Oficiálne som sa stal magorom. A nie len takým obyčajným ale rovno ultramagorom. Ako inak nazvať môj pokus na súťaži Ultramagura. Nie je to veľa, len približne 71 kilometrov s časovým limitom trinásť hodín (avšak 43 kilometrov musím dať za sedem a pol hodiny). Je celkom o mne známe, že nie som veľmi rýchly pobehaj (som len trošička rýchlejší ako leňochod a keď sa hecnem môžem predbehnúť dokonca i slimáka záhradného) a tak to bol celkom odvážny plán. Od začiatku bolo jasné, že sa budem terigať niekde na konci štartovného poľa. Najprv sa však musím na ten štart vôbec dostať.
Ono totiž v tú osudnú sobotu som síce od nervozity vstal dostatočne skoro (dokonca som sa najedol) avšak na štart sa chcem dostať pešo (nebudem predsa budiť niekoho iného na chate len aby ma odviezol tú zanedbateľnú vzdialenosť na štart). No myslel som si, že to ďaleko nie je ale ako vždy keď sa človek (ja) až príliš cíti isto, tak je situácia úplne iná. Do môjho cieľa (štartu) je to vyše troch kilometrov a nejakú dobu mi to trvá.
Na štarte sa usporiadanie (chaoticky) rozcvičujú chrty (ľudia a nie psy, ktoré štartujú na najkratšej 15 kilometrovej trati). Sedím smutne, lebo nikoho nepoznám, na lavičke a hovorím si, čo ja tu vôbec pre boha robím? Ja viem, na takýchto akciách bojujem vlastne sám proti sebe a s časom (inými slovami už teraz viem o mojom umiestnení na konci štartovnej listiny, čo je dosť demotivujúce). Nakoniec na moje prekvapenie spoznávam Patrika V. A pokecám i s Jozefom K. (v jeho mene pozývam na Rusínsku stovku) a tieto stretnutia ma zahrejú na srdci (alebo to je narastajúca raňajšia teplota?).
Štart je presne o siedmej a poslušne sa staviam na koniec dlhého radu. Chrty sú už dávno vpredu (a to bola moja jediná možnosť si ich pozrieť zblízka, videl som ich tak asi tri pikosekundy a už sú v čudu). Prvé kilometre nie som celkom sám, vidím totiž ľudí pred sebou (na protiľahlom svahu). Potom to už ale je celkom len a len o mne.
Cesta hore na prvú kontrolu je ako cesta na prvú kontrolu. Veľké očakávania a vychutnávanie si každého nového výhľadu za každou zákrutou. Paráda. Prešla takmer prvá hodina a mám za sebou prvých šesť kilometrov. To je celkom dobré tempo nie? Na kontrole si dávam vodu z erárnych bandasiek do súkromného pohárika a potom ešte do súkromnejšieho brucha. Miznem na lúke, ktorá potom mizne v lese. Objavujú sa drevené mostíky a je to celkom sranda a zábava sa po nich pohybovať.
Keď tu zrazu z ničoho nič, dvaja rýchlici vybehnú spoza mňa. Žeby zabudli štartovať a teraz sa pokúšajú niekoho dobehnúť? Po chvíľke sa opakuje situácia a je mi to podozrivé. Tak keď sa ku mne približuje solitér, dám sa do reči (celý dialóg trvá asi desať sekúnd, dlhšie nie sme na dosluch) a uisťuje ma, že všetko je OK. Oni sú tí z kratšej trate. Tak ja sa tu plaholčím už hoďku a štvrť a títo to dajú len za štyridsaťpäť minút? To som na tom až tak zle?
Na lúkach medzi Oravou a Kysucami ma postupne predbieha stále viacej a viacej ľudí. Títo sa mi vzďaľujú akosi troška pomalšie a o chvíľku (ďalšia hoďka) ma už predbieha minimum ľudí (asi tridsať). Darí sa mi dokonca mierne zablúdiť (lebo pozerám pod nohy a nie pred seba), ale je to len zachádzka možno sto metrov. Pred sedlom Lutiška konečne predbieham prvú trojicu. Ale radšej by som nie. Dvaja bežci poskytuje prvú pomoc bežkyni ktorá asi pred chvíľou padla.
