Letné poobedie dnes nemôže vyzerať viacej neletne. Je to dokonalá antireklama na leto. Aj by bolo teplo, ale prichádzajúce mraky neveštia nič dobrého. Temné nebo a dažďové kvapky priam volajú po prechádzke v lese spojené s hľadaním hríbov, konkrétne jedného špeciálneho – najväčšieho na Slovensku. Vlastne mali sme to s Aďkou už dávno v pláne, tak prečo to nevyskúšať teraz? Deti majú inú predstavu o dobre strávenom čase, nič im však neostáva ako nasadnúť s rodičmi do auta. A ide sa na rodinný výlet.
Parkujem auto v Matejovciach nad Hornádom a pešo sa vydávame na smerom k Markušovciam. Podľa mapy sa mi zdá tento smer viacej schodnejší. Prechádzame cez Hornád a po krátkej chvíľke sa noríme do lesa. Mraky našťastie nepriniesli blesky a hromy. Nanešťastie nás však kropia veľké dažďové kvapky, ktoré nám nerobia dobre. Navliekame deťom nepremokavá plášťe a pokračujeme ďalej. Na moje prekvapenie nás chodník po chvíľke vyvedie na lúku pri rieke.
Neostáva nám teda nič iné, len pokračovať ďalej. Po mokrej tráve sa nám síce ide dobre, musíme si však dávať pozor na malé pozornosti veľkých zvierat. Pred nami je okrem kravincov ďalšie prekvapenie. Krížom cez lúku vedie ekektrický ohradník. Nino beži k nemu a keď ho prekračuje, tŕpnem aby ho nepotriaslo. Pri pohľade z bízka mi je jasné, prečo bol Dominik taký odvážny, Ani ja sa nebojím obyčajného drôtu.
Každú chvíľku kontrolujem na mobile svoju pozíciu na mape. Podľa nej by sme sa mali pomaly blížiť k cieľu. Ale nikde ho nevidím. Cesta by mala prudko bočiť do lesa. Dlhšie som nevidel žiadnu žltú značku a jedna odbočka naozaj mieri do lesa. Môj orientačný zmysel mi káže ísť tým smerom. Po debate s Aďkou mením názor. Ako sa ukázalo, Aďka má viacej zdravého rozumu ako ja.
Rozdhoneme sa, že pôjdeme popri rieke a skúsime nájsť odbočku z markušovskej strany. Tak pokračujeme a život nám pripraví ďalšie prekvapenie. Nájdeme správny smer! Dávno som sa viacej nepotešil malej žltej značke nakreslenej na strome. Nie je to štveranie po skale štvornožky, ale prudké je to dosť. Navyše je po daždi všetko extrémne šmykľavé.
Kvôli bezpečnosti sa tadiaľto vraciať nebudeme. Najskôr však konečne musíme nájsť ten hríb. Nachádzame turistický razcestník s informáciou, že sme pri Markušovskom skalnom hríbe. Som z toho riadne zmätený, lebo ho nikde nevidím. Vychodený malý chodníček vedie dole kopčekom k zrázu a pôjdem sa tam pozrieť. Už je to všetko jasné. Pozerám sa na neho zhora.
Chvíľku ešte hľadáme k nemu cestu a po ďaších peripetiách prichádzame k nemu z dola. Z tých rôznych turistických fotiek a rozhovorov som, priznám sa celkom čestne bez mučenia, očakával niečo iné. Niečo viacej. Niňovi štruktúra pripomína najviac betón a tak to pomenoval ako prírodný betón. Musím len s ním súhlasiť.
Pred nami ostáva už len posledná vec. Nájsť schodnejšiu cestu späť. Moje rýchle nohy skontrolujú prudké klesanie pred nami. Po asi dvesto metroch serpentím som pri Hornáde. Túto radostnú novinku chcem oznámiť rodinke, najprv však musím vyliezť späť hore.
Celá moja rodinka sa teši nájdenej ceste. Dominik zlezie ako prvý a nemá žiadne problémy. Dorotka sa ma po celý čas pre istotu drži za ruku. Aďka je tiež rada, že to má už celé za sebou. Pri rieke sa dohodneme na pláne, že ja sa vrátim do Matejoviec po auto a Aďka s deťmi prejde do Markušoviec, kde sa zasa stretneme. Lúčime sa na chvíľku.
Ja sa ponáhľam k autu a samému mi cesta doslova ubehne. Stretávam dve dvojice, ktoré sú zvedavé na skalný hríb. V dedine naskakujem do auta a idem vyzdvyhnúť rodinku. Nakoniec všetko dobre dopadne. Posledných pár rokov som mal túžbu navštíviť túto atrakciu. Dnes sa mi to konečne podarilo a napriek miernemu sklamaniu, som veľmi rád, že sa mi to podarilo. Povedal by som dokonca, že skaly a prudké svahy v okolí hríbu som si užil viac ako samotný hríb.
Pridaj komentár