Pomaly sa blíží sa koniec roka. S tým rastie aj pravdepodobnosť výskytu chladnejších dní, hmly a aj snehu. Ako som písal naposledy, zima vpadla do Európy a teploty boli ako kolty na divokom západe – proklatě nízko. Napriek tomu, že nie som fanúšik westernov, veľmi som sa tešil. Vítam všetko, čo môže moju prechádzku nejakým spôsobom obzvláštniť. Bezoblačná obloha a teplo nie sú na zahodenie, ale aby som si dokonalé počasie užil, potrebujem občas zažíť aj tú jeho odvrátenú stranu. Navyše za zlého počasia sa potom človek teší z naozaj malých radostí.
Dlhší čas mám naplánovanú dovolenku na utorok. V to ráno je sychravo a naozaj nepríjemne. Keď sú už deti v škole a škôlke, dobrodružstvo ma už volá. Rozhodnem sa navštíviť Sivec. Nie je to ďaleko, ponúka veľké prevýšenia a v prípade potreby sa viem otočiť a vrátiť sa späť. Ako bonus si pamätám nádherné výhľady na Ružín, ktoré som zažil cez leto.
Na parkovisku pri moste odparkujem auto a konečne sa vydávam na turistický chodník. Spočiatku idem po asfaltovej ceste medzi chatami. Ihneď si všímam strechy chát. Nie sú úplne biele lebo vďaka rannej teplote nad nulou, sa sneh pomaly roztápa. Je to taká zvlaštne trpko-smutná kombinácia. Niečo je ešte biele a niečo už nie. Keď sa turistická značka odkloní do lesa, pod nohami mi začína čvachtať blato.
Plný elánu svižne stúpam v hmle do prudkého kopca. Na lúku po Sivcom prídem za krátku chvíľku, za necelú pol hodinu. V lete mi cesta opačným smerom trvala presne rovnako dlho, ale v mojích spomiekach je všetko úplne inak. Napriek tomu, že bolo úplne dokonalé turistické počasie, riadne som trpel. Ten kúsok cesty sa mi zdal takmer nekonečný. Ani sa sám sebe nečudujem, mal som vtedy za sebou vyše 60 kilometrov. Bol som riadne vyšťavený a prechádzal som si krízou.
Vždy ma riadne prekvapí, ako sa okolie prudko mení prejdením snežnej čiary. Stačí jedno mávnutie čarovného prútika a všade prítomná hnedá farba sa zmení na doslova sneho bielu.
Neviem, či som to niekedy zmienil, ale pri chôdzi sa často zabávam počítaním krokov. To mi pomáha udržiavať dostatočnú kadenciu šliapania a teda aj tempo. Keď narátam do tristo, viem, že som prešiel približne pol kilometra. Vtedy sa pozriem na hodinky, aby som zistil koľko som v skutočnosti prešiel od posledného celého kilometra a aké mám tempo. Potom môžem začať počítať od začiatku. Takto počas dlhých pochodov zamestnávam mozog a on sa potom nesťažuje na nedostatok práce. To neznamená, že si nevšímam okolie a nedokážem si vychutnať pekné výhľady alebo situácie. Počítanie vyplňuje práve hluché miesta medzi tým.
Pri rátaní si všímam, že sneh je mokrý a ťažký. Nevyzerá to ani tak na zimu ale skôr na začiatok jari. Mne to však nevadí, ja sa rád prechádzam aj na jar. Čaká ma posledné stúpanie pred samotným vrcholom Sivca. Tu si nasadzujem turistické mačky. Sneh síce nie je na povrchu zľadovatelý, pod ním však môže byť všeličo. Neviem či mi to aj naozaj reálne pomáha, určite ma to aspoň psychicky ukľudňuje.
Hmla ostáva niekde podo mnou, slnko ale ani tu nesvieti – zabraňuje tomu ďalšia vrstva mrakov. Kvôli tomu je na Sivci riadne sivo. Žiadne pestré a ostré farby sa tu nekonajú. Na hrebeni navyše dosť fučí a musím si dávať pozor kam presne šliapem. Nerád by som zrútil do doliny. Na skalách okrem snehu vidím aj primrznuté rozmrvené cestoviny z vifonky. Odpoveď na otázku, čím sa tu poslední turisti posiľnovali je jasná. Neboli to banány a ani cukríky. Čo ma prekvapuje je iná vec. Povedzte mi, načo niekto ťahá so sebou na Sivec vešiak? Je mu veľmi teplo a tak kvôli schladeniu si dá dole bundu a aby ju len tak nehodil na zem a nezašpinil si ju, tak ju zavesí ako v skrini?
Zanechávam Sivec za sebou a doslova sa rútim dole kopcom. Gravitácia pomáha nohám, cítim vietor v tvári a vôbec mi nevadí chlad, sneh a hmla. Cítim sa skvelo. Zatiaľ som nikoho nestretol a ani nevidel. Mám tak celé okolie iba pre seba. Práve to sa mi páči na turistike v nezvyčajné časy na nezvyčajných miestach.
