Je to už tak, koniec zimy je už tu, aj keď začiatok jari nie je až tak viditeľný. Les je stále bez akéhokoľvek náznaku zelenej farby (ak nepočítam ihličie na stromoch) a tak sa vlastne sám sebe čudujem prečo vlastne som vstal a došiel na kraj lesa (v Dargovskom priesmyku). Počkať, počkať. Je taká tma, tak ako vlastne viem, že les je nudne hnedý? Ak to chcem presne zistiť, neostáva mi nič iné, len sa naplo ponoriť a zistiť čo a ako.
Do lesa ako lesa, začínam na asfaltke. Vlastne je to dobre, lebo aspoň nebudem mať nohy mokré od blata. Tak je to dobrý kontrast, som v lese a zároveň idem po asfaltovej ceste. Ani si už dobre nepamätám, kedy som si tak dobre užil taký tvrdý povrch. Okrem samotnej cesty veľmi do diaľav nevidím, je ešte stále dosť hustá tma. Nie je však až tak silne dostatočná, aby som si nevšimol svetielko dvoch zelených očí. Čo to asi tam bude? Srnka a či iný stvor? Keď si silnejšie prisvietim je to jasné. Je to hnedé a štvornohé. Navyše sa toho nebojím, aj keď ono mňa áno. Za malú chvíľku je ten úbohý tvor mimo nebezpečenstva. Ako keby niekedy bolo.
Ani sa mi to nezdá, ale predsa len stúpam smerom hore a hore a keď konečne zas dvihnem oči spod nôh (je to jednoducho tak, čím prudší svah, tým nižšie sklonená hlava) vidím svetlá. Žiadne mesto, žiadne ufo, hoci to možno niekoho napadlo. Zas sú to len oči vystresovaných sŕn. Chcem sa pochlapiť a odfotiť si ich, ale kým ja spomalený drúk vytiahnem záznamovú techniku, už sú heja hota. Po pravej ruke počujem ako niekde hlboko dole podo mnou zurčí potok. Zdá sa to byť strašne ďaleko, ako to však v skutočnosti je neviem, nakoľko je ešte stále tma. Vracať sa budem rovnakou cestou, potom skontrolujem, či som sa mal teraz báť.
Podľa mapy by som na malú chvíľu mal opustiť cestu, nakoľko turistická značka skracuje veľký oblúk nekompromisným štveraním sa pomedzi stromy prudkým kopcom. Zabudol som poznamenať, že pod stromami je ešte celkom dostatok snehu? Tak moje topánky dostávajú zabrať aj po tejto stránke. Našťastie o malú chvíľu sa zas ocitávam na ceste (najskôr ale musím obísť naukladané drevá, lebo prečo by ho lesníci nemohli nahádzať rovno na turistický chodník?) a vlastne mám taký pocit, že sa tu objavila hmla.
Aj keď je ešte tma, už nie je čierno čierna. Je len jednoducho čierna. Zjednodušuje to moju situáciu? Ani nie, lebo doteraz to nebol až taký veľký problém, vlastne išlo sa mi jednoducho. I keď viem, musím si dávať pozor, lebo hocikedy sa to môže zmeniť (veľmi dobre si pamätám situáciu ako som blúdil minulý rok neďaleko mojej súčasnej pozície (desať kilometrov, meral som to na mape)). Zatiaľ to ale na nejakú raketovú vedu nevyzerá.
Ak niečo vyzerá ako kačka, keď to chodí ako kačka a ak navyše to kváka ako kačka, tak to asi naozaj je kačka. Okolo mňa sa rozprestrela beloba, nemieni to odísť a ani nič nepočuť, tak to asi naozaj je hmla. Prichádzam k rázcestníku a s údivom preluskávam informáciu, ako je v prípade nepriaznivého počasia vhodnejšie schádzať po ceste a nie po turistickej značke. To som snáď v nejakých extrémne vysokých vrchoch alebo čo?
Tak idem v hmle po turistickej značke, ktorá je extrémne dobre značená. Každú chvíľu na mňa vyskakuje zo stromov bielo červené pásiky. No niežeby mi nejako to pomáhalo. Na mnohých miestach nie je vôbec jasné, či tu je vôbec nejaký chodník alebo je to skôr náhodným spôsobom kreslenie na stromy. Jedna je tam, iná zasa hen, zrazu z ničoho nič šípka mení smer pochodu o deväťdesiat stupňov. Alebo o 180 či 360? Ako v tom vtipe, kde nie je nič to, že americké vojsko dokáže vo vzduchu otočiť raketu o 180 stupňov, nakoľko ruská armáda to dokáže až o 360!
Tak to trocha preháňam, tak či tak je tu orientácia tak trocha ťažšia. Ako tak schádzam dole, rozptyľuje sa aj hmla a tak trocha sa mi ide lepšie. Jednoduchšie. Dobré chvíľky sa striedajú s tými horšími a keď som zas na asfaltke, teším sa tomu. Asi sto metrov, keď zas sa vnáram do lesa a úplne sa zastavujem, keď neexistujúci chodník končí v kroví. Hmm, ako je to len možné? Obchádzam húštinu a dochádzam na lesnú čistinku, prechádzam ňou (a močím si v mokradine nohy, lebo ona nemôže byť len taká obyčajná, má aj skrytý bonus 🙂 ), zas som v lese a zas mám stratenú značku. Mapa ma isto iste uisťuje, som na chodníku. Tak takú trdlajs.
Mal by som však neskôr ísť po tej krásnej asfaltke, tak na ňu sa vyhupnem o čosi trošíčka skôr. A veruže tak, po ďalších dvesto metroch vidím na strome najkrajšiu červenú značku. Teraz už nezablúdim, veruže nie. