Minulý rok som sa krásne zúčastnil Rusínskej stovky (ktorá bola vo svojich detských rokoch). Keď to bolo tak perfektné v nultom ročníku ako to môže vyzerať rok nato? Preto keď sa v máji otvorila možnosť prihlásenia, neváhal som ani sekundu (no dobre, trvalo mi to sekúnd desať) a prihlásil som sa hneď v prvý deň (lepšie povedané nedočkavo som aktívne sedel za počítačom a klikal som na Refresh rýchlejšie ako v Cookie clickery). Moje dobrý pocity sa ešte zlepšil, keď som sa nečakane stretol s Jožkom Ká (ak niekomu nedošlo, hlavnému orgovi) na Ceste hrdinov SNP (a nevedomky ma vytiahol z menšej depky).
Poviem pravdu, noc pred štartom som vo sne prešiel ultramaratón (s Norbikom a Mirkuffom sme vyštartovali z Michaloviec cez Košice a popri Laborci sme došli až do Rožnavy, bol to len sen a tak tam logiku nehľadajte). Boleli ma riadne nohy (vo sne i v reále) a to som neprešiel ešte ani krok. Možno to mali na svedomí tie kopy cestovín, čo som mal na večeru.
Ráno som preto na štarte riadne nesvoj. Môže zato tá nervózna noc ale asi i zima, ktorá je sa riadne zahryzáva do mojich kostí. Tak sa po štarte pokúšam zahriať pohybom (neúspešne). Z pohľadu tepla to nie je až také zlé (stále je mi troška zima) a z pohľadu pretekania sú chrty za pár minút niekde v nedohľadne (zato, že ich nevidno môže i dosť hustá hmla). Chcel by som poďakovať všetkým vodičom áut, ktorí poslušne čakali kým neprejde i posledný človek zo štartovky. To trúbenie som bral ako povzbudzovanie a nie netrpezlivé popoháňanie pomalých účastníkov (teda mňa).
Kvôli hmle poriadne nič nevidno. A nikoho. Tak sa potulujem po trati a vychutnávam si kopčeky smerom hore a i kopčeky smerom dole. Na Smetisku (prvá občerstvovačka) som síce stále posledný ale som tam skôr ako som si to naplánoval (je na čase ich odhaliť – dôjsť aspoň v takom istom čase ako minulý rok a v lepšom prípade dokonca ešte rýchlejšie).
Cestou do Svidíka počujem pekné ručanie jeleňov a stále poskočím, keď ich začujem. Najmä ak v tej hmle vidno figu borovú a tak neviem či je ten paroháč blízko a či ďaleko. Pred skanzenom na lúke mierne zazmätkujem a tak musím ísť skrz trávu. Spomenul som dostatočne, že bola zima a mokro? Tak to veľmi príjemné nebolo. V topánkach mám mokro a zimu. Tak mi treba. Inak nápad ísť cez skanzen bola podľa mňa geniálna myšlienka. Hneď to chytilo úplne inú atmosféru.
Vo Svidníku kvôli mne opäť zastavujú dopravu (kvôli jednému človeku?) a cítim sa tak nejako profesionálne (a zároveň preceňovano, kto vôbec som ja, aby sa mi podriaďovali autá na ceste?). V Nižnej Jedľovej som stále na poslednom mieste ale neprišiel som sem sa nejako dobre umiestniť, ale hlavne si to užiť nie? Dobre umiestnenie je tak či tak dosť relatívna kategória. Navyše nie je dôležité byť rýchly v prvej štvrtine ale mať dostatok síl na poslednej.
Preto keď vidím človeka predo mnou a akosi ide pomalšie ako rýchlo, teším sa tomu (dobre, som škodoradostný). Vlastne som zatiaľ nevidel žiadneho turistu a tak nepredpokladám, že toto by bol môj prvý. Ale chyba lávky. Nie je to účastník behu (pochodu) a ani náhodne sa prizerajúci sa turista – sú to totižto dvaja značkári. Je to milé vidieť niekoho altruisticky vo svojom voľnom a hnusnom (ne)čase starať sa o dobré značenie turistických chodníkov (pre divných ľudí, čo chodia hore dole v počasí keď nikto von ani psa nevyženie). Nakoniec ale i moje ego dostane pohladenie, keď pri stúpaní na Rohuľu (minulého roku sa mi to zdalo nejako prudšie) predchádzam (zatiaľ naozaj iba chodím) prvého človeka.
