I keď som vo svojom živote už celkom dosť toho nalietal (a to som po prvýkrát sedel v lietadle až koncom piateho ročníka na výške), pred lietadlami mám stále akosi nejaký prirodzený rešpekt. Preto, keď sa ponúkla možnosť ísť na Leteckú stovku (aby som ten stres a strach odbúral?), tak som váhal len celkom krátko. Teda neváhal som ani chvíľku (ale neváhal som s rešpektom).
Posledných desať dní som každé ráno kontroloval predpoveď počasia na daný víkend. Nie vždy sa mi páčila (menilo sa to od silného dažďa až po snehovú víchricu). Nakoniec sa predpoveď ustálila na silný vietor so slabým snežením. Poobede v Košiciach je príjemne teplo (až horúco na toto ročné obdobie), ale cestou sa občas brutálne zleje (tak neviem ktorá možnosť je horšia). Večer sa prezentujem v lodenici, najem sa v pizzérii (a dám si namiesto pizze cestoviny) a idem sa vyspať do sokolovne.
Pravdaže si ešte pripravím veci na zajtra. Dlho sa neviem rozhodnúť, čo si so sebou mám zobrať. Mám veľký stres a strach zo zimy a snehu. Mám si brať i náhradné veci na prezlečenie, teplú bundu a náhradné veci náhradných vecí? A kam ich vlastne napratať? Nakoniec sa rozhodujem pre väčší (pre normálneho turistu však stále menší 30 litrový) batoh (a navyše to beriem i ako takú nultú skúšku batohu pred letným turnusom Cesty hrdinov SNP).
Ráno je ako z obrázku (na hororový film). Tmavé, hnusne chladné a nepríjemne fučivé. Hádžem zbytočné veci do auta a idem na štart. Troška sa tam motám (pokukujem po tých všetkých extrémnych borcoch a borkyniach) a moje nízke sebavedomie dostáva riadne zabrať (cítim sa ako rožok prejdený parným vlacom, no to nie je žiaden super pocit). O šiestej všetci vyrazia vpred a ja za nimi.
Začínam na mojej obľúbenej (poslednej) pozícii a mám pocit, že kontakt s pelotónom nestrácam hneď v prvú minútu. Trvá to totiž minúty dve (na druhej strane vyštartovalo na trať 180 športovcov, čo je určite najpočetnejšie pole pretekárov na trailovom podujatí, ktorého som zúčastnil). Hrádza je takmer rovná, len sa mierne sem tam krúti do oblúka (ale nie hore a dole). Na asfalte občas niekoho predídem a ten/tá ma potom predbehne. Asi dva kilometre sa snažím predísť chlapíka v čiernom a s jednou vykrivenou turistickou paličkou.
Do toho všetkého zalietava sneh a vietor je tiež nejako nie celkom príjemný. Po približne siedmych kilometroch (a takmer hodine chôdze) pokračujeme stále síce po hrádzi, ale už to nie je po asfalte. Potom prichádza brod a tam sa na chvíľku zaseknem. Prejdem ho nakoniec takmer dokonalo (teda až na ľadovú vodu v topánkach a mokré nohavice, bola to však len a len moja chyba).
Celkom ma poteší občerstvovačka pod diaľničným mostom pred Beckovom (beriem si navyše nejakú energetickú tyčinku). Celkom ľutujem dobrovoľníkov, musí im tam byť poriadna zima. Monotónnosť chôdze prerušuje až Beckov a prvý kopček. Prudkým kopcom predchádzam ľudí (zopár, teda dvoch) a tí ma zasa predbiehajú na rovnejších pasážach (klasická pesnička). S blatom má však každý problém.
