Spočiatku neviem, či je to najlepší nápad. Von je riadna tma a niekoľko hodín ešte nevyjde Slnko. Najprv sa mi nechce, moja tvrdohlavosť však opäť zviťazí. Trocha mi robí problém ako sa mám obliecť. Podľa SHMÚ by malo byť von -10 stupňov, prvá poriadna zima túto sezónu. Aspoň vyskúšam v akcii nové teplé ponožky a aj čisto nové rukavice.
Pred činžiakom zažívam šok. Napriek všetkým vrstvám cítim riadny chlad. V kútiku duše dúfam, že sa po pár minútach zahrejem chôdzou. Preto sa ponáhľad do lesíka, kde zapínam čelovku. Všade je ticho, len spôd nôh mi vychádza vŕzgot snehu. Vedomosť o tom, prečo sneh v mraze vydáva ten charakteristický zvuk ma nezahrieva.
Rýchlim tempom napredujem a sledujem svetelný kužel na chodníku. Pravdu povediac ani nič iné nie je vidno. Postupne mi nie je už taká zima. Veľmi dobre poznám cestu kadiaľ chcem ísť a tak sa ani nezdržujem navigáciou. Zastavujem sa jedine v prípade, že si chcem spraviť fotku Venuše. Nie je možné ju prehliadnuť nad južným obzorom.
Nastavenie fotoaparátu v rukaviciach a spravenie každej fotky trvá kvôli dlhej expozícii vyše jednej minúty. Už po dvoch snímkach cítim ako ma moje teplo opúšťa. Robím posledný záber a doslova sa musím začať hýbať. Neskôr doma zisťujem, že sa mi Venušu v tme nepodarilo nasnímať. Škoda.
Opäť sa zahrievam rýchlou chôdzou. Teraz kráčam po panelovej ceste smerom k Budimíru. Tam na skoro konci cesty by som mal zájsť do lesa. Viem to, pred týždňom som šiel rovnakou cestou. Mám silný pocit, že by sa tá odbočka mala každú chvíľu objaviť.
V tom si všimnem dva svietacie body v lese. Moja paranoja z tmy mi dáva okamžite zabrať. Čo sa to tam skrýva? Niečo veľké, niečo čo určite chce mi spraviť zle. Ak ma nechce rovno zmrzačiť, tak to isto mi chce aspoň ublížiť. Už vidím tie titulky v novinách: Kosti neznámeho mladého muža sa našli po 30 rokoch v lese neďaleko Košíc. Aj keď, budú o 30 rokov ešte existovať noviny? Kmene stromov naznačujú, že táto cesta sa užíva celkom často drevorubačmi a by ma našli asi aj skôr.
V tom príšera odvráti odo mňa a pretransformuje sa do tela celkom nevinnej a vystresovanej srnky. Mňa to však nepresvedčí. Dobre viem, že si tá potvora len nebola istá svojím úlovkom a tak len zmenila plán. Niekde si na mňa ešte počká a keď to budem najmenej čakať vyštartuje po mne. To bude ale niekedy inokedy, dnes to však nebude.
Moja predstavivosť má dosť priestoru na fantazírovanie najmä v takýchto situáciach. Povedal som to niekoľkokrát, ale ja sa celkom dosť bojím tmy. Mňa samotného tento fakt stále prekvapuje. Napriek tomu milujem sa ísť prejsť za tmy. Je zaujímavé ísť len za svetelným kužeľom, hľadať ten správny smer cesty a nevidieť nič z okolia. Milujem a zároveň sa bojím prechádzok za tmy. Je to paradox, ale je to tak.
Opúšťam panelovú cestu a norím sa do lesa. Chodník smeruje smerom dole a aj ja zrýchľujem. Začína mi byť poriadne teplo. V tom mraze si mierne rozipsujem bundu, naozaj len mierne. Teraz sa cítim komfortne a všetko je tak ako má byť. Som v lese, počujem iba moje kroky môj dych.
Nad východným obzorom pomaly vidno ako sa čierna tma postupne mení svoju farbu na svetlejšie odtiene. Nedá sa to zadržať, ale noc sa pomaly končí. Chvíľu to potrvá, ale východ Slnka sa nedá zastaviť. Pokračujem stále ďalej a pekne mi to ide. Napriek zime mám celkom dobré tempo. Ani sa nenazdám a som v záhradkárskej oblasti nad košickým vlakovým tunelom.
Nejdem dlho po dedine, kde ešte každý sladko spí v teplúčku. Dokonca aj psom sa nechce štekať po takom bláznovi ako som ja. Nezdržím sa však v blízkosti ľudí dlho a vydávam sa hore kopcom do lesa.
Nie je ešte úplne svetlo, vidno však už pekne do diaľky. Po asi dvoch kilometroch ma odhodená puklica z auta núti zamyslieť sa, čo za ľudia vlastne navštevujú les a ako sa k nemu správajú. Pred pár rookmi som takmer na rovnakom mieste videl hrdzavieť starú chladničku. Neviem si celkom dobre predstaviť, aké myšlienkové pochody sa rútia človeku hlavou, keď príde k lesu autom a potom sa pešo vláči niekoľko kilometrov s ťažkým nákladom aby ho tam potom nechal. Nie je jednoduchšie to odniesť rovno do zberného dvora?
Slnko už úplne vyšlo a ja sa veľmi teším z toho. Pred pár hodinami som tadiaľto šiel v tme a nechce sa mi ani veriť ako sa veľmi okolie zmenilo. Nechce sa mi ísť rovno domov a tak si dám jeden kilometer navyše. Nikdy nie je jeden kilometer na škodu, všakže? Končím svoju prechádzku po takmer 17 kilometroch, ktoré som prešiel za 2:45. Deň sa len začína a ja som už toľko toho prešiel. Pekný začiatok soboty a pekny začiatok víkendu.
Pridaj komentár