Večer mám super plán, kam sa pôjdem prejsť. Je to taký zaujímavý nápad ako chodenie hore dole na Sivec, tentokrát ale mojím vybraným kopcom sú Plejsy. To bol plán večer, avšak ráno, keď ma budí budík je všetko inak. Nechce sa mi vstať z postele a ísť do tej zimy. Rozhodujem sa ostať v teplom pelíšteku a rozhodnúť sa až neskôr.
Ráno, tesne pred východom slnka, som už hore a na oblohe je svetelná show najväčšieho kalibru. Až mi je normálne ľúto a hnevám sa sám na seba, že som nemal dostatok sily na vstávanie. Ale povedal som si, že aspoň som si poriadne poležal a oddýchol v posteli.
Poobede odchádzam do Vojkoviec a začnem svoju cestu cestou na Sľubicu. Na jeseň som tam úspešne vyšiel s Niňom a veľmi ma zaujímalo, ako by som to rýchlo prejšiel, ak budem sám. Síce sneh ma sprevádza od začiatku cesty a tak som pomalší, napriek tomu sa mi ide veľmi pohodlne a hlavne rýchlo. Aj tu je jasné, že tadiaľto nikto dávno nešiel. Takže som zas dobrodruh ako posledné túry.
Striedajú sa tu pasáže miernejšieho stúpania s brutálnymi stupákmi a je to naozaj jedna radosť ísť tadiaľto. Do sedla Predky dochádzam za tridsaťpäť minút. Je to veľmi solídne. Odtiaľto je to ešte väčšia zábava, nakoľko je tu nedlhý, zato výživný kopec. Na dĺžke tristo metrov nastúpam vyše sto desať výškových metrov. Je to jedna báseň.
Navyše cez chodník sú popadané stromy, tak je to riadna divočina. Na samotnom vrchole fučí nesmierne. Zhadzujem dole fleesovú bundu a nahadzujem na seba páperovku. Už po zopár sekundách je mi o dosť teplejšie. Kým som v minulosti na túto bundu hovoril len samé chvály, tak teraz neexistuje skoro nič, čo by jej mohlo poškodit. Je to naozaj jeden takmer dokonalý kúsok oblečenia. Kým nezaprší.
Zo Sľubice zostupujem a pokračujem smerom na Rajtopiky. Nahadzujem v prudkom svahu turistické mačky, lebo je tu celkom dosť šmykno. Darí sa mi ísť slušným tempom, to je však dôsledok najmä klesania a nie mojou extrémne dobrou kondičkou. Nie je ani problém s navigáciou, značky sú jednoznačné. Jedna zákruta doprava, jedna doľava a zas doprava. Bočím kvôli ďalšej zákrute a vyrušujem statného jeleňa. Je tak maximálne dvadsať metrov ďaleko odo mňa. Prudko sa otočí a smeruje do lesa. So svojím parožím (ja som si inak myslel, že jelene už zhodili svoju pýchu) naráža do konárov a ten lomoz je riadne počuť.
V snehu sledujem ďalšie stopy zvierat. Myslím si, že sú to stopy nejakej veľkéj psovitej šelmy. Nakoľko nie sú prítomné žiadné ľudské znaky, tak to je to podľa všetkej logiky asi vlk. Môj prvý vlk, som si takmer istý. Tento super pocit ma drží asi kilometer, keď sa zjavujú pri zvieracích stopách aj ľudské. Tak asi to bol predsa len veľký pes. Zatiaľ som bol len na severných svahoch, kde je kopa snehu, ale stúpanie na Rajtopiky je na južnej strane. Pravdaže, ako mávnutím čarovného prútika tu nie je žiaden sneh. Zato zas popadané stromy. Prekonávan aj túto poslednú prekážku a som v dnešnom cieli. Kamenná brána na Rajtopikoch. Preto sa otáčam a vraciam sa rovnakou cestou späť.
Ide sa mi rovnako dobre. Zas stretávam stopy človeka a jeho psa, potom už len zvieraťa ale žiaden ďalší jeleň. Ani som si neuvedomil, ale cesta k Rajtopikom sa zvažuje a tak sa musím teraz štverat hore. Nie žeby mi to extrémne vadilo, ale dúfal som v pohodlnejšiu chôdzu. Z diaľky počujem nezameniteľný rev motora a pod Sľubicou vidím ako oddychujú dvaja motorkári. Záhada hluku vyriešená. Zas na Sľubici si dám zopár minút oddychu (vyhrievam sa vo svetle skúpeho slnka uprostred ľadového vetra) a potom už len k autu.
Celkom sa mi darí a dokonca stretávam v tom najprudšom svahu párik mladých ľudí s párikom psov. Vidno ako majú toho plno zuby. Len ich uistím, že vrchol nie je ďaleko. Vidno ako im odľahne. Ja pokračujem ďalej a o kratckú chvlku som pri aute. Dnes to bolo extra rýchle. Na Sľubicu som doslova vyletel a uvidel som aj jeleňa a kamennú bránu. Všade bol sneh a takto to bol asi jeden z posledných zimných výletov.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 29. 02. 2020 | 2:45 h:min | 14.01 km | 11:49 min/km | 1106 m |
Pridaj komentár