Je celkom peknou tradíciou, spraviť si s Dominikom krátky výlet do Tatier a prejsť zopár pekných miest. Minulý rok sme vyšli na Jahňací štít, tento rok vyskúšame západnejšiu časť Tatier. Na Popradské pleso ale nepôjdeme priamo zo zástavky električky po modrej značke. To by bolo príliš jednoduché. Preto vystupujeme už vo Vyšných Hágoch a poslušne naberáme výšku smerom na Batizovské pleso. Je to veru skvelý nápad, lebo táto cesta je takmer ľudoprázdna.
Za prvú hodinu stretávame jediného človeka – lesníka so svojím high tech psom. Na obojku totiž má pripevnenú GPS vysielačku a veľkú anténu. Vraj, ak by sa mu niekam zatúlal aby vedel kde ho má hľadať. Len tak rozmýšľam, nie je náhodou mať povinnosť mať psa v TANAPe na vôdzke? V lese je príjemný chládok a Dominik dostáva hlad. Napcháva sa rožkom a potom mu dávam na pravú nohu leukoplast, lebo sa mu začína robiť pľuzgier. Potom, ako všetko zbalím a prejdeme dvadsať metrov musím všetko zas vybaľovať a lepiť mu aj ľavú nohu. Odvtedy už nemá žiadne problémy a pomaly ideme ďalej.
Prechod do kosodreviny prešiel veľmi pozvoľne, zato výmena šiltovky prebehla expresne bleskovo. Dominikovi sa páči moja vychytávka s ochranou krku a do konca dňa ju už neuvidím. Preskakujeme malé potôčiky stekajúce po chodníku a slnko nám obom dáva riadne zabrať. So stále vyššou nadmorskou výškou sa stromy tomu úmerne znižujú a slnko sa do nás opiera celou svojou silou. Kým dôjdeme na Batizovské pleso od smädu vypijeme obe fľaše s vodou. Mám so sebou filter a tak si naberám čistú tatranskú vodu priamo z plesa. A ako tak pozerám nie som sám kto tak robí. Jedna dvojica taktiež podstupuje rovnakú procedúru.
Teda v okolí plesa je ohromné množstvo ľudí. Aspoň dvadsať ak nie viac. Keď sa vyberieme smerom k Ostrve, stretávame relatívne veľa nízkych ľudí v zelenom tričku – detí z nejakého tábora. Tak to je pekný tábor, ktorý ich poženie minimálne na Tatranskú magistrálu do dvoj tisíc metrovej výšky. Mne by sa taký tábor veľmi páčil. Pravdepodobne aj Dominikovi, lebo hovorí, že na budúci rok by rád išiel do tábora, kde sa aj spí, nie len do denného. Tak to aby som sa začal porozhliadať po nejakom.
Ako ideme po skalách a slnko na nás praží, som veľmi rád, že som nás dole v Hágoch namastil opaľovacím krémom. Ideme stále ďalej a stretávame ľudí a ľudí. Čo je prekvapujúce, väčšinou sú to naší český bratia. Veľmi málo Slovákov sa dneska prechádza po našich najvyšších horách. Čo je veľmi typické pre hory? No predsa sneh. Na jednom mieste nájdeme taký väčšo menší (to je skoro výraz ako severojužná Kanada) a tak sa trocha na danom mieste poguľujeme a skúsime to zlyžovať na nohách. Niňovi sa to darí lepšie ako mne.
Na Sedle pod Ostrvou sa odkláňame z červenej značky a vyjdeme na samotnú Ostrvu. Z nej je fascinujúci výhľad na Popradské pleso. Jazero sa leskne neuveriteľných 450 metrov pod nami a je len niečo vyše pol kilometra vzdialené. Je na dosah a predsa tak ďaleko. Cestu k nemu volíme predsa len bezpečnejšou serpentínovou variantou po Tatranskej magistrále. Po skoro tridsiatich zákrutách sa objavujeme pri pokojnej hladine plesa. Ideme sa ubytovať do hotela a na dnes je šlus.
Ráno je počasie úplne iné. Von silno prší a čakám ako sa to vyvynie. Kontrolujem radar na SHMU.sk a tajne dúfam, že môj odhad zlepšenia počasia bude správny. O pol deviatej, napriek jemnému daždu vyťahujem Dominika po krátkom prehováraní sa vydávame na cestu smerom na Rysy. Našťastie, kým vyjdeme z lesa, dážď prestáva a okolo nás sa prevaľujú len mraky. Občas zafučí silnejší chladný vietor a som nesmierne rád svojej prezieravosti a zbaleniu Dominikovej zimnej bundy. Prezlieka sa preto z pršiplášťa do teplejšieho a pokračujeme k žabím plesám. Na časti chodníka sa objavuje sneh a ľad, preto dôkladne vyberám miesta kadiaľ ísť. Výhľady na okolie nie sú žiadne, kvôli hustej hmle je vidno tak do dvadsať metrov. Chodník vedie popri jazere a nevidno z neho nič. Počuť len šum padajúcej vody z neďalekého vodopádu.
