Nastala zima. Aspoň jedna z mnohých. Preto človek (a možno i iné tvory a zvieratá) očakáva nádielku snehu, chladu a romantiky. Posledné roky je s ňou to stále ťažšie a nestálejšie (no počiatok ostatnej zimy sa začal učebnicovo). Tak ako to bude dnes? Aby som trošku tomu pomohol, vydávam sa do vyšších nadmorských výšok (no tu v okolí Košíc to nebude zasa až tak strašne vysoko). Cestou tam (i keď som sa zobudil skôr ako bolo v pláne, odchádzal som neskôr, hlavne ale, že Dominik nakoniec po tej grcanici zaspal) stretávam na vzdialenosti tristo metrov tri rôzne stáda srniek a laní.
V Zlatej Idke parkujem auto a začínam sa kĺzať. Síce v Ťahanovciach bolo jesenné počasie, tuná pred Obecným úradom je už celkom normálna zimná atmosféra. Ľad na ceste, sneh mimo nej, vietor (prudká verzia) nad ňou plus tie milé malé hnusne odporné ostro špicaté snehové vločky (alebo skôr ľadové náboje). Presne takto som si to predstavoval.
Začnem cestu hore a celkom ma to neprekvapuje, že počasie sa len zhoršuje. Fučí troška silnejšie, snehu na zemi i vo vzduchu je viacej. Viditeľnosť sa zodpovedajúco znižuje. Takže si vlastne vidím len a len pod nohy. Celkom prekvapujúco zisťujem stopy v čerstvom snehu. Niekto (štyri rôzne podrážkové vzory môžu znamenať štyroch rôznych ľudí alebo i jedného tvora používajúceho osem nôh na ktorých má štyri rôzne páry topánok). Takto skoro ráno je niekto/niečo predo mnou. Mám ho/to dobehnúť alebo radšej sa nie veľmi hrnúť vpred?
Zvedavosť ma poháňa vpred ale po chvíľke ma to prestáva baviť (očakávanie, nie pohyb vpred) a beloba vôkol mňa ma postupne uspáva (ak sa v tomto počasí dá fyzicky alebo psychicky spať). Keď opúšťam po prvýkrát cestu a dostávam sa do lesa (je tam taký brutálny strmý briežok) tak sa mi podšmykujú nohy. Asi najvyšší čas dať si konečne dať mačky. Ale nechce sa mi.
Terigám sa hore kopčiskom na Golgotu a je to „zábava“. Nič nevidno, všade je bielo (teda len do vzdialenosti kam dostrelí svetlo mojej čelovky) a klzko. A nezabudnúť na stupňujúci sa vietor, raz vejúci zprava, inokedy zľava a potom zas z úplne iného smeru (jop, i to je možné). Keď sa dostávam konečne na Golgotu, skrývam sa v prístrešku a nahadzujem mačky. Sú mi teraz na figu (to zisťujem po pár desiatkach metrov), ľad zmizol pod hrubšou vrstvou snehu.
Síce som dosť teplo oblečený, cítim ako je mi na neprikrytých miestach zima. Chodidlá v topánkach taktiež dávajú dosť zabrať (nie sú goretexové, myslím topánky, nie nohy). Posledné metre pred Kojšovkou sú v hlbokom snehu (aspoň sa mi tak zdá), v bieločiernej tme (aspoň sa mi tak zdá) a vo víchrici (aspoň sa mi tak zdá). Smerovník je úplne romanticky pokrytý námrazou. Rozhodujem sa ísť smerom na Kojšov po červenej značke. Nie je všetko len také jednoduché.
Spočiatku sa ide veľmi príjemne a dokonca rýchlo, lebo som v lese. Akonáhle vyjdem na lúku silný vietor úplne zamietol chodník a nevidno ani žiadne značky. Miestami sú zaveje a veľmi ťažko (nijak) sa tak odhaduje hĺbka snehu (niekde je len niečo okolo členkov a pol metra je závej vyše kolien). Vietor zavýja ako najhladnejší predátor a tak mi neostáva nič iné len sa pomaly otočiť a vracať sa späť.
I za tú krátku chvíľku vietor dokázal zamiesť moje stopy (a to ma ešte viacej utvrdzuje v myšlienke, že niekto predo mnou na Kojšu šiel, keď som videl tie stopy na ceste). Preto viac menej (oveľa viac ako menej) si zasa razím samostatnú cestu. Kým počas normálnych podmienok (nie je veľká zima a nebrodím sa fujavicovým snehom) si to šiniem tempom okolo 10 min/km, tak teraz sa cítim ako slimák. Idem aspoň o päťdesiat percent pomalšie (ak nie ešte liknavejšie).
Konečne sa začína i rozvidnievať ale nevidieť lepšie ako doteraz. Predtým bola tma a hmla a teraz je už len hmla. Nie je to ale žiadna výhra. Som celkom prekvapený keď sa dostávam von z lesa, lebo vôbec nespoznávam okolie. Som však na ceste vedúcej na vrchol tej plešatej hory a pod nohami vidím stopy. Nie sú asi moje, tie by viedli opačným smerom ak by ich bolo ešte vidno, a dokonca sa celkom dobre zhodujú s odtlačkami dole pri Idke. Takže sme sa niekde asi minuli. Keď dôjdem až celkom hore, tam sa už rozťahuje skupinka štyroch mladých ľudí (žiadna osemnohá príšera).
Cestou dole stretávam pár starších mladíkov (rozumej troška mladší ako ja), neskôr dvojicu bežkárov a potom dokonca ďalších troch. Tak tu je riadna tlačenia, doteraz nikto nikde nič a teraz jeden za druhým. Úplne ma strasie, keď oproti mne zočím dvoch odvážlivcov, ktorí v tomto vetre a fujavici idú len a len v kraťasoch! Bŕŕŕŕ. A za nimi celé hordy ľudí, až som ich prestal počítať koľko ich bolo. Sa im normálne čudujem tráviť v takýto deň v lese a v prírode (no ja som trošku divný patrón a čudák vo všeobecnosti).
Nič iné zaujímavé sa nestalo, nenapadlo ma žiadne divé zviera, nič som nevidel zaujímavé (okrem toho, že auto za ten čas čo som bol preč zapadlo snehom). Vlastne to bola dneska troška nuda. Zima, vietor, hmla, sneh, málo ľudí (aspoň spočiatku), záveje a ešte raz vietor a sneh. Nakoniec som ale na seba bol hrdý. Ako inak.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 5. 12. 2021 | 3:09 h:min | 16.39 km | 11:34 min/km | 837 m |
Pridaj komentár