Jelene zase ručia a už ma to nebaví ich stále počúvať. Prichádzam do Belejoviec a tam zopár ľudí na občerstvovačke. Ako súťažiacich ľudí (a ešte viacej obsluhujúcich ľudí, no nie je to skvelá organizácia?). Naplnia mi fľaštičky s tekutinami a ja sa napchám makovníkom, arašidmi, melónom, kolou a inými dobrotami. Idem hneď preč (relatívne hneď) a nechávam tých niekoľkých ľudí za sebou. Pokračujem po lúkách a nakoľko je ešte stále hmla ani poriadne nezaregistrujem predbiehajúceho človeka (jednému zo skupinky už asi bolo dlho). Na hranicu s Poľskom sa potom dostanem raz dva (predchádzam ďalšieho človeka) a dokonca i toho rýchlika. Ten čaká na kamaráta a tak nie je rýchlik, ale skôr osobák.
Na hrebeni je to ako na hrebeni. Chvíľu dole, chvíľu hore a potom zas od znova. A zas a znova sa ozývajú jelene. To ručanie mi už lezie na nervy. Ale inak je to tu celkom pekné, i keď sa stále okolo mňa krúti hmla. Predo mnou je ďalší bežec, ktorý smerom hore do kopca až tak veľmi nebeží. Keď ideme smerom dole kopcom, tak ani tým smerom mu to veľmi nejde. Tesne pred traktorovo-vlečkovou občerstvovačkou mám možnosť zadarmo získať kúru balneoterapie ale bahno sa horšie zoškrabuje z topánok ako rovno z kože. Preto radšej robím menšiu okľuku.
Tam (na občerstvovačke) čaká manželka (nie moja, ale toho práve predbehnuvšieho bežca) na svojho milého a ja sa napchávam ďalší skvelým matrošom. Ani tu nechcem veľmi dlho stáť a takýmto spôsobom preskakujem (ako v poradí, nie naozaj) ďalšieho chlapíka. Teraz to bude priamo hore a najprv sa mi ide zle (brucho je plné) a potom sa ide horšie (nejaká prvá kríza ma zachytila). Treba však Jožkovi Ká. poďakovať, lebo tak skvelo a krásne vykosil chodníček až na Skalné. Na Skalnom veľa skál až tak nie lebo vôkol sú veľmi pekné bukové lesy. V tomto časopriestore som sám, nik predo mnou a nik ani za mnou (na dohľad).
Keď vychádzam na dlhú lúku, automaticky idem smerom dole. Je to veľmi lákavé a tak sa nechám nalákať týmto krásnym smerom. Príliš neskoro si uvedomím, že som mimo. Musím sa vracať, ale ten kto nemá v hlave ten má v nohách (Hory Nohy ma volajú, tak musím ísť). Tu ma predbieha bežec (ja idem dole kopcom len krokom, síce rezkým, ale stál len krokom) ale ja mu to vraciam na asfaltke do Medvedieho. Potom sa nesmelo obzerám, či sa neblíži. Trasa vedie do kopca a i on ide už len krokom.
Tento úsek tak troška už poznám, pred pár rokmi som tadiaľto šiel po Ceste hrdinov SNP (áno, už som na tej skvelej cestičke) len opačným smerom. Čakám kedy sa tu objaví druhá možnosť balneoterapie ale na moje prekvapenie nikde nič. To je dobré znamenie. Topánky ostávajú čisté (ale nevoňavé). Ako postupujem, približujem sa k medzinárodnej ceste a hukot veľkých nákladných áut počuť stále hlasnejšie a hlasnejšie. Teším sa na dlhú asfaltovú rovinku až k pomníku na Dukle. Tam sa predbieham s jedným ďalším človekom (ja kráčam svojimi bocianimi krokmi a on poklusáva) ale tesne pred ďalším občerstvovacím bodom ho konečne a definitívne zdolávam.
