Ostatný víkend som sa vidal s deťmi na Vihorlat. Ale prečo nepokračovať v skvelých výkonoch? V pláne mám s Niňom zopár kilometrov po vrcholoch a dolinách nášho najvyššieho pohoria. Aďka s Dorotkou si spravia pohodovú princeznovskú dovolenku v Kežmarku. Tak v stredu ráno žhavím motor na malinovom keksíku (rozumej našom aute) a celá rodina sa presúva do podhoria.
Auto parkujem za hotelom v meste. Dievčence sa môžu ubytovať až za pár hodín a tak nás idu odprevadiť na autobusovú stanicu. S Dominikom nastupujume na poludnie do autobusu a vydávame sa na poslednú časť našej cesty do Tatier.
Z Tatranskej Lomnice sa vyberáme po zelenej značke smerom na Štart. SLnko strašne silno páli a je dosť horúco. Prvé kilometre sa nemáme kam poriadne schovať a tak nás teplo dosť unavuje. Na asfaltke pod Štartom si robíme prvú krátku zástavku. Na vylepšenie nálady Dominikovi rozprávam príbeh o silnom ale hlúpom barbarovi Kameňovi, jeho najlepšom kamošovi mágovi červemom klobúkovi a kamoške zlodejke. To ho udržuje dostatočne dlho sústredeného.
Na Štarte opúšťame zelenú a pokračujeme po modrej značke. Táto časť sa mi páči podstatne viac. Aj keď ani tu nie je tieň, prechádzame ponad nádherné malé potôčiky a pri chodníku je dostatok sladkých malín. Postupne sa približujeme k lesu a na Folvarskej poľane do neho vstupujeme. Zatiahlo sa a citeľne sa ochladzuje. Doprajeme si ďalšiu prestávku a schádzame výškové metre po novej zelenej značke, ktoré sme získali. Na žltú sa napájame na Kovalčikovej poľane.
Kam teraz? Rád by som sa šiel pozrieť na Biele pleso a na Brnčalku prišiel od neho. Tak to aj robíme a ideme tým smerom. Na moje nemilé prekvapenie, počujeme čoraz častejšie hromy. Neostáva nám nič iné, len sa z tohto chodníka vrátiť a dôjsť na Brnčalku klasicky. V máji sme to prešli s deťmi, keď bol ešte na ceste sneh. Teraz popri ceste vidíme mnoho krásne farebných muchotrávok.
Kým dôjdeme na chatu neprší. Všade navôkol sa prevaľujú ťažké mračná a dážď je len otázkou pár minút. A tak sa aj naozaj stane. Ani nie päť minút po príchode sa von rozprší. Nám to však už nevadí, sme vo vnútri. Ubytujeme sa pod strechou a tešíme sa na večeru.
Jedlo sa podáva od siedmej a rad na neho je celkom dlhý. Chata je totiž úplne plná a niektorí dokonca sa museli uložiť v priľahlej budove. Nikto však neodchádza na prázdno. Večera je veľmi chutná a sýta. Niňovi nesmierne chutilo Chilli con carne. Nebudem klamať, aj mne to chutilo.
Po večeri sa ešte trocha poprechádzame okolo chaty, tma ale míľovými krokmi nečujne všetko prikrýva. ľaháme si do spacákov a ideme spať. Teda ja idem spať, Dominik si musí ešte niečo čítať. A čo by som to bol ja za otca, ak by som ho odtŕhal od knihy?
Ráno sa budíme medzi prvými. Musíme počkať na raňajky, ktoré sú vo forme švédskych stolov a začínajú sa o pol siedmej. Raz dva sa napráskame, pobalíme si veci a začíname dnešnú túru. Našim cieľom je Jahňací štít. Vychádzame medzi prvými a to je len dobre.
Milo ma prekvapuje krásna modrá obloha. Po mrakoch zo včerajška nie je ani vidu ani slichu. Nechce sa mi veriť, že neprešlo ani dvanásť hodín a všetko vyzerá tak inak. Šliapeme prudkým stúpaním a opäť pokračujeme rutinou zo včera. Rozprávam príbeh a Dominik si ani poriadne nevšíma ako postupne naberáme výšku.