V Kálnici ďalšie občerstvenie, nezdržujem sa dlho a pokračujem. V dedine som za exota, jeden domáci sa ma pýta skadiaľ ideme a kam (predo mnou ide jedna dvojica). Celkom mu nejde do hlavy, prečo by sa normálni ľudia terigali cez sto kilometrov z Trenčína do Trenčína (pešo!) a navyše v takomto hnusnom počasí. Tak mu ani radšej nehovorím, že to má i nejaké to prevýšenie. Ktorého prvé vážnejšie náznaky sa ukážu na lyžiarskom svahu. Predchádzam troch, vystrúham pózu pre fotografa a potom si ja sám fotím okolitú krajinu. Je totiž úplne pod snehom. Dole pod svahom je blato, hore je však všetko biele. Chlapíci ma predbiehajú (stále opakujúca sa téma) a idem lesom úplne sám (ani to nakoniec dlho netrvalo kým som sólo, len skoro štyri hodiny a dvadsaťšesť kilometrov).
Predo mnou nik, za mnou nik a mám pocit, ako keby som bol úplne sám na tom svete (a viem, že pravda to nemôže byť, veď ten čerstvo vychodený chodník v snehu pred mnou musel niekto spraviť). Ide sa mi dobre a dokonca rýchlo (či už hore kopcom alebo smerom dole). Postupne je snehu viac a viac (či už vo vzduchu alebo na zemi). Asi nie som až taký pomalý, lebo predo mnou sa zrazu objavujú nejaké batohy (a ľudia z ich opačnej strany).
V snehu, hmle, brutálnom vetrisku a do kopca predchádzam zopár ľudí, ale smerom od Panskej Javoriny ma zas predbiehajú. Zchod (keď sa beží dole je to zbeh, keď sa iba chodí je to zchod či schod?) je celkom dlhý, plný snehu a ešte dlhší a preto na konci plný blata. Predbiehajú ma ďalší a ďalší bežci a porovnávam to s Rusínskou stovkou. Tam som po maratónskej vzdialenosti nestretol už naozaj skoro nikoho. Tu sa občas niekto objaví za mojím chrbtom, predbehne ma a zmizne v diaľke.
Keď sa však cesta vyrovnáva (už sa ide po asfaltke, takže je to naozaj cesta) dochádzam chlapíka a všímam si, že ma na nohách Altry. Prihovorím sa k nemu, veď veľa ľudí ich na Slovensku stále nepoužíva (i keď je ich stále viac a viac). Aké je moje prekvapenie, keď sa ma opýta, koľko som ich tohto roku zničil. Hmm, o čom sa to tu točí? Zisťujem, že sme sa už stretli (na spomínanej Rusínskej stovke) a kecali o Altrách. Tak predsa je len ten svet malý (len škoda mojej deravej pamäti na tváre a mená).
Až po tretiu kontrolu/občerstvovačku sa ide dobre. Nezdržiavam sa tam dlho (možno zo tri štyri minútky) a preskakujem veľkú porciu pretekárov. Mokrú (a čistú) asfaltku opúšťam a vchádzam do ďalšieho blatistého peklíčka. Bez neho by ale človek potom nevedel, že sa dostal do neba, nie? Tak si to vychutnávam (i keď ma tu predbiehajú ďalšie persóny). Pod ďalším kopcom so zjazdovkou kecám s miestnym turistom, ktorý sa zaujíma čo sa to tu vlastne deje (a je oveľa pozitívnejší ako ten chlapík v Kálnici).
V lese je sneh (aké prekvapivé) a napriek tomu sa mi ide dobre (rozumej bez problémov). No keď sa však pod nohami objavuje blato, tak je o zábavu postarané (no okrem mňa tu nikto nie je a tak iba ja sa na tom zabávam). Normálne rozmýšľam, či dole kopcom nebudem lyžovať. Keďže ale lyže neovládam, tak idem len normálne cupitavo. Prechádzam cez pekné lúky (menej blata a teším sa tomu). Potom však prichádza horor. No horor ako horor, len môjmu egu (i tak dosť nízkemu) dáva riadny úder ten chlapík z hrádze v čiernom a s jednou paličkou. Tak to je riadna sila, frekvenciu šliapania ma neuveriteľnú. Predchádza ma a pomaly mi mizne v diaľke.