Na pár miestach musíme prejsť krížom cez potok, ale nám starým harcovníkom to nerobí žiaden problém nie? Kým sa dostaneme k rebríkom, je mi aj celkom teplo. Asi aj Dominikovi, lebo mi dáva zimnú vetrovku k úschove a pokračuje na ľahko. Cez technický úsek sa dostávame celkom bezpróblemovo a dokonca mám taký pocit, že Niňovi sa tu darí lepšie ako na rovnej ceste. Jedinou prekážkou je dlhé snehové pole, kde si nasadzujeme mačičky na nohy. Pridržiavame sa lana a keďže to sa väčšinou dňa povaľuje len tak, je od snehy studené. Na rukavice som nemyslel a tak Dominika oziabajú ruky. Po prekonaní tejto prekážky nás od tepla v chate už nič nedelí.
Dáme si teplú polievku a studenú kofolu. Dominik sa necíti na výstup na vrchol, preto on ostáva v pohodlí a ja pohodlne vychádzam von. Posledné výškové metre priam preletím a som na mieste, kde vraj aj Lenin položil svoju nohu. Chvíľami sú pekné výhľady, ale dlhšie ako desať sekúnd to nie je. Z dolín letia mraky a skrývajú okolie pred mojím zrakom. Otáčam sa preto dolu a o chvíľu sa zas ohrievam pri kozube. Môj výlet na vrchol a späť netrval ani štyridsať minút.
Kým odídeme, prezrieme si záchod s najkrajším výhľadom na Slovensku a Dominik ho dokonca aj využije. Potom započneme náš zostup do základného tábora na Popradskom plese. Dole sa ide vynikajúco a nie je to len tým, že ideme dole. Počasie sa umúdrilo a najprv nesmelo a potom čím ďalej odhodlanejšie sa slnečné lúče pokúšajú presvetliť a ohriať vzduch. Táto aktivita je navyše veľmi úspešná.
Na rebríkoch stretávame dobrovoľných nosičov, jeden nesie celý tridsať litrový sud s pivom a dvaja zas súdky s kofolou. Z ich rečí je viac ako jasné, že to robia naposledy. Tak či tak, je to od nich úctihodný výkon. Pri Žabích plesách míňame aj ďalšie a ďalšie skupinky ľudí a na rozdiel od včerajška je Čechov menej a Slovákov viac. My dvaja si spravíme zopár krátkych prestávok, ale nič veľké nás nezdrží a sme na hoteli. Podvečer sa ešte vydávame na krátku prechádzku okolo symbolického cintorína a tak je dnešný deň za nami.
V posledný dníček máme v pláne jedine cestu na Štrbské pleso a zopár hodín v Aquaparku ako zaslúženú odmenu. Cestou stretávame toto slnečné ráno (počasie sa oproti včerajšiemu ránu poriadne umúdrilo) nestretávame na Tatranskej magistrále nikoho. Je asi príliš skoro ráno na sviatočných turistov a tí nesviatoční sú už určite dávno na ceste. Obaja si užívame krásne výhľady a celkovo príjemný čas. Ako sa blížime k cieľu svojej cesty, stretávame najprv sporadicky a potom vytrvalo ďalších a ďalších ľudí. Je viacej ako zrejmé, že došla električka z Popradu a doniesla hôrchtivích ľudí.
Nakoniec dávame zbohom slovenským veľhorám a končíme v Poprade. Dávame si rýchly obed a potom už len príjemné člapkanie vo vodičke. Vôbec ani nevadí, že počasie sa zasa zmení a občas neudrží svoj smútok a zmáča všetko vôkol kvapkami dažďa. Mokrí sme tak či tak.
Tohto ročný výlet do Tatier skončil nad očakávanie dobre. Prešli sme celkom dostatočnú porciu kilometrov a aj výškových metrov. Našťastie sme nezmokli, boli sme však na túto alternatívu dobre pripravení. Vlastnými nohami som vyšiel na najvyšší voľne dostupný štít a nikto nič neriskoval. Zas som sa presvedčil, že v zložitých podmienkach je na Dominika spoľahnutie. Už sa neviem dočkať ďalšieho tatranského dobrodružstva na budúci rok!
Pridaj komentár