Vystupujeme nad pásmo kosodreviny a vidíme krásne červené pleso. Farba kameňov vo vode je naozaj červenkastej farby. Ako postupujeme ďalej, prichádzme k ďalšiemu, farebnému jazierku. Je to Belasé pleso, ale nejako charakteristicky belasé sa nám nezdá.
Vo väčšej vzdialenosti vidím voľným okom pohyb. Po chvíľke je jasné, že vidíme najikonickejšie zvieratá tatier – kamzíky. Táto chvíľa je naozaj magická. Ako sa približujeme, zvieratá sa neboja a neutekajú. Jeden samček je od nás maximálne dvadsať metrov a po očku nás sleduje čo robíme. Nechceme ho rušiť a tak postupujem stále ďalej.
Keď dochádzame k reťaziam som rád. Konečne nejaké silné dobrodružstvo. Sám som prekvapený, ako to Niňovi ide dobre. Prechádzame na druhú stranu hrebeňa a objavuje sa pred nami severná strana Tatier. Hladina Kolového plesa sa v túto celkom časnú rannú hodinu utápa v tieni štítov. Všetko je ako keby z pohľadnice.
Náš postup sa tu trocha spomalí, lebo terén je oveľa zložitejší. Vďaka exponovanému terénu si musíme dávať pozor takmer na každý krok. Dominik promptne počúva každý môj pokyn a radu. Ani raz nenastane situácia, aby som sa bál. Som na Dominika patrične hrdý, keď sme nakoniec na vrchole štítu. Otvára sa nám prekrásny výhľad. Pod sebou vidíme Zelené pleso, aj Červené a Belasé, popri ktorých sme pred chvíľou boli, ale aj nenavštívené Biele pleso. Rôzne farby ešte dopĺňa Žlté a Čierne pleso. Malú chvíľu po nás prichádza zopár poľských turistov.
Občerstvíme sa, popozorujeme okolie a pomaly začíname so zostupom. Potvrdzuje sa častá pravda, že zostup je niekedy náročnejší ako cesta hore. Prvý kilometer nám trvá vyše päťdesiat minút. Bezpečnosť je však nadovšetko. Teraz stretávame mnoho skupiniek turistov. Som teda rád, že sme išli tak skoro a mali sme vrchol skoro takmer pre seba.
Množstvo ľudí vadí asi aj kamzíkom a nikde už ich nevidno. Po dobrom chodníku sa nám vykračuje veľmi pohodlne a ani sa nenazdáme a sme opäť na Zelenom plese. Čas už pokročil a tak si dávame do nosa obed. Niňo má opäť chuť na Chilli con carne a ja sa uspokojím s palacinkami. Najedení a s plným, sa nám nikam veľmi nechce ísť.
Predsa len, predpoveď počasia hovorí o poobedňajších búrkach a chciať nechtiac sa vyberieme ďalej. Naším cieľom je prejsť sedlom pod Veľkou svišťovkou, cez Skalnaté pleso dôjsť až na Zamkovského chatu, kde prenocujeme. Spočiatku je to veľká zábava. Stretávame ľudí, oddychujeme pri Čiernom plese, ktoré sme videli z veľkej výšky Jahňacieho štítu, máme sa skrátka fajn. Kým nepočujem z väčšej vzdialenosti hrom. Potom ďalší. Neviem presne čo mám robiť, sme už v dosť značnej výške a neviem, či sa vrátiť alebo pokračovať.
Zatlačím na Niňa, nech ideme troška rýchlejšie a približujeme sa k sedlu. Vidím ako sa oblačnosť prelieva zo Zadných do Predných meďodolov. Hrmenie už nejakú dobu nepočujem, tak sa ukľudňujem. Pred samotným sedlom nás dostihne hmla a za necelú minútu nevidno ani na sto metrov. Kvôli bezpečnosti sa ani nejdeme pozrieť na vrchol Veľkej svišťovky a pokračujeme ďalej.
Pred sebou dobiehame jeden mladý pár. Vidno ako prechádzajú nejakou partnerskou krízou. V kuse sa podpichujú a vôbec nepočúvajú toho druhého. On by najradšej ostal dole v bazéne, ona by chcela ísť zajtra na Kriváň. Môj skromný názor je, že zajtra nikam nepôjde.