Moje tempo klesne a nie je to len chodníkom do kopca. Je tu síce nižšie ako na Sivci, ale je tu viacej snehu. Miestami je jeho výška dosť prekvapujúca, nečakal som ho až tak veľa. Človek musí byť ale realista, všakže. Môže to byť náznak nejakej krízy? Zväčša to tak býva. Jednu chvíľu sa cítim nesmierne v pohode a po pár minútach je zrazu všetko ťažsie alebo sa tak to aspoň zdá. Tak je to aj teraz. Prečo je vôbec hmla? Takto ani nevidím kam vlastne idem. Prečo je nasnežené? Vidím síce stopy, sú však dosť staré. Ani neviem z akého dôvodu, ale dosť ma to vyrušuje. Prečo mi všetko tak dlho trvá? Mal som byť oveľa ďalej podľa pôvodného plánu.
Predieram sa cez húštinu, lebo nič mi nezlepší náladu ako chodník poslaný do krovia. Kto vlastne určuje kadiaľ má ísť turistický chodníček? Niekdy sa nad tým zamýšľam a len sa čudujem.
Uvedomujem si, že to bolo vlastne moja vôľa prísť dnes sem. Nikto iný mi neurčuje kam mám ísť, len ja sám. Iba ja môžem rozhodnúť, či chcem ísť ďalej alebo sa vrátiť. Dobre si uvedomujem ako by som sa sám na seba hneval, ak by som sa teraz otočil a vzdal to. Ten pocit prehry si nechcem dopriať. Ako prišla zlá nálada, tak aj odišla. Potichu a nebadane.
Hmla sa dvihla a ja vychádzam z lesného chodníka na lesnú cestu. Tu je síce menej snehu ale o to viacej ľadu. Zasa si gratulujem k mačkám na topánkach. Vôbec sa mi nešmýka a držím sa na ceste. Teraz vidno všetky kopce okolo. Je tu naozaj pekne. Na ceste sa mi darí držať poriadne rýchle tempo. Som sám so sebou viacej ako spokojný. Cesta sa krúti a naskytuje sa mi poľad na Sivec zo spodu. Je naozaj tak blízko.
Uplynulo dosť veľa času a mal by som zvažovať návrat. Poobede mám ešte v pláne nejaké veci v meste a musím rátať aj s presunom do Košíc, ktorý trvá tiež nejaký ten čas. Keď sa otočím a vydávam sa po svojích stopách späť, dochádza mi, prečo som bol taký rychly. Ono sa to nezdalo, ale šiel som dolu kopcom. Nie len takým nejakým kopčekom, ale riadne prudkým kopcom. Nechcem sa dať zahanbiť a snažím sa dať do stúpania všetko čo v sebe mám. Niekedy to vyjde a niekedy nie. Tentoraz sa všetky drbonosti vydarili a mne sa darí.
Samozrejme, v najprudšej časti musím spomaliť, napriek tomu sa posúvam vpred. Stále nevidno nikde hmlu a dokonca na obzore vidno dieru v mrakoch. Slnečné lúče sa takto predierajú a osvetľujú všetko navôkol. Takto vyzerá les úplne inak. Vidím, že v miestach kde som prežíval predtým krízu som v skutočnosti stúpal do kopca. Hmla mi vtedy zakryla túto skutočnosť.
S pohľadom na diery v mrakoch predpokladám, že až do konca túry bude také prívetivé počasie. Nemohol som sa viacej mýliť. V momente, keď to najmenej očakávam sa zasa priženie hmla. Opäť vidno len na zopár metrov. Našťastie to ma nespomaľuje. Ani sa nenazdám a som na rázcestí pod Sivcom. Viem síce, že by som sa mal ponáhľať, ale oproti plánu mám náskok. Dám si ešte raz cestu na Sivec? Nie, dnes už nie. Ráno som si cestou všimol odbočku na Drienkovú skalu. To bude môj ďalší dnešný cieľ.
Táto časť nie je vedená turistickou značkou ale ako náučný chodník. Značky na lúke vôbec nie sú a hmla nepomáha orientácii. Tvrdohlavo však idem ďalej do kopca. To sa ukáže ako správna voľba. Objavuje sa značenie a poteším sa, lebo som nezablúdil. Očakával som, že Drienková skala bude najvyšší bod na ceste. Preto ma ma prekvapuje, keď cesta začne smerovať dole. Nebudem to naťahovať, ale nakoniec dochádzam na tú skalu. Ten zráz zo skaly nedokáže zakryť ani hmla.
Tu sa moja dnešná cesta naozaj pomaly končí. Schádzam dole do lesa, kde napriek dostatočnej nadmorskej výške zrazu zmizne všetok sneh, ktorý ma sprevádzal väčšiu časť dňa. Dávam si dole mačky, lebo v takomto teréne ich nebudem potrebovať. Ide sa mi fantasticky, až kým nedôjdem na otvorenú lesnú cestu. Akosi som zabudol, že sa musím vraciať rovnakou trasou, akou som šiel ráno hore a na ceste bol ľad. Ten kúsok si dávam veľký pozor, lebo som dostatočne lenivý na nasadzovanie mačiek. Nič sa mi našťastie nestane a ocitám sa medzi chatami.
Všetok sneh zo striech chát sa počas dňa roztopil a nikde tu už po ňom nie je ani stopa. Napriek tomu, že hore v kopcoch je ešte celkom chladno, dolu pri Ružíne je dostatočne teplo. Takto končí môj dnešný výlet. Som sám so sebou spokojný. A to je asi to najdôležitejšie, nie?
Pridaj komentár