sledovacie schopnosti na minimum. Zdá sa, že som sa stále nepoučil. Po desiatich minútach si totiž zrazu uvedomujem neprítomnosť značky. Ako je to vôbec možné, veď sa nachádzam na krásnom rovnom chodníku. Neostáva mi tak nič iné, len s pomocou mobilu vyhľadať ten správny chodník. Beží rovnobežne s tým na ktorom som ja, ale asi o dvesto metrov smerom na východ.
Občas prechádzam rúbaniskami, kde sa nachádza kríkov černíc. Sú cele obsypané obrovskými sladkými čiernymi plodmi a tak sa často zastavujem zbieram si ich plné hrste. To je ale lahoda. Teším sa z nich ako malý chlapec. Ak by som nemal bradu, určite by som bol zafúľaný až sa ušami.
Raj černíc končí pred hradom. Pri stúpaní do hradného kopca stretávam kopu ľudí. Aká to zmena, lebo doteraz som okrem zopár ľudí v Jasenove a Porúbke nestretol nikoho. Obnova Vinianskeho hradu pokračuje obrovskými krokmi. Na posledy som ho navštíivil asi pred štyroma rokmi. Už vtedy sa hrad opravoval a bol v oveľa lepšom stave ako som si ho pamätal ja z mojej mladosti. Dnes ale vyzerá priam úchvatne. Za posledné roky som navštívil zopár zrúcanín v renovácii, ale najviac a najlepšiu prácu som videl práve tu. Navyše robotníci pracujú v takých kvázi dobových pracovných odevoch. Určite to vylepšuje dobovú atmosféru.
Od teraz ma čaká niečo okolo dvadsať kilometrov po asflate. Prezúvam sa preto to sandálov a pokračujem v nich. Pri ceste na Pirnagov vrch čerpám vodu zo studničky a krátko oddychujem. Pristavuje sa pri mne cyklista mieraci na Viniaske jazero a prehadzujeme zopár viet. Potom ako som očakvál opäť nikoho niekoľko hodín nestretávam. Pražím sa na slnku vo vlastnej šťave a ukrajujem kilometr za kilometrom. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, aj túto chôdzu po asfalte si užívam plnými dúškami. Najviac si užívam keď som hodiny sám. Ja viem, čo si myslíš, ten Feňo využíva samé klišé, ale je to tak, nebudem ťa presviedčať o opaku.
Aj keď približovaica časť trvala niekoľko hodín, subjektívne mi ubehla ako voda. Vrchol Vihorlatu už vidím a je takmer na dosah ruky. Dávam si dole sandále a obúvam si moje topánky. Na vrchol Vihorlatu by som rád vyšiel po starej zrušenej značke z Jovsy. Podrobný prieskum máp a moje samotné spomienky ma privedú na miesto, kde by značka mala opúšťať lesnú cestu. A naozaj na stromoch ľahko nachádzam farbou zatreté značky. S trochou môjho super sledovacieho umu ich nasledujem. Nie je však všetko také jednoduché. Po desiatich minútach moja superschopnosť na celej čiare zlyháva.
Našťastie nie je to až také zložité vyjsť na najvyšší vrchol široko ďaleko. Stačí ísť stále dohora. Aj keď musím uznať, rýchlosť postupu značne klesá. Kým doteraz na síce starom, ale stále viditeľnom chodníku som mal tempo okolo trinásť minút na kilometer, štveranie mimo neho mi trvá aj viac ako dvakrát tak dlho. Posledný kilometer mi bez pár sekúnd trvá celú polhodinu. Nakoniec som sa predsa len vyštveral na vrchol Vihorlatu. Modré nebo mi dovoľuje si užíť výhľady. V diaľke dokonca vidím Jasenovský hrad, kde som dnes ráno raňajkoval. Aj tu sa vyskytujú černice, sú však na rozdiel od nízkych polôh maličké a stále ešte zelené.
