Minulý týždeň to bol riadny horor. Skoro som sa z toho nespamätal, nakoniec som však sa otriasol. Napomohlo tomu aj krásne zimné počasie, čerstvý napadnutý sneh a každodenné sánkovanie sa s Dorotkou. Chcem doplniť ďalší značkovaný turistický chodník do mojej (necennej) zbierky. Preto moje kroky smerujú z Čermeľa po červenej značke do kopca. Prechádzam cez záhradkársku kolóniu a žiadne psy nerušia moje kroky. Hurááá. Po vojdení do lesa stále nie sú tu žiadne psy, ale ľad áno. Nahadzujem zimné reťaze na nohy a ide sa mi nielen pocitovo, ale celkovo lepšie.
Pod Suchou dolinou idem prebádať neznámu žltú značku. Zistenie: je tu les, sneh a zima. Občas ľad a treba ísť dole kopcom. Vlastne je to celkom milé. Nanešťastie po chvíľke vchádzam do inej záhradkárskej oblasti a tu ma víta nepríjemný štekot, brechot a nenávistné skákanie psov na bránu. Nie je to vôbec, ale vôbec milé. Ja celkom rozumiem, prečo tu tie šelmy sú (keď sa ja cítim nepríjmene, ako sa asi cíti reálny zlodej?).
Treba tak trocha nastúpať hore kopcom, je tu na jednom mieste to riadne prudké. Len tak mi behá hlavou, ako tadiaľto chodia autá? Najmä teraz v zime, veď na to briežku (heh, je to riadne prudká úboč) sa aj mne s mačkami šmýka nieto ešte aj nejakému autu. Mesiac po splne dobre osvetľuje všetko vôkol a pomocnú ruku mu dávajú aj pouličné lampy. No nie je to pekné? Tak môžem šetriť moju čelovku.
Na parkovisku pod Hradovou nemusím zapínať svoje svetlo, nakoľko lampy sledujú lesnú cestu až pod vyhliadkovú vežu. Ja k veži idem po žltej, tak opúšťam prívetivé oranžové svetlo a idem po skalách paralelne s cestou. Tá je síce osvetlená ale ja mám zas viacej dobrodružstva. Nezastavím sa pod vyhliadkovou vežou, ale idem sa rozhliadnuť na koniec lesa na nočné Košice. Chvíľu sa kochám a potom mi neostáva nič iné, len sa vrátiť späť.
Ráno trocha pokročilo a je to riadne cítiť. Štekot psov sa rozlieha nad záhradkami intenzívnejšie ako pred asi pol hodinou. Buď sa hlasitosť psov zvýšila alebo počet štvornohých miláčikov. Nemusím dlho analyzovať, ktorá možnosť je tá pravá (ľavá)? Smerom na Kavečany sa ide taktiež veľmi pohodlne aj keď je to do kopca. Veľmi ma poteší aj absencia psov v ďalšej záhradkárskej oblasti. Videl som však žiariace oči za jedným plotom, mohlo to byť aj očné ústrojenstvo nejaké gigantické mačky. Alebo ignorujúci psi. Tak sa spolu ignorujeme a ja neignorujem ďalšie metre. Na poliach vnímam ďalšie krásne výhľady na Košice a vidím aj vyhliadkovú vežu, kde som bol pred chvíľou. Naozaj je tak ďaleko?
Pripravujem sa na ďalšie zvukové prejavy psov, v Kavečanoch na začiatku býva jeden veľmi netrpezlivý jedinec. Asi som ho veľmi prekvapil, lebo ma nečakal. Na budúce mu asi pošlem vopred zdvorilostný pozdrav. Ale neviem či ten pes dokáže čítať a ja po psovsky neviem písať. Tak to asi nechám len tak. Cesta na Hrešnú je úplne zľadovatená a opäť si gratulujem k mačkám na nohách. Cesta popri plote je dosť nudná, je to len tma, sneh na ceste, ticho a nič iné. Preto vypínam aktívne používanie mozgu a dosť idem na automat. No aká je to paráda nad ničím nerozmýšľať a len tak klásť nohu pred nohu.
Postupne musí hlava prebrať nadvládu nad pohybom. Hore pri ZOO bola cesta riadne široká, postupne sa však stále zužuje a zužuje až nakoniec idem len chodníkom širokým práve na dve nohy. Alebo ešte troška užšie. Dokonalo koordinujem svoje telo s krokmi, ako keby som šiel po kladine. Len s malým rozdielom, ak vybočím z tohto gymnastického náčinia tak nedopadnem z veľkej výšky na zem a nenabijem si mäkkú zadnú časť tela, ale len spravím zopár krokov v snehu, čo nie ej až také zlé. Dobrou správou je aj stále klesanie, to uľahčuje chôdzu.