Dávam si polievku, troška posedím (zdržujem sa desať minút, viacej ako som si naplánoval) a troška odchádzam. Teda definitívne. Pokračujem po hranici a je to taká rovinka. Mierne naklonená rovinka. Idem rýchlim tempom (stále však len rýchlou chôdzou). Po dvoch kilometroch pred sebou vidím podivný pohyb. Medveď? Zajac? Či azda nejaké jelene (ktorých ručanie zas počuť v bližšej diaľke). Ale kdeže, je to len trojica bežcov (teda ešte som nevidel jeleňa v oranžovej bunde). Pomaly sa k nim blížim (oni bežia pomalým behom a ja sa pohybujem rýchlejším krokom) a nakoniec po dvoch kilometroch ich mám na dosah (už im fučím za chrbátmi). Len z trojice je už dvojica (jeden nepadol len troška zrýchlil). Predchádzam ich a snažím sa dostať sa na kontakt k vedúcemu členu tohto malého pelotónu.
Čo je však horšie, pomaly sa začína zmrákať (Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, od hory od lesa tak plače kvíli) a tak bude treba natiahnuť čelovku. Čo je však ešte horšie, hodinky sa rozhodli ignorovať GPS signál a podľa nich mi jeden kilometer trvá dvadsať minút. No nie som rýchly ako na stovke (metrov) ale aby mi jeden kilák tak dlho trval? Nemožné. Tak reštarujem hodinky a dúfam v zlepšenie. Predbieham chlapíka pred sebou (pomáha mi zapnúť blikačku na mojom chrbte, vďaka) a vnáram sa do stále temnejšieho a temnejšieho lesa. Ešte chvíľku a som na trati dvanásť hodín. Kto by to teda povedal, že idem už tak dlho. Víťaz je určite niekde v cieli a ja mám ešte maratón pred sebou.
V tme vyzerá les skoro z každého uhla rovnako. Jožko Ká. spravil extrémne dobré značenie, odrazky sú snáď skoro na každom druhom strome. Bežím (no naozaj som sa rozbehol) pomedzi odrazky a ani sa nepozerám pod nohy. Veď načo? Ešte by som sa sa zľakol (keď mi náhodou skĺzne zrak pod nohy tuším prudký zráz). Na križovatkách sú z odraziek naznačené šípky, kam sa treba vydať a preto ma troška prekvapuje, keď si trocha zabehnem. Ale čia je to vina?
Na občerstvačke v Príkrej sa zásobujem jedlom, pitím a dobre mi padne i to, že ma tam spoznávajú z minulého roka. Asi sa stávam známym človekom, dokonca by som neváhal povedať celebritou. Moje ego hneď poskočilo do nekonečných výšin. Na budúci rok budem musieť prísť znova a otestovať, či ma budú poznať i vtedy.
Po odchode sa zastavujem a nakoľko je dosť zima (podľa predpovede malo byť v noci zamračené ale blikajúce hviezdičky tvrdia inú muziku) dávam si bundu na seba. Pri stúpaní vidím nejakú čudnú červenú hviezdičku na obzore a rozmýšľam, čo to môže byť (Antares to nemôže byť a Mars tiež nie). A potom sa k tomu pridáva i biely bolid ale ten ľahko identifikujem ako bežca idúci oproti mne. Hmm, ja som si na sto percent istý svojím dobrým smerovaním. Hádžem reč (je to chlapík, ktorého som predbiehal niekedy pred tridsiatimi či štyridsiatimi kilometrami) a pokúšam sa ho presvedčiť, že to ja idem dobre a on niekde nejako zablúdil.
