Počas mojch potuliek sa mi často prudko mení okruh myšlienok, nad ktorými rozmýšľam, a s tým aj súvisiaca nálada. Ako príklad uvediem môj ostatný pokus o dobrodružstvo.
O návšteve Michaloviec som vedel už niekoľko dní vopred. Pripravil som si prekrásny výlet z Remetských Hámrov cez Sninský kameň a späť. V žiadnom prípade to nemala byť priama a najkratšia cesta. Dokopy to malo merať cez 40 kilometrov a dve tisíc metrov prevýšenia. Človek jedno mieni a všetko sa aj tak vyvŕbi úplne inak.
Nechcel som stráviť väčšinu dňa potulovaním sa po lesoch, nejaký čas som sa mienil venovať Dominikovi a Dorotke. Najmä ak som im sľubil náštevu Dráčika. Preto som si večer nastavil budík na veľmi skorú rannú alebo lepšie povedané na nočnú hodinu. Veril som svojej pevnej vôli, že ma prinúti vstať z postele. Napriek častému sa nočnému budeniu, nechce sa mi vstávať. Ak je hodina chvíľka, tak v posteli ležím len o chvíľku dlhšie.
Napriek príprave večer trvá mi neuveriteľne dlho, kým si dám šošovky na oči, oblečiem sa a podávam všetky potrebné veci do vaku. Nakoniec som ale prebratý a pripravený na odchod. Celou cestou do Remetských Hámrov je zamračené s občasným mrholením ale naštastie nie je veľká zima.
V dedine je takmer úplne ticho. Zaregistrujem iba dvoch, mnou zo spánku vyrušených psov. Dostatočne nahlas dávajú najavo svoju nespokojnosť. Ale ani im sa veľmi nechce a postupne aj tie stíchnu. Vychádzam z dediny a svietim si pod nohy čelovkou. Spočiatku vedie turistická značka po asfaltke a tak môžem ísť celkom svižne. Vyskúšam vypnúť svetlo a na moje prekvapenie je celkom vidno aj bez neho. Napriek vzdialenosti, silné pouličné osvetlenie sa odráža od nízko letiacich mrakov a osvetľuje cestu. Zopár ďalších kilometrov prejdem preto bez svetla.
V tomto okamihu som so sebou veľmi spokojný. Mám vynikajúce tempo, šetrím baterky v čelovke a navyše som plný energie – štart ako hrom. Mojím jediným problémom je hmla, ktorá sa z ničoho nič objaví okolo mňa. Postupne sa zahusťuje, až nakoniec nevidno ďalej ako na pár metrov. Tým myslím doslova dva metre. Musím spomaliť, ale pokiaľ som na ceste, nelámem si hlavu nad tým, že nevidím turistické značky.
Z času na čas len skontrolujem svoju aktuálnu polohu. Aké je pohodlné zistiť v dnešnej dobre svoju presnú polohu. Stačí mať tú správnu nainštalovanú aplikáciu vo svojom telefóne. Ak sa náhodou nenachádzam na tom správnom mieste, pomôže mi jednoducho nájsť cestu späť. Len musia byť turistické chodníky zaznamenané správne v aplikácii. Nie vždy je tomu tak.
Tak ako teraz. Opúšťam asfaltku a musím vojsť do lesa. Kvôli super hustej hmle je orientácia dosť obmedzená. Používam svoj sedliacky rozum, inštinkt a skúsenosti, ktoré ma ihneď sklamú. Po 100 metroch pokračujem rovno po vrstevnici, napriek tomu, že chodník ostro bočí na svah. Pri kontrole zisťujem túto svoju chybu a vraciam sa k odbočke. Tam si všímam prehliadnutú zelenú šípku na spadnutom strome a tak ju nasledujem. Okamžite sa mi opäť chodník stráca. Uvedomujem si, že mám ísť v podstate smerom hore do kopca ak chcem dôjsť k rázcestníku Pilníková lúka.
Po pár chvíľach si na moju radosť všímam značku na stromoch. Len prečo je červená a nie zelená? Z kontroly na mobile nie som múdrejší. V tomto priestore nemala byť žiadna značka. Hmmm, nechcem sa stresovať, aj tak som mal nakoniec skončiť na nej. V tomto prípade mapové podklady nie veľmi reflektovali skutočnosť.
Dostávam sa do lesa, v ktorom nie je žiaden trávnatý alebo iný porast. Na zemi je len hrubá vrstva spadnutého lístia. Táto časť Slovenska je veľmi málo navštevovaná a tak chodník vôbec nie je vychodený. Navyše tma v kombinácii s hmlou, keď nevylučuje, tak minimálne veľmi sťažuje orientáciu. Často neviem presne kadiaľ mám pokračovať, a tak chodím od stromu k stromu a hľadám aj najmenší náznak správnej cesty.
Rýchlosť postupu je na minime. Celá dnešná cesta sa mi riadne znechutila. Nemám žiadne výhľady do diaľav a všetko čo vidím je buď osvetlená beloba hmly alebo čiernota tmy. Nemám veľkú chuť ísť ďalej. Pri plánovaní som moju nechuť predpokladal, preto ak sa chcem teraz dostať čo najrýchlejšie k autu, je výhodnejšie pokračovať vpred ako otočiť sa a vraciať sa po svojích stopách. V tej chvíli nadávam na seba, prečo som to tak blbo naplánoval? Prečo sa len tak dobre poznám?