Dochádzam k tej prudkej zákrute, kde mám takmer vždy mám problém s orientáciou. Aj dnes nie je to inak. Aj ľudia, ktorí šli týmto chodníkom, mali na tomto mieste neisté kroky – rozchádzajú sa troma rôznymi smermi. Zdá sa mi, mal by som zamieriť smerom dole, ale je to chodník alebo koryto potoka? No skoro stále tam bolo blato, ale naozaj je to to správne rozhodnutie? Pre istotu vyťahujem mobil a bingo! Som na dobrej ceste. Pekne si brodím snehom, preskakujem zmienený potôčik, ktorý neskôr prechádza do regulárneho potoka, snažím sa vyhnúť zmrznutému blatu. Som jednoducho úspešný.
Kým nenarazím na prekážku na ceste. Popadané stromy blokujú môj progres. Nemôžem ich obísť po ľavej strane, tam mi bráni voda. Môžem to obísť po pravej strane, ale aj tam to nie je jednoduché. Musím sa štverať do aspoň 60 stupňového kopčiska. Stále musím ísť vyššie a vyššie, lebo tu nastala reťazová reakcia. Jeden strom padol, zasiahol ďalší a ten ďalšie a ďalšie. Cez tú húštinu neviem prejsť. Aspoň v tomto svetle, nezabudnúť, je stále ešte veľká tma. Nakoniec sa mi to s veľkou dávkou šťastia podarí a ani sa pritom nezraním. No nehovoril som aký som skvelý športovec? No nehovoril.
Od Diany sa ponáhľam po asfaltke. Nesmiem sa ale nechať upokojiť, stále je aj tu niekoľko centimetrová vrstva ľadu. Ešte dobre, že mám mačky. Tie sú nestarnúcou klasikou v mojom výstroji posledné týždne. Postupne však predsa len upadám do mozgovej letargie, idem a idem a kladiem nohy pred seba. Hlavou mi ide nasledujúca pesnička:
A jeden, dva, tri, štyri a päť,
šesť, sedem, osem, deväť, desať,
jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť,
šestnásť, sedemnásť, osemnásť, devätnásť a i dvadsať,
dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri, dvadsaťštyri, dvadsaťpäť, …
Asi o tom už máte celkom presnú predstavu. A koho to tu nestretnem? No nikoho :). Kuknem očkom na ihrisko na Alpinke a vydávam sa cez výpadovku smerom na Kamenný hrb. Pekný stúpačik, kde som sa začiatkom roka niekoľkokrát pobavil. Vtedy bolo všetko bez snehu, dnes to je ozajstná snehová rozprávka. Viem to pekne určiť, už sa aj rozvidnelo. Zas a znova ďakujem za perfektné mačky, dokonalo držia na ľado-snehu. Ako pravý indiánsky stopár určujem ako niekoľkí, ktorí išli predo mnou to šťastie nemali.
Napriek prudkému kopcu sa mi ide pohodovo. Normálne príjemne. Na Hrbe ma to tak bavilo, až som sa otočil a vydal som sa cestou dole aby som si tento kopec vyšiel ešte raz. To je najlepšie hodnotenie zábavnosti. Druhýkrát stretávam nejakého poľovníka. Teda moje indiánske vnútro takto ohodnocuje chlapíka predo mnou. Napomáha tomu pes (prekvapujúco poslušný a vycvičený) a triéder na krku. Aby som nezabudol aj prehodená puška cez plece. Mňa najviac presvedčil ten ďalekohľad. Z Kamenného hrbu cesta na Bankov vedie krásnym lesom, kde stretnem dvoch bežkárov. Najprv nikto nič a potom zrazu taká tlačenica?
Tlačenka pokračuje aj ďalej, keď oproti mne ide ďalší pár. Bol by hriech nevyužiť takýto pekný deň a dobré počasie. Celkom chápem ich túžbu po zimnom dobrodružstve. Akčne je aj neskôr, cez chodníček extrémne potichu prebehne pár srniek a potom sa zastavia. Nechcem ich zbytočne rozptyľovať a stresovať, preto spomalím a nepokúsim sa ich zastreliť flintou ale zvečniť svetelnou puškou (fotoaparátom). Úspešne. Nechávam ich len tak nerušene sa obzerať po okolí a idem vlastnou cestou.
Do Čermeľa je to z Bankova len zopár kilometrov a tie mi ubehnú ako voda (ktorá teraz netečie). Stretávam ďalšiu osobu na prechádzke/behu, len si kývneme hlavou. Dole na ceste je tiež aktivita bežeckého charakteru a tak toľko ľudí nesedí doma a nie je v karanténe? Vlastne ani ja nemám čo hovoriť. Napriek Korone sa mi dnes podarilo spraviť poriadnu dávku kilometrov za poriadne krátky čas. Prešiel som malý kúsok kde som sa ešte nevyskytoval a v tejto teplote som ani nemrzol a bolo to dnes veľmi skvelé. Vlastne až by som povedal dokonalé. Bolo to jednoducho super.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 31. 01. 2021 | 3:52 h:min | 27.54 km | 8:26 min/km | 1063 m |
Pridaj komentár