V sedle na nachádza prvá občerstvovačka. Ládujem sa melónom, pomarančom, keksíkmi a doplňujem ionťák a vodu. Všeho všudy tu trávim päť minút. Stálo to zato. Som plný energie a moje tempo sa vôbec nemení (i keď stále je také pomalšie). Niektorým to asi veľmi nepomohlo, lebo hore kopcom sa vlečú pomalšie ako ja. Ha! Ta ne som dobrý? Ta ne som, bo ma všetci dole kopcom do Terchovej zase predbiehajú. Vyštverať sa hore po prvýkrát na rozhľadňu nie je ani taký problém, troška zamrzí, že sa musím hore vrátiť. Zabudol som si tam totiž foťák. .
Cez Terchovú sa mi ide dobre a i k Jánošikovcom cez lúky je to fajn. Krásne výhľady. Dobré teplé počasie a neznámy Púpov predo mnou. Mám sa ho báť? Ja sa ho nebojím. Hore kopcom predbieham ďalších ľudí a ako tak pozerám, niektorí sú i z dlhej trasy. Tak to je pre mňa prekvapenie. Hore na Púpove si robím svojku. Som za úchyla ktorý sleduje ako mamička mení plienku drobnému turistovi. Tak pre istotu rýchlo miznem v tráve (po pás).
Teraz to nie je ani také ťažké a extrémne pomalý som pre skôr neexistujúci chodník. Pri schádzaní zas mierne kufrujem lebo opäť nedávam pozor kam idem. Našťastie sa rýchlo nachádzam a idem dole do Syrexu. Z neho vidím tú kopu ľudí, ktorí majú toto už za sebou. I ja chcem mať túto občerstvovačku za sebou. Som troška sklamaný, chrty vyjedli všetok melón a mne ostali len paradajky. Tak skúšam aspoň tie. A pravdaže doplňujem vodu a ionťák.
Do Zázrivej je to viac menej len lúkami a smerom dole. No komu by sa to nepáčilo? Mne to riadne šmakuje. Konečne po takmer siedmych hodinách mám za sebou maratón. Víťaz možno už je v cieli (správa z budúcnosti: nie nebol, do cieľa mu ale veľa nezostávalo). Zo Zázrivej sa vyberám do Zázrivej (cez Minčol). Nakoľko do cieľa to už nie je ďaleko (len okolo tridsať kilákov) rozhodnem sa pre občasný klus. Som plný energie.
Troška sa čudujem, prečo sa fáborky zmenili z červeno-bielej na čistú bielu (a vôbec to nebolo zmienené pred štartom). Ale je to vlastne jedno, hlavne keď idem tam kam mám ísť. No nie? Po pár kilometroch je záhada vyriešená. Sú to navádzacie značky pre svadobčanov, nakoľko na jednej chate sa koná svadba. Dúfam, že som nezišiel z cesty (nezišiel, stále idem hore do kopca, kam inam by som mal ísť?).
Postupne sa kopec stále dvíha viacej a viacej a Belo by sa nerozpakoval to nazvať naklonená rovinka. Pravdaže sa už dávno ani nepokúšam pre pobehovanie a som vôbec rád, že sa pohybujem. Odolávam diabolskému pokušeniu (čučoriedkam) a keď som nakoniec na Minčole, som nakoniec na Minčole. Hlava mi úplne vypla a moja myseľ myslí len a len na občerstvovačku. Konečne, na koncovej stanici sa napratávam jedlom (žeriem melóny a iné lakocinky).
Spoločne vychádzam s jednou slečnou a hovorím jej, ako sa mi nepáčia tie mraky nad Kubínom. Asi som veľmi vtieravý, lebo ma ignoruje (alebo má v ušiach pidi slúchadlá). Keď začnú padať prvé kvapky dažďa, tak vyberám z vaku nepremokavú bundu (i tak budem mokrý, som spotený jak ani neviem čo) a dávam si ju na seba. Dievčina sa taktiež oblieka. Úplne mi ide vyskočiť srdce z hrude, keď sa nám nad hlavou zablysne a za žádna celá nic ma ohluší traskavý nekonečný zvuk hromu. I cez slúchadla to počula i ona. Rozmýšľam, čo mám robiť teraz? Mám pokračovať, či sa vrátiť späť? Do lesa je to len zo päťdesiat metrov a potom to je len smerom dole. Na občerstvovačku je to cez holú lúku. Nahadzujem šprint (ako asi vyzerá šprint po 55 kilometroch a 2700 metroch prevýšenia?) a som v lese.