Celkom sa čudujem tým zástupom ľudí, ktorí ešte len teraz idú oproti nám. Je vcelku chladno a aj mraky neveštia nič dobrého. My sa jednoducho ponáhľame zdrhnúť z vyšších polôh. Napriek tomu, že Niňo má len deväť rokov, správa sa veľmi zodpovedne a pohybujeme sa dosť rýchlo. Postupne dobiehame ďalší párik. Ten sa tiež v kuse doberá, ale vidno, že je to také zaľúbené doberanie. Často sa navzájom dotýkajú a tí určite aj zajtra pôjdu na túru.
Preskakujeme z kameňa na kameň a blížime sa k Skalnatému plesu. Na úrovni astronomického ústavu cítim prvé kvapky dažďa na sebe. Reštaurácia Panoráma nie je ďaleko a tak ani nevyťahujem pršiplášte. Kvôli dažďu strávime vyše hodiny na Skalnatom plese. Tam si čítam novinky a zisťujem, že na poľskej strane Tatier, na vrchu Giewont blesky zabili štyroch a zranilo vyše 150 ľudí. Niečo strašné.
Keď sa dážď upokojí a neprší až tak ukrutne silno, idem s Dominikom na posledný dnešný úsek. Využívame tak po prvý krát naše pršiplášte, ktoré sú naozaj vodeodolné. Aspoň voči takémuto mrholeniu, ktoré navyše po piatich minútach prestáva. Veľa ľudí po chodníku sa nepremáva, napriek tomu jednu či dve skupinky stretávame. Inak sa mi ani nechce veriť, že je to presne ten istý deň ako ráno. Toľko sa od rána toho zmenilo.
Tesne pred Zamkovského chatou sa zas rozprší, ale máme stále na sebe pršiplášte, tak nám to vôbec nevadí. Na samotnej chate je veľa ľudí. Je tam nejaká skupina zahraničných hostí. Z Anglicka, Škótska, USA, Švédska, Lotyšska, Nemecka a čo ja viem ešte skadiaľ. Na Dominikovi vidno, že je unavený, ale nechce si to priznať. Po sýtej večeri zahraniční vytiahnu gitaru a spievajú a ja si s Niňom užívam spoločenskú hru Guinessové rekordy.
Okolo deviatej však všetko balíme a idem si ľahnúť pod strechu. Dominik zaspáva okamžite a ja len zopár sekúnd po ňom. Nezdalo sa to, ale dnešný deň bol predsa len náročný. Matrace a všetko okolo sa mi zdá lepšie ako na Chate pri Zelenom plese, tam však bolo oveľa chutnejšie jedlo. Človek nemôže mať predsa všetko.
Ráno je hmlisté a zamračené, narozdiel od včerajška. Raňajky sa začínajú až po pol ôsmej, takže kým sa najeme, je niečo okolo deviatej. Musíme sa zbaliť a ideme dole do Lomnice. Skoro celý čas ideme popri Studenom potoku. Za Reinerovou útuľňou sa objavujú maliny, tak ich troška zberáme, hlavne sa však ponáhľame. Nie kvôli búrke, ale kvôli autobusu, ktorý chcem stihnúť.
Keď dôjdeme do Tatranskej Polianky, máme pred sebou ešte asi dve, možno tri kilometre, ale čas nás veľmi súri. Tak trocha pobehneme a na autobusovú zastávku dochádzame tri minúty pred odchodom. Stihli sme prejsť deväť kilometrov za necelé dve hodiny. Tak to som na Dominika veľmi hrdý. Miestami to nebol práve najschodnejší terén.
Celkovo som z Dominika veľmi nadšený. Niektorí dospeláci by toľko neprešli kilometrov, ako to zvládol on za necelých 48 hodín. Poučil som sa, že netreba tlačíť príliš na pílu a nemusím s Niňom prejsť mnoho kilometrov a vystúpať tisícky metrov. Radšej pobudnúť pol dňa v okolí chaty a v prípade nebezpečenstva sa tam skryť, ako chodiť po exponovaných terénoch a priťahovať blesky. Už sa teším na budúci rok, keď by sme mali sa ísť pozrieť na Kôprovský štít.
Pridaj komentár