Od mojej poslednej prechádzky pretieklo Hornádom veľa vody. Vyše mesiaca som musel nútene pauzovať. Holt, už nie som najmladší a každá choroba si pýta svoju daň. Platí to najmä pre najhoršiu možnú mužskú chorobu – soplíček. V lotérii chorôb som však vyhral niečo úplne iné. Skončil som na antibiotikách a následne som musel byť veľmi obozretný. Kondícia sa do normálu vracia len veľmi pomaly.
V sobotu, keď som sa ráno zobudil, mi telo dávalo jasne najavo, v akom presne rozpoložení je. Chvíľu sa snažím sám seba presvedčiť, že to pôjde. Je to ale len márna snaha. Nakoniec vleziem späť do teplej postele. Druhý pokus s večernou prechádzkou končí úplne rovnako. Nemám dostatok psychických a ani fyzických síl prekonať odpor tela k prechádzke po vonku. Zajtra, zajtra len nie dnes, vraví každý lenivec. Tak rázne a energicky odkladám všetko na ďalšie ráno. Hovorí sa, do tretice všetko dobré. Je to tak aj v tomto prípade. Nedeľné ráno ani nepredstieram, že sa mi vôbec chce niečo robiť.
Čo je to so mnou? Na jednej strane chcem ísť ale ani za svet sa k tomu neviem prinútiť. Je to len lenivosť, či je to odkaz môjho tela aby som ešte počkal? V nedeľu poobede zapadlo všetko do seba a nakoniec sa predsa len odhodlávam na výlet. Poctivo vrstvím, nesmiem totiž podceniť vonkajšie podmienky. Vonku predsa len mrzne a nechcem schytať ďalšiu chorobu.
Vychádzam von niečo pred pol štvrtou. Obloha je kvôli mrakom sivá a navyše čochvíľa sa bude aj stmievať. Mne to nevadí, vo vnútri som celkom rád. Konečne som sa dostal von. Je to často tak. Najprv sa mi nechce a akonáhle sa dostanem von, ide všetko oveľa ľahšie. Alebo sa mi aspoň tak zdá.
Pred vstupom do lesa si nasadzujem turistické mačky. Niekoľko dní bez prestania mrzne a všade je množstvo udupaného snehu a ľadu. Spočiatku musím dávať pozor na psíčkarov, ktorí venčia svojich miláčikov. Našťastie žiaden pes o mňa neprejavuje väčší záujem. Čoraz častejšie zisťujem ako ma psy neuveriteľne znervózňujú. Som z nich akýsi nesvoj.
O malú chvíľu som celkom osamotený. Nejdem tak rýchlo ako by som chcel, mám však stále rešpekt pred skorým plným nasadením. Napriek tomu mám celkom dobré tempo. Približne o tri minúty rýchlejšie ako predpisové turistické. Z hlavy vytesňujem v tej chvíli nepodstatné veci a hlavou mi beží iba program na sledovanie okolia. Nechcem predsa prehliadnuť krvilačneho srnca alebo zajaca. A dobre robím. Tak asi 30 metrov odo mňa sa niečo šuchne a sledujem útok dvoch laní. Ešte dobre, že si za svoj cieľ vybrali niečo/niekoho v diaľke. Tentokrát som unikol len o kúsok.
Touto časťou lesa idem cez deň po prvý krát za svetla. Nevidím ale o nič viac ako zvyčajne v tme. Vtedy nevidím nič kvôli nedostatku svetla a teraz zas kvôli záľahe snehu. Skoro som prehliadol tie veľké kopy popílených stromov pripravených na odvoz. Všade sa teraz len píli ale to je tak všetko. Je mi z toho normálne smutno. Všetko len vyťažit, zničiť a po nás potopa.
Pomaly sa začína stmievať. Som veľmi lenivý zapnúť si čelovku. Zatiaľ to však ani netreba. Od nízkych mrakov sa odrážajú svetlá Košíc. V lese napriek stromom, slnku pod obzorom a mojej šeroslepote, je dobre vidno. To v preklade znamená, že nemám problém sledovať cestu a podarilo sa mi nezablúdiť.
Zas len tesne unikám zákernému útoku divej zveri. Tentokrát to na mňa skúša líška. Ešte dobre, že viem ako sa správne správať v takýchto prípadoch. Dvíham ruky do výšky aby som vyzeral oveľa väčší ako v skutočnosti som. Snažím sa životu nebezpečnú šelmu zastrašiť. Ide mi to našťastie dobre a nebezpečné zviera uniká do hĺbky lesa. Zvesť o mne sa musí rozšíriť rýchlosťou blesku, lebo na dlhú dobu nezazriem nič podozrivé.
V dedine je kľud, ani psy neštekajú. Je im asi zima a ani sa im nečudujem. Mne je fajn. Chvíľu mám dilemu, či nemám zabočiť smerom domov. Niekedy v takýchto chvíľach mi napadajú najlepšie nápady. Nepôjdem ešte do lesa a nedám si bonusové tri kilometre?
Čo som si teda vybral, netreba ani hádať. Tie extra kilometre mi robia len dobre. Trošku zvýšim tempo a ono to zrazu ide. Necítim žiadne obmedzenia, dýcha sa mi dobre a celkovo sa cítim lepšie ako na začiatku. Nejako som sa rozchodil. Všetko sa zdá akoby ľahšie. Posledné kilometre mi doslova utekajú. Ani sa nenazdám a som skoro na konci. Tesne pred koncom lesa zazriem niečo divné. Útočiacia zver? Či nebodaj invázia z vesmíru? To poskakujúce silné svetlo identifikujem ako nejakého bežca. Ja zapnutú čelovku nemám a za kríkmi zostávam nevidený. Pre istotu. Čo ak je to naozaj nejaký votrelec?
Môj konečný pocit z tohto výletu je vysoko pozitívny. Napriek tomu, že som si pre istotu spočiatku dával na seba pozor, tak ku koncu ma všetko presvedčilo, že by som mal byť už celkom v poriadku. Nové ciele a výzvy mám vytýčené a sám som zvedavý ako to všetko tento rok dopadne.
Pridaj komentár