Postupne sa nás zbehne skupinka štyroch ľudí a pokračujeme spoločne dole. Vôbec to nie je príjemné, vôkol nás zúri búrka s bleskami a krúpami. Našťastie blesky a hromy sa postupne vzďaľujú a i krúpy s dažďom sa časom miernia. Bežať (lebo áno, taký som vystrašený a plný adrenalínu, že normálne bežím) v takých podmienkach po tráve nie je vôbec jednoduché. Žeby som mal mokro v topánkach?
Dobiehame ďalších bežcov a niektorí odpadávajú (z našej skupinky nie na zem). V jednom kopci, keď ostatní spomalia ja idem svojím tempom a som zasa len sám. Keď sa kuknem na mapu, tak podľa nej modrá turistická značka a i trasa obchádzajú vrchol bezmenného kopca ale akosi ja som na ňom. Vraciam sa späť a oproti mne zvyšok skupinky. Každému pípajú hodinky o tom, že sú mimo trasy (to iba ja používam mobil na navigáciu?). Nikde nevidno odbočku a tak na to kašleme a pokračujeme po ceste (a za sto metrov vidím fáborku, takže sme nezablúdili).
Zasa som sám (koľký krát dnes?) a pozerám si len pod nohy. Zasa veľká chyba. Pokračujem po veľkom vychodenom chodníku (stále po modrej značke) a keď za asi dvesto-tristo metrov kontrolujem svoju pozíciu na mape, som riadne mimo. Tentokrát som naozaj mimo. Trasa mala viesť na vrchol ale značka tam nejde. Tak sa musím vrátiť. Spomenul som ako som sa sem musel predierať a štverať cez popadané stromy v extrémne prudkom svahu? Tak pri jednej eskamotérskej vložke sa pošmyknem a mierne sa napichnem na nejaký konár podo mnou. Kto nemá v hlave ten má na nohách (škrabance).
Jasné, že nájdem okamžite odbočku a v kopci dobehnem zas moju skupinku. Stratil som len zo štyri minúty (aspoň si to tak nahováram). Odtiaľ už len zbeh na poslednú možnosť občerstviť sa. Tam sedí už riadna kopa ľudí a medzi nimi i známa tvár Jozefa K. Nechcem sa dlho zdržiavať, cieľ cítim už v kostiach a tak len napĺňam fľaše (a do brucha melón a keksík). Spolu s Jozefom vyrážame ale opäť zo mňa nie je veľmi dobrý spoločenský tvor a trhnem sa od neho.
Som dosť prekvapený, že so mnou nestíha (stále si dobre spomínam ako sme pol dňa išli spolu na SNPéčke a ja som bol ten slabší článok) a ešte viacej ma prekvapuje kopec. Smerom hore. Mal som za to, že to bude viac menej len smerom dole ale ten kopec sa postavil asi na hlavu. Stále len hore a hore a hore. I popadané stromy na chodníku tomu (môjmu postupu) veľmi nepomáhajú. To je riadna morda. Od vrcholu Javorinky je to naozaj ale už len dole. Na asi tristo metroch strácam okolo sto výškových metrov. Brutalita. Potom sa to ale už len mení na prudký kopec, ktorý je i behateľný.
Posledné kilometre sú tak v podstate celkom v pohode (ako je asi človek po 70 kilometroch v pohode) a v cieli som po 12 hodinách a štyroch minútach. Nebolo to nakoniec až také zlé ako som sa bál. V pohode som sa zmestil do limitu (prvého i druhého) a horúčavu vystriedala i búrka. Tú som našťastie prežil bez problémov (i keď som bol vystrašený stískalo mi, no veď práve tam). Môžem si s čistým svedomím povedať, že som naozaj reálny Ultramagor.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 27. 08. 2022 | 12:04 h:min | 73.54 km | 9:51 min/km | 3029 m |
Pridaj komentár