Snažím sa ho nejako chytiť, ale je to biedne (z mojej strany). Všímam si, že už vlastne nesneží a i vietor ako keby nejako dočasne utíchol a dokonca sa na západe trhajú oblaky a prekukuje cez ne slnko. Je v podstate veľmi pekné i keď chladné počasie (už nie hororové). Podľa mojich výpočtov to do cieľa už je menej ako maratón, tak mám právo troška pobehovať, nie? Moja rýchlosť sa zvýši, ale i tak sa už neviem dočkať Bezovca (kde som bol dvakrát v mojom živote na seminári, ale to bolo ešte za čias vysokej školy). Sám som zvedavý, či mi tam niečo bude nejako známe alebo nie.
Preto keď sa tam dostanem, som nesmierne sklamaný. Nič sa mi tu nezdá familiárne. Na občerstvovačke je plno (odhadom zo pätnásť či snáď dvadsať párov paličiek je von opretých), dávam si vo vnútri len kelímok polievky, niečo sladké a hajde von do zimy. Na ďalší kontrolný bod to je len približne dvadsať kilometrov ale vyše výškového kilometra. Tak to bude trvať trošička dlhšie. Ale čo už, ide sa mi dobre.
Lesík sa strieda s lúkou a potom zas s lesom a moja Nemeza ma opäť predchádza (a to som si ho ani nevšimol v chate). Nechávam to tak, ani ja tu nejako rýchlo nejdem. Z času na čas sa však prederiem cez niekoho. Opakovaný výstup na hrebeň Panskej Javoriny je dostatočne prudký, dlhý, náročný a začínam mať pocit, že sa rozpadávam na malé kúsky.
Je šesť hodín večer, pomaly treba zapnúť čelovku (jeden chlapík, čo je za mnou, mi ju vyberá z vonkajšej zadnej kapsy na vaku, takže si nemusím ani dávať dole batoh z pliec). Niekto nemá rád túlanie sa po tme, ja som za posledné roky toľko hodín strávil v nočnom lese, že je mi to vlastne jedno (teda nie, nie je, ale ani sa nebojím). Taký presun v tmavom lese má dokonca i niekoľko výhod. Človek nevidí do akého prudkého kopca potrebuje šliapať. Tak idem vpred a som dokonca veľmi rád, že nie som prvý. Nechám sa viesť vychodenou cestičkou v snehu a nemusím sa obzerať po fáborkách alebo červenej značke.
Po nejakej dobe počujem za sebou hovor (a vidím ako ma občas zozadu osvieti svetlo čelovky) takže je viac ako menej isté, niekto sa ku mne blíži. Predbieha ma dvojica a je naozaj dobrá (za jedna celú nič pikosekundy je v nedohľadne, čo zasa na druhej strane v tmavom lese nie je až taký veľký problém). Dole kopcom pobehávam i ja (nejde mi to veľmi rýchlo, ale je to aspoň elegantné, teda ehm, si to domýšľam). Pomaly (teda skôr rýchlo ako pomaly) mi dochádza voda vo fľaškách a tak sa neviem dočkať Inovca. Z kopca by to malo byť už len kúsok na chatu. Lenže nie a nie sa tam dostať. Preto som nesmierne rád, keď sa konečne chodník nasmeruje smerom dole (a spomínal som, že na chodníku boli i kvantá stromov okrem snehu?).
Pred sebou za jednou zákrutou vidím trojicu ľudí idúcich opačným smerom a sám sa im čudujem. Sú to normálni ľudia, že sa teperia tmavým, zasneženým lesom hore na kopec? Čo nemajú nič lepšieho na práci? A potom si spomeniem na seba a už sa im ani trochu nedivím. Divím sa však ďalšej postave, ktorú dobieham. Áno, je to ten chlapík s krivou paličkou, pustí ma pred seba a ja sa tomu tak strašne teším, až na jednom prudkom a vyšmýkanom mieste padám na gluteus maximus (aka zadok). Riadne to bolí. Ruky v rukaviciach skončili v hrubej vrstve prašanu, čo je taktiež veľmi nepríjemné (sneh sa hneď roztopil a mňa začali oziabať ruky). Tak nech je tá občerstvovačka niekde dostatočne blízko.
