Cesta dnes sa začína nie veľmi sľubne. Hneď za Krompachami, cestou do Vojkoviec sa pustí z neba dážď. Žiaden jemný letný dáždik, ale brutálna prietrž mračien. Kvapky na streche auta tak hlasno bubnujú, až sa musím niekoľkokrát uistiť, že nepadajú krúpy. Dominikovi sa nejako nechce ísť do dažďa a pokúša sa o návrat do Krompách. Tento nápad zavrhujem. Bude robiť to čo mu ja prikážem! A kvôli tomu, že vo Vojkovciach už nádherne svieti slnko.
Pás mrakov a zrážok prešiel a od severu na nás hľadí krásna modrá obloha. Pre istotu si chcem skontrolovať radarovú situáciu na SHMU, príjem signálu je však dosť slabý. Nedá sa načítať žiadna webová stránka a tak sa spolieham na naše nepremokavé bundy.
Prechádzame dedinou, ktorá je ako vymretá. Žiadni ľudia sa neprechádzajú von, nešteká tu ani jeden pes a dokonca nepočuť ani žiadnu hydinu alebo iné domáce zvieratá. Rýchlo opúšťame intervilián a noríme sa do lesa. Oproti nám ide malá skupinka zmoknutých. Nezdá sa, že by si tento, v tejto chvíli slnečný deň, nejako veľmi užívali. Nerozumiem prečo.
Ako postupujeme lesnou cestou, po natrafíme na malé jazierko s prístreškom vedľa. Dávame si prvú krátku pauzu, ktorú Dominik využíva na rzoprávanie o jeho najnovšej hre. Ktorú by chcel naprogramovať, keď vyrastie. Nezdržíme sa však veľmi dlho a pokračujeme ďalej.
Na dnešńú túru som sa dobre pripravil a viem o tom, že musíme vystúpať niekoľko stovák metrov. Preto ma neprekvapí neustále stúpajúca lesná cesta. Nie je to všal nejako prudké a preto sa neznepokojujem. V lese panuje príjemne šero a nie je ani tak horúco ako mimo neho.
Musím trochu motivovať Dominika, aby nezaostával a aby sme jednoducho išli stále vpred. Keď sa cesta prudko zdvihne, musíme si spraviť ďalšiu prestávku. Stále si pripomínam, Dominik má len deväť rokov, nezvláda toľko a tak rýchlo chodiť ako ja. Vlastne mu to ide dobre, ba dokonca lepšie ako dobre, ide mu to vynikajúco.
Po pol hodine sa dostávame na jednu malú lúčku, kde ma prekvapuje vedľa prístreška zastávka na autobus. Vraj pešobus na Sľubicu premáva pravidelne 24/7 s nepravidelnýcm odchodom. Pripadá mi to ako výborny vtip. Okrem toho, sú tam vypísané odchody vlakov a autobusov z príľahlých obcí. Pri prístrešku si opäť troch oddýchneme a vydávame sa na posledný úsek.
Myslel som si, ako je to doteraz prudké. Lenže tu na poslednom kúsku je riadny extrém. Určite je to prudšie ako na Plejsoch a nie sú tu žiadne serpentýny. Vydíme ako sa kopec pred nami dvíha. Som nesmierne rád, že som neprehovoril Aďku, aby sa k nám pridala. Tu by sa normálne celkom hodil výťah. S Niňom obidvaja fučíme ako lokomotívy a aj mne tu uprostred svahu padne vhod krátka prestávka.
Nie sme na konci stúpania, keď sa les končí a ustúpi rúbanisku. Celé je pokryté malinami, ktoré práve teraz dozreli. Trhám ich zopár do dlane a núkam Dominikovi. Spočiatku si nehce zobrať, keď ich však premyjem vodou, nakoniec ich ochutná. Tu nastáva zmena a z odmitania sa stáva daj mi ešte viac a viac. Tak si robíme krátko dlhšiu prestávku a napchávame sa lesným ovocím.
Pred nami je posledných zopár desiatok metrov na takmer holom hrebeni. Prichádzame na samotný vrchol, kde parkuje jedna štvorkolka a jedno auto. Som však na nás veľmi hrdý, lebo my sme si to odšľapali všetko sami. Výhľad je doširoka ďaleka, jeden z najkrajších akých som v okolí Kromách videl. Nedajú sa prehliadnúť Tatry, kopce Slovenského raja, Galmus a Branisko su jasne zreteľné. Dokonca vidím ako na mnohých miestach prší, je to však ďaleko.
Aby nás nezastihol dážď, vyberieme sa na spiatočnú cestu. Pravdaže si natrháme ďalšiu chutnú porciu malín, kým definitívne dáme zbohom Sľubici. Troška sa bjím schádzať tým prudkým kopcom, je totiž oveľa zložitejšie ním schádzať ako vychádzať. Našťastie sa všetko dobre končí a my postupujeme ďalej.
Ideme tak rýchlo a Dominik sa navyše tak zakecal, že si ani nevšimol ako sme prešli popri autobusovej zastávke. To je len dobre, lebo obloha sa opäť začina zmrákavať a potrebujeme sa rýchlo dostať dole do dediny. Nakoniec to nestihneme. Začína mierne mrholiť a tak mi neostáva nič iné ako vytiahnuť nepremokavé bundy. Usmialo sa na nás však nielen šťastie ale aj slniečko, lebo pár minútach je zas krásne letne.
Za niečo vyše 45 minút sme opäť v civilizácii. Vo dvore jedného domu starší párik pracuje. Z iného zas vybieha malé šteňa. Dominik sa ho strašne bojí. Je to clekom vtipné, keď vytiahnutý veľký chlapec sa bojí malého šteniatka. Nakoniec predsa len premôže svoj strach a dokonca ho pohladká. Potom nastupujeme do auta a vydávame sa na cestu do Krompách. V dedine pri obchode vidím väčšiu skupinku mládežníkov a tak nakoniec musím poopraviť svoj názor o konci sveta. Predsa tu len žijú ľudia.
Dnešný výlet bol jeden z tých viacej podarených. Síce spočiatku pršalo, našťastie len kým sme boli v aute. Prešli sme s Niňom riadny prudký kopec, napráskali sme sa malinami a boli sme na mieste s jedným z najkrajších výhľadov. Dážď ktorý nás zastihol bol mierny a trval len zopár minút. Bolo podľa mňa veľmi hodnotne strávené nedeľné poobedie.
Pridaj komentár