Z červenej hviezdičky sa nakoniec vykľuje ohníček (moja pozornosť už asi nie je stopercentná) a vedľa neho nejaký priateľ táborového ohňa. Nevyzerá ani prekvapene (ja ale musím vyzerať ako puk). Radšej rýchlo zdrhnem v tme. Existuje jedna veľká výhoda chodenia (behania) po tme v lese. Neviem aké je to stúpanie dlhé a prudké. Má to i jednu veľkú nevýhodu. Neviem aké je to stúpanie dlhé a prudké. Väčšinou ale skončí skôr ako to očakávam. Tma v lese celkom rýchlo končí, keď dôjdem do Mirole. Pouličné osvetlenie trošička osvetľuje dedinu ale dlho si toho svetla neužijem. Miznem rýchlo v stúpaní (ktoré viem, že nie je dlhé, pamätám si to ešte z minulého roka).
Trocha blata v lese a zasa som na asfalte do Gribova. Tu sa mi nohy samé rozbehnú až ich musím krotiť (to asi preto lebo je to mierne z kopca). Odbočka k Bukovej Hôrke a stále na asfalte. To znamená len zas rýchle kilometre v tme. Kostolíky sú osvetlené svetlom z čelovky jedného bežca a tak nemám problém s navigáciou. Troška sa potúlam v lesíku kým nájdem prechod na kravskú pašu. Tak tu si musím dávať extrémny pozor, nerád by som sa pošmykol na koláčiku (kravskom). Neviem čim to je (asi som taký dobrý, excelentný a rýchly), ale na tej lúčke sa mi darí odpútať sa od už teraz prenasledovateľa. Zdá sa mi dole pri ceste ďalší svetelný bod (čelovka) ale nejako sa nehýbe. Tak ak to je človek (a účastník tejto súťaže) raz dva ho dobehnem a dokonca predbehnem. No som trošička sklamaný, je to len dobrovoľník uprostred ničoho, ktorý ma naviguje smerom k ďalšej občerstvovačke. To je aký luxus, človek ktorý stojí v tme a radí kam ísť (takže až taký sklamaný nie som, že som nikoho nepredbehol).
Na občerstvovačke je ďalší chlapík ale ja sa len rýchlo najem, nalejem vodou a idem ďalej (tak som nakoniec predsa len niekoho predbehol). Zrazu ma ale prepadne brutálna zima. Chvejem sa nezadržateľne a tak nahadzujem na seba nepremokavú bundu. Bude mi možno teplejšie. Je mi teplejšie. Po troch-štyroch minútach (v stúpaní do kopca) mi e už teplejšie. Snažím sa (a darí sa mi to) udržovať si vysoké tempo. Nerád by som bol dobehnutý tým chlapíkom za mnou. Alebo tým ďalším chlapíkom. Alebo niekým iným. Po tých dlhých hodinách intenzívnej chôdze a behu mi hlavou nebehajú nejaké veľmi zložité myšlienky. Ani v súkromnom živote nie som veľký filozof, ale teraz moja mentálna výbava pozostáva len idem, idem a idem. Kopec, musím trocha spomaliť. Aha šípka doprava, tam asi (podotýkam, že len asi) treba ísť. Pozor mláka, ehm, čo mám robiť. Preskočiť, obísť, vletieť do nej? Aha, už je za mnou, ako som sa cez ňu dostal (dočasný výpadok pamäte, ale mokré nohy mi naznačujú, že som išiel asi skrz ňu)? Už je čas napiť sa alebo niečo zjesť. Kedy som to naposledy do seba ládoval? Tak pre istotu si to dám už teraz.
Zbehy dole kopcom sú trocha problematickejšie, nakoľko sa beží lúkami a tie veľká zvieratá (nemyslím tým ručiace jelene, ktoré teraz za tmy úplne stratili zábrany a snažia sa vystrašiť všetkých svojich konkurentov) tak trocha pováľali značky a odrazky. Ale na to predsa mám trasu v mobile. Na jednej z lúke predo mnou sú divné dve odrazky. Zdá sa mi, ako keby sa hýbali. A ony sa naozaj hýbu. Keď k ním podídem bližšie už je to jasné. Predo mnou je mladý býček a je ešte vystrašenejší ako ja. Namiesto toho, aby sa raz dva zdekoval, beží jeden a pol kilometra predo mnou. Vždy sa po chvíľke otočí, skontroluje situáciu a ten nočný debilný démon (akože ja) je stále za ním. Raz sa otočím i ja a vidím za sebou nočného démona (ehm, svetlo čelovky). Tak to teda nie, ja sa pachtím a pokúšam sa hnať s vetrom o preteky (je bezvetrie a tak mám nad ním navrch, asi) a tu si ma chce odchytiť nejaký diabol (či človek)?