Rozbitý som úplne na atómy a to ani nezmieňujem skutočnosť, že som si dĺžku Leteckej stovky v hlave skrátil o asi tri kilometre. Zistenie skutočnosti, že do cieľa nie je už len polmaratón ale dvadsaťštyri kilometrov, je riadne deprimujúce. Keď už je niečo zlé, tak sa to naťahuje ako žuvačka. Pri chate vidím odložené paličky, odkladám si ich i ja ale akosi neviem nájsť dvere do vnútra. Cez okno vidím vysmiatych ľudí (orgov i pretekárov), obchádzam celú chatu dookola, ale dverí nieto (iba na kód pre normálnych hostí, nie takých bezprizorných ako som ja). Skúšam to ešte raz ale nič. Je to ako v nejakej zakliatej rozprávke. Múdry, statočný a pekný pecivál (to akože ja) márne hľadá bránu do paláca. Jemu ale nakoniec pomôže nejaká dobrá duša alebo víla, ale mne? Už už sa chystám zabúchať na okienko, keď tu vidím paličkového chlapa, ako si odkladá tú svoju paličku, chytá kľučku dverí a vchádza do dverí. Prisamvačku, ak by som to nezažil, neuverím. Dvere sú hneď pri všetkých tých odložených veciach, len moja hlava už to nejako neberie. Keď je však teraz to zlovestné kúzlo prelomené, nemôže sa mi nič stať.
Vo vnútri panuje dobrá nálada, ja si len nechávam doplniť tekutiny (do fliaš i do tela) a pokračujem ďalej. Nezdržal som sa veľmi dlho, ale dostatočne na to, aby keď vyjdem von ma striasla zima. Práve preto som sa nechcel zdržiavať vo vnútri. Telo si po takejto porcii kilometrov vyžaduje už nejakú regeneračnú pauzu a po krátkom kúsku oddychu si myslí, že je už koniec, i keď pred sebou má ešte tých cez dvadsať kilometrov. Triaška ale trvá len zopár sekúnd a pokračujem vpred.
Síce si vyberám zlú cestu, nato však prídem veľmi skoro. Zachádzka je len do sto metrov (a k sebe volám i trojicu, ktorá vyšla zároveň so mnou z chaty a taktiež pokračujú zlým smerom). Čo je horšie, začína opäť snežiť. Mal so taký pocit, že večer mal byť už pohodový, ale nie. Sneh rovnobežne letiaci rýchlosťou malého pretekárskeho auta pomaly zasypáva vychodenú cestičku. Ešte dobre, že idem len a len smerom dole (navyše sa mi zdá, že som v nejakom žľabe, ale neviem to isto, viditeľnosť je biedna). Keď som v Mníchovej Lehote (pod snežnou čiarou, takže zasa len blato vôkol mňa) viem, že som na dobrej trase.
V kopci ma dochádza štvorica ale predchádza len dvojica. Tí dvaja majú asi vrtule v zadku, tak sa ženú hurtom (do Mohanu nad Frankfurtom?). Ale to viem, že ma čaká už len posledný veľký kopec a tak si to užívam (keď sa tak dá nazvať chodenie s kilom blata na topánkach). Dochádzam (nemám žiadnu energiu, aby som bežal ešte i hore kopcom) jedného spolubojovníka a nejako sa ťaháme (dole kopcom dokonca bežíme). Nuž a kvôli behu si nevšimneme nenápadnú odbočku (a podľa vychodených stôp sme neboli jediní), ale to nevadí. Tomu sa hovorí dobrodružstvo. Vraciame sa a na lúke si všímam nad hlavou hviezdy a teraz som si už celkom istý, že to dnes dokončím. I keby mi to malo trvať ďalších dvanásť hodín (no radšej nie). Dobrý dobrovoľník mi ukazuje chatu, kam mám ísť sa zohriať a občerstviť, ďakujem mu veľmi pekne za pomoc. Tam pri chate ďakujem ešte raz ďalšiemu chlapíkovi vo veste a blikačke a až keď od neho odchádzam, si uvedomím, že ďakujem figuríne. No toto?
