Som riadne nervózny. Predpoveď počasia môže mne i Dominikovi riadne skomplikovať cestu. Cestu hrebeňom Nízkych Tatier (od Čertovice do Donovál). Máme troška voľnejší program, prvú deň stačí dôjsť len na Štefáničku, ďalší na Ďurkovú a poslednú noc máme stráviť v útulni pod Kečkou. Všetko je pripravené, už sa len vydať na cestu.
Keďže je sobota (a navyše prvý deň prázdnin) dostať sa na Čertovicu nie je vôbec jednoduchá úloha. V podstate sa tam viem dostať len zopár autobusmi. Najlepší odchádza z Liptovského Mikuláša o tri štvrte na desať. To znamená odchod z Košíc okolo pol ôsmej. Alebo tak nejako sa mi to zdalo, keď som to preveroval deň pred tým. Nuž ale keď v aute zapnem navigáciu a tá mi namiesto hoďky a pol tvrdí úplne iný čas. O vyše hodinu dlhší. Normálne ma obleje studený pot. Vychádzame síce s nejakou časovou rezervou ale nie až takou veľkou. Preto dupnem poriadne na plyn (ale nie až nad hranicu povolenej maximálnej rýchlosti). Tak nejako to spravíme, nie? Prinajhoršom si niečo stopneme. Bude to veľké dobrodružstvo.
Pred Braniskom kontrolujeme situáciu (navigáciu som preventívne vypol aby ma ešte viacej nenerváčila) a Niňo ma informuje, že mám podľa navigačky zísť z diaľnice a pokračovať po ceste prvej triedy číslo 18. Čo? To je zatvorené Branisko? Ale veď všetky autá pokračujú rovno do tunela, tak čo je to za somarinu? Aha, navigácia nevie, že máme diaľničnú známku, tak v tom je pes zakopaný. Hneď je všetko oveľa lepšie, všetko stíhame. Zvoľňujem tempo a pomalšie dochádzame do mesta (liptovského). Parkujeme auto (vedľa stanice, dúfam, že sa mu nič za tých pár nestane). Po príchode autobusu nastupujeme a dobrodružstvo sa už naozaj môže začať.
To by však na Čertovici nesmelo mrholiť. Máme sa vydať na cestu alebo radšej počkať? Radar nám tvrdošijne hovorí o absencii zrážok. Tak počkáme päť minút a keď sa nič nezhoršuje (ale ani nezlepšuje) tak sa nakoniec rozhodnem. Začíname prudkým stúpaním do kopca (minulý rok sa mi to zdalo prudšie), oddychujeme každú chvíľku (netreba sa predsa zničiť na začiatku). Občas troška viacej zamrholí ale potom je zas dlhšie suchšie.
Výhľady nie sú absolútne (no veď je zamračené) ale inak je to úplne super. Najmä ak sa dostaneme na Rovienky, to už máme väčšinu dnešného stúpania za sebou. Keď sme nakoniec na celkom hore, začína silnejšie mrholiť. Preto nahadzujeme na seba nepremokavé bundy, neprší však nijako výrazne. Vlastne tak celkom príjemne. Napriek tomu si uvedomujem, že sme doteraz nikoho nestretli (i keď je začiatok prázdnin a vlastne je sezóna v plnom prúde). Ja tvrdím, že dnes stretneme ešte zo desať ľudí a Dominik mi oponuje s číslom štyri. Kto nakoniec bude mať pravdu?
Schádzanie dole kopcom tiež nie je rýchle ale kto by sa teraz ponáhľal (no možno i ja ak by bolo horšie počasie)? Zas prestalo (pršať) a naozaj ďakujem za skvelú nepremokavú bundu. Sme mimo lesa a je to tu úžasné. Niňovi sa tu taktiež veľmi páči (aspoň mi to tak tvrdí). Na jednom mieste (úzkeho chodníka) sa Dominik mierne pošmykne a skĺzne sa z neho (asi tridsať centimetrov do kosodreviny). Trocha si natrieska bok ale nič strašného alebo život ohrozujúceho.
Odteraz sa cesta len tak mierne vlní, troška hore a troška dole a výhľady stoja stále za to. I keď ich mierne osekáva oblačnosť. Dobre sa bavíme (ja určite), každú chvíľu sa napchávame niečím dobre sladkým a je nám fajn. Takto by som vedel stráviť celé dni. Paráda. Stretávame prvého človeka oproti, vymeníme si zdvorilostné frázy (vyrážal z Čertovice dnes ráno, dal si obed na chate a vracia sa späť) a pokračujeme ďalej. Ak budú i nasledujúce dni také super, bude to skvelý výlet.
V diaľke už vidno masív Ďumbiera a hľadám i učupenú chatu pod ním. Zatiaľ neúspešne. Stretávame ďalšiu skupinku (dve kúsky) a na chodníku zbadáme medvedí trus. Dúfam, že macko je niekde ďaleko (vyzerá to tak troška staršie, ale ja nie som odborník cez medvediu stolicu). Pri poslednom klesaní stretávame poslednú dnešnú skupinku (i tá ide oproti nám a ma českú národnosť, ja viem, nepodstatná informácia, je však zaujímavé, že sme stretli tak málo ľudí) a o chvíľu sme na chate.