Zatnem zuby a idem ešte rýchlejšie (aspoň sa mi to tak zdá, zas idem dole kopcom). Dedinka v údolí, srdce ma zabolí, teda ani nie. Len aké je to pekné, že tu ľudia (starosta ak sa nemýlim) pripravili neoficiálnu občerstvovačku? Vlastne si nezoberiem nič, ale nie je to milé (káva, čaj a koláčiky)? Už len tri kopce a je koniec. Ale tak či tak sa najprv musím dostať cez ne. Jeden kopec prejdem ani neviem ako (pamätám si len, lúka, lesná cesta, stromy, lúka, dedina). Za mnou žiadne svetlo (buď sa môj prenasledovateľ dobre skrýva, došla mu šťava v čelovke alebo to bol iba môj výplod fantázie) a to je dobre.
Ani sa nezdržujem na poslednej oficiálnej občerstvovačke a idem ďalej. Zas len lúka, blato, pole, les a takmer podvrtnutá noha (keď si človek nedáva pozor na výmole). Už mám toho celkom dosť. K smrti ma vystraší srnka, ktorú som k smrti vystrašil ja. Cítim koniec pred sebou a i keď už nemám dosť síl (akosi som spomalil dokonca i dole kopcom) idem stále vpred (rušia a ručia zas len tie jelene, ale nie som si istý, odpájam uši od mozgu).
Posledný kopec predo mnou. Ale to by som musel dobre odbočiť. Nie je to problém značenia, len štyri kilometre pred cieľom mi vypína moja zbernica i matičná doska (teda už aj oči a mozog). Aspoň som nezablúdil v lese a ocitol som sa na cintoríne. Žeby to bola pripomienka niečoho? Aby som sa zamyslel a šiel rovno (doslova). Hore z Kozinca vidno už Stropkov. Pod nohami však blato. Ale ako poriadne (balneoterapia číslo tri). Neviem či som sa zas stratil alebo je to naozaj tak. Na nohách ťahám aspoň kilogram blata. Cestou dole mi niečo z nôh odpadne. Nie však všetko. V meste za sebou zanechávam pekné blatové stopy.
Koniec. Vchádzam do cieľa a počujem ako niekto predo mnou zvoní na zvonec. Nemohol som byť aspoň o minútku rýchlejší a bol by som o niekoľko miest vyššie? Vlastne ani nie, išiel som úplne na hrane svojich (skromných) možností. A navyše tá trojica predo mnou išla kratšiu trasu. Takže všetko je fajn. Ak by som chcel poskočiť vo výsledkovej listine, musel by som dôjsť približne o hodinu skôr. Treba sa na to pozrieť realisticky, to nie je v mojich silách. Takže nakoniec to skončilo tak ako to skončiť malo.
Ak by som mal ohodnotiť akciu, dostala by 9 (slovom deväť) hviezdičiek z desiatich. Po organizačnej, ľudskej a výkonnostnej (bol som o vyše hodinu a pol rýchlejší ako minulý rok, i keď sa trať mierne zmenila) stránke to bola skvelá akcia. Skoro všetko zapadlo tam kam zapadnúť malo. Čo je skvelé, nebolia ma ani nohy ako po mojom prvom polmaratóne, takže možno by som dokázal sa presúvať niekoľko kilometrov. Asi dva :-). Už sa veľmi teším na budúci rok (a treba skontrolovať status celebrity v Príkrej).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 24. 08. 2022 | 18:33 h:min | 111,78 km | 9:57 min/km | 4400 m |
Pridaj komentár