Na hrebeni Vihorlatu vidím mladú slečnu s bicyklom. Troška mi vŕta hlavou, ako sa sem vôbec dostala, nie je to totiž také ľahke ako by sa na prvý pohľad zdalo. Cestou na Poľanu stretávam ďalšie a ďalšie skupinky ľudí. Hneď je vidno turisticky atraktívnejšie miesto. Na rozdiel od nich ja na Poľane ostávam, staviam stan a pripravujem si jesť.
Ešte ani nezapadlo slnko a ja som taký zmorený, že zaliezam do stanu a zaspávam. Na rozdiel od minulej noci, teraz naozaj spím. Okolo polnoci ma budí prudší vietor a daždové kvapky na stene stanu. Ani to však nie je dôvod na bdenie a veselo spím ďalej.
Ráno nedokážem nájsť oranžovú lyžičku. Márne ju vyše pohodiny hľadám, akoby sa pod zem prepadla. Počasie ma tiež nie veľmi teší, je zamračené a všetkoje mokré. Oproti včerajšku sa výrazne pohoršilo. No pohoršilo, už nie je únavne horúco. Tak plný síl vyrážam na Sninský kameň. Tento úsek je jeden z najkrajších lesných úsekov aké som kedy videl. Turistický chodník je naozaj chodník a žiadna lesná cesta. Na zemi sa nachádzajú len prirodzene popadané stromy a nie sú tam teda ani žiadne rúbaniská. Je to jednoducho krásny kút prírody.
Postupne sa oblačnosť trhá a na Jedlinke svieti slnko. Pri ceste na Malé morské oko stretávam jedného pána, ktorý tam nocoval po tarpom. Je zo stretnutia rovnako zaskočený ako ja. Pozdravíme sa a každý ide svojou cestou. Na Morskom oku je krásne, počasie sa umúdrilo a obloha je zas modrá. Pri stúpaní na Tri tably sa zas mračí. Mne to nevadí a držím si svoje tempo. Tesne pred Sninským kameňom predbieham trojicu turistov. Nepáči sa im, že ich predbieham v cieľovej rovinke. Sninský kameň nie je mojím cieľom a ak ich možem predbehnúť nie? Na kameni je všetko sivé a okolie vyzerá skôr jesenne ako letne. Troška je mi smutno z chýbajúcich výhľadov, ale čo môžem s tým spraviť? Tak sa pohnem ďalej.
Teraz je to len taká húsenková dráha, občas troška dolu a občas troška hore. Ako v lunaparku. Kilometre a hodiny pochodu postupne pribúdajú. Ide sa väčšinou lesom, len občas jednoliatosť lesa spestruje lúka. Cestou z Pilníkovej lúky, kde napriek menu nie je žiadna lúka, sa mi darí nestratiť značku. Všetky moje doterajšie pokusy v tejto oblasti skončili neúspechom. Stále som zablúdil, ale dnes nie. Môj orientačný zmysel nemal žiadnu poruchu. Navyše mapy na mobile boli tiež aktuálne.
Posledných sedem kilometrov trocha pripomína včerajší deň. Veľa idem veľa po obslužných cestách, stále však klesám výškou. Okolo druhej som v Remetských Hámroch a končím svoju víkendovú púť. Nalejem do seba pol litra kofoly a čakám na odvoz.
Víkend bol veľmi rozmanitý. Prechádzal som cez lesy, lúky, navštívil som dva hrady a dva vyhasnuté sopky. Mal som to šťastie na stretnutie nikoľkých srncov, skupinky ľudí a dostatočne dlho som si dokázal vychutnať aj samotu. Slnko pražilo, zažil som dážď, hmlu a aj vietor. Išiel som po asfaltovej ceste, trmácal som sa krovinami a černičím, šiel som dokonca korytom potoka. Jednoducho som prežil asi všetko možné, čo sa cez leto prežiť dá.
Pridaj komentár