Dnu sa zdržiavam len na vypitie pohára koly, štiknutie karty a pokračujem ďalej. Dole blatistým žľabom a potom už len asfaltka. Asi. Tak dole si to pelášim tempom sedem minút na kilometer a ak sa nič nestane zlého, tak za hodinu som v cieli. Predbieham (áno, ja doslova bežím) jedného pretekára. Pokračujem a snažím sa o sto šesť. Podarí sa mi nakoniec dôjsť do polnoci? Asi nie, lebo keď sa cesta vyrovná a dokonca začne mierne stúpať (poľnou cestou a to znamená ďalšie blato) opäť spomalím. Bojím sa, aby ma niekto nedobehol (prebudila sa vo mne súťaživosť). Keď ma teda zo zadu začne niečo jasné osvetľovať, krvi by si sa vo mne nedorezal. Keď nakoniec naberiem odvahu a obzriem sa za seba, je to fajn. Je riadne ďaleko (aspoň 380 tisíc kilometrov, nakoľko sa jedná o vychádzajúci Mesiac).
Predo mnou sú posledné kilometre a ja mám chuť (na niečo dobré). To je dobré. Vôbec sa necítim zle ako na Inovci, som za to celkom rád. Mám blízko k cieľu a navyše mám i trocha energie. V lesoparku je fajn (predbieham dve dvojice) a pod hradom sa mi podarí zablúdiť. Ako je to možné? Lebo nesledujem fáborky a cestu. Cez mesto preletím (no preletím ako preletím), som zas na hrádzi a je tu koniec. Je to super, že som to zvládol (i keď nakoniec to nebolo do polnoci ale sedem minút po).
Ako by som to nakoniec zhodnotil? Bola to veľmi dobrá akcia. Došiel som o štyri hodiny rýchlejšie ako som plánoval, takže z tohto pohľadu je to fajn (oveľa lepšie ako fajn). Veľmi ma potešil fakt, že i s väčším batohom som nemal žiaden problém ísť rýchlo (a dokonca bežať). Navyše som i neuveriteľne rád, že som nakoniec nepotreboval nič z neho (teda okrem čelovky). Jednoducho som sa veľmi dobre obliekol do (ne)času. Skončil som sedemdesiaty šiesty zo sto osemdesiatich (čo nie je vôbec dôležité). Na takýchto akciách i tak súperím sám so sebou (i keď sa to možno tak z tohto reportu nezdá). Človek by mal vedieť odhadnúť svoje možnosti (jednoducho nie každý môže byť Killian).
PS: Chcel by som poďakovať každému, ktorého som v sobotu (a tých pár minút v nedeľu) stretol. Hlavne organizátorom, veľmi dobre si uvedomujem, že to je riadna morda takéto niečo pripraviť (a skutočnosť je ešte minimálne stokrát horšia ako si to moja bujná fantázia dokáže predstaviť). Ďakujem všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o mňa (a všeobecne všetkých bežcov) postarali (po fyzickej i psychickej stránke). Rovnako by som chcel poďakovať všetkým náhodne okoloidúcim (každé milé slovo povzbudí). V neposlednom rade, by som chcel vzdať úctu každej spolubežkyni a spolubežcom, bez nich by spomienky na takéto dobrodružstvo neboli vôbec príjemné.
Kratučké video z akcie je tu:
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 11. 03. 2023 | 18:07 h:min | 107,1 km | 10:09 min/km | 3904 m |
Pridaj komentár