Pekne sa ubytujeme, dáme si obed, napijeme sa a volám chlapíka cez ubytovanie späť. Nemal by mať Dominik náhodou nejakú zľavu? Veď je to ešte len trinásťročné dieťa (i keď poriadne vyššie ako ja). Ani ich nenapadlo, že by takýto človek mohol mať vekostnú zľavu. Ani ja sa im nečudujem. Ubytovávame sa na izbe, oddychujeme (priznám sa rovno, zdriemol som si) a vlastne nerobíme nič. Síce som mal v pláne vybehnúť na Ďumbier ale nepodarí sa mi to. Prichádza totiž obrovská hmla, vidno možno na tridsať metrov. Nemám ani najmenšiu chuť sa ísť stratiť do takéhoto počasia.
Tak vlastne len sa flákame až do večere. Večierku máme veľmi skoro a o deviatej už obaja spíme. Sladko. Ráno je ešte troška stále zatiahnuté (teda tak to tak vyzerá z okna), raňajky v jedálni a potom hajde ďalej. Nuž ale niečo nie je dobre. Dominik sa sťažuje na bolesť achilovky. Celkom intenzívne. Rozhodujem sa pre drastické skrátenie cesty (len po Chopok).
Slnko a prediera pomedzi mraky, potom zas je modra obloha a o chvíľku je zas Ďumbier celý v sivom háve. Občas je teplo a potom zas pofukuje studený vetrík. Pomaly napredujeme (nebudem predsa zhoršovať zdravotný stav) ale kto by sa teraz sťažoval? Na Chopok je to len na skok a my máme kopu času. Zatiaľ sme nikoho nestretli (začali sme dosť celkom skoro, takže sa až tak veľmi nečudujem). Netrpezlivo sa pozerám cez plece a nakoniec vidím v diaľke približujúcich sa ľudí. Dobiehajú nás tesne pred Krúpovým sedlom, prehodíme zopár dlhších viet a poberajú sa ďalej. My ešte chvíľku postávame, telefonujeme domov (aby sme oznámili zmenu plánu) a ja sa idem ešte pozrieť na severnú stranu. Tam sa prevaľujú brutálne chuchvalce hmly (a občas prelezú i na južnú stranu).
Došla i prvá skupinka ľudí zo Štefáničky (mama a jej dve dospelé dcéry). Dievčence majú v pláne ešte Ďumbier a práve tým smerom ja robím krátke časozberné video. Dávame sa do reči (o topánkach) a Dominik zatiaľ sa poberá smerom na Chopok (spolu s mamou dcér). Kým skončí záber, tí dvaja mi miznú za zákrutou. Tak sa rýchlo poberám za nimi a pokúšam sa ich dohoniť. Trvá mi to poriadne dlho i keď Dominik ide pomalšie a družne kecá so svojou spoločníčkou. Preberajú problémy školstva na Slovensku a v Čechách.
Postupne sa začínajú trúsiť i ľudia z protismeru (je to dôkaz pustenia lanovky). Občas je ich veľa a občas brutálne veľa. Ani sa im nedivím, je to tu naozaj nádherne. Najmä ak zazrieme dvoch kamzíkov ako sa kľudne pasú možno päťdesiat metrov od chodníka. A vôbec im tá veľká premávka neprekáža. Zas sa zahmlí a nevidno poriadne na krok a začínam mať obavy, či pustia v takomto počasí lanovku. Ale o päť minút je zas slnko a moje obavy sa takisto ako tá vata rozplynie. Pod Kamennou chatou nás dobiehajú dcéry, všetci sa lúčime a ja s Dominikom idem na lanovku. Troška mám problém nájsť kde sa kupujú lístky až kým mi pani v obchode so suvenírmi neukáže neosobný elektronický stolík. Neviem prečo som čakal nejakú ľudskú interakciu.
Cesta dole trvá veľmi krátko (i s jedným prestupom), zapadávame na autobusovú zastávku a varíme si obed. Aby sa mi aspoň troška odľahčil batoh. Dávame si vietnamca a fazuľovú kotlík s wrapom. Je to celkom chutné (žeby sme boli hladní?). Musíme ešte chvíľku počkať, kým príde autobus ale potom je to už raz dva. Cestu do Košíc veľmi nehrotím a okolo tretej sme doma. Naše dobrodružstvo sa skoro skončilo skôr ako začalo. Mali sme v podstate len tridsať hodinový krátky výlet. Nebudem klamať, ak poviem, že som z toho troška sklamaný. Mal som veľké plány a nakoniec z nich neostalo takmer nič. Ja viem, že sa nemám veľmi na to hnevať a veď som vlastne rád, že sa Dominikovi nič nestalo (a že ešte so mnou niekedy v budúcnosti pôjde sa prejsť do Nízkych Tatier (a možno i Vysokých)).
Pridaj komentár