Rozvidnievanie ma vôbec neteší. Síce môžem vypnúť svetlo, ale inak vidno stále figu borovú. Vidno len na pár metrov a všetky holé stromy vyzerajú rovnako, počuť len šuštanie listov pod nohami a nič viac. Nejde mi do hlavy, prečo vôbec som sem išiel. Nápad si dať takú porciu kilometrov horko ľutujem. Aby som sa odreagoval, vediem imaginárnu debatu na témy, ktoré ma zaujímajú. V nej mám po prvykrát argumentačne navrch oproti svojim oponentom. Som pohotový, vtipný a nakoniec každý musí uznať, že mám pravdu. Ani to ma ale neteší, veľmi dobre si uvedomujem hodnotu víťazstva uprostred lesa nad súpermi, ktorých si nosím v mojej hlave.
Pri schádzaní z prudkého kopca sa zrazu podo mnou dajú listy do pohybu a neviem svoj pád zabrzdiť. To mi na nálade tiež nepridá. Pred hodinou by som sa tejto situácii aj zasmial, ale teraz nemám na to náladu. Je mi zima, náladu pod psa a cieľ v nedohľadne. Najhoršia možná kombinácia. Rozhodnem sa, že vynechám niektoré časti túry. Nezídem zo Sninského kameňa do Zemplínskych Hámrov ale rovno sa pustím dole do Remetských Hámrov. Aspoň ukončím toto moje trápenie.
Na moje počudovanie vychádzam z lesa na asfaltku a som na Strihovskom sedle. Oslávim to banánom a ďalej pokračujem po ceste. Zažívam malé déjà vu, značka totiž bočí do prudkého kopca. Neostáva mi nič iné ako zatnúť zuby a pokračovať. Tentokrát je však stúpanie dlhšie a prudšie. Následkom je hádka s kamarátom PeterburGom v mojej hlave. Riadne som mu vyložil moju situáciu a uznane súhlasi s mojími argumentmi. Keby náš rozhovor niekedy takto skončil aj v skutočnosti.
Neviem či to bolo PeterburGovým uznaním alebo banánom, ale ide sa mi lepšie. Nevadí mi ani stúpanie a nie je už ani taká zima. Dokonca aj keď znova zídem z cesty a musím sa prebíjať cez krovie. Nájdem turistický chodník a už ho nestrácam, napriek tomu, že hmla je stále rovnako hustá. Orientácii napomáha najmä lepšie vychodenie chodníka. Ani sa nenazdám a vychádzam na Strihovskú lúku. Naposledy som tu bol v júni a všetko tu teraz vyzerá úplne inak. Kým doteraz všetko vyzeralo viacej ako z hororu, tuná to vyzerá skôr ako z rozprávky. Márne čakám kedy sa mi zjaví čarovný hrad na kopci a preletí nado mnou drak. Zrazu mám dobrú náladu a osprevedlňujem sa PeterburGovi. Ten imaginárny mi odkazuje, že to nestojí za reč.
Stúpam vyšie a vyšie a je aj citeľne chladnejšie. Stále fúka vietor a celá hora hučí. Teraz sa k tomu pridáva aj taký tajomný šuchotavý cinkot. Najprv neviem určiť pôvod tohto zvuku, znie totiž odvšadiaľ. Až po chvíli si uvedomujem, že to padajú na zem malé cencúliky zo stromov. Teda v noci tu muselo mrznúť. Po asi dvoch kilometroch ľadové kráľovstvo mizne a namiesto toho sa spúšťa dážď. Nie príliš silný zato vytrvalý. Zastavujem a beriem na seba nepremokavú vrstvu. Kým stojím a chladnem a moja skvelá nálada je taktiež schladená.
Znova sa zapletiem do nekonečného argumentovania a sebadeštrukčná špirála sa roztáča. Nepomáha mi ani blízkosť Sninského kameňa. Zábradlie na schodisku je úplne mokré a keď sa štverám hore premákajú mi moje rukavice. Hore fučí vetrisko, vháňa mi do očí dážď a vidno maximálne päť metrov od Kameňa. Chcem byť už konečne v aute ale kdesi hlboko vo vnútri si to užívam. Kto dnes môže povedať, že sa vydal na Sninský kameň, prešiel 22 kilometrov v tme, hmle a daždi za 4 a pol hodiny a odmenou mu je nulový výhľad? Aspoň mi nikto nebude vyčítať, že to robím len kvôli výhľadom.
Cestou dole z Kameňa stretávam skupinu štyroch chlapov z Užhorodu, ktorí idú na Sninský kameň a potom majú v pláne ešte aj Vihorlat. Tiež majú riadnu štreku pred sebou. Ako klesám k Morskému oku, moja nálada sa vylepšuje. Už ma len čaká cesta po asfalte, preto sa mi darí ešte zrýchliť. Táto časť mi doslova ubehne najrýchlejšie.
Ani sa nenazdám a mám to za sebou. Prešiel som dokopy 35 kilometrov za šesť hodín. Mal som dobré chvíľky ktoré sa striedali s horšími, keď som mal toho plné zuby. Dobre som si pokecal s ľuďmi, ktorí tam ani neboli. Náznak nenormálnosti? Nie je to veľmi prekvapivé. Ak sa niekto dá na takúto túru v takýchto podmienkach, tak celkom normálny asi nie je. Aby sa však človek správal normálne vo všedný deň, občas robí aj na prvý pohľad nenormálne veci. Napriek horším chvíľam, ja som si to však nakoniec veľmi užil.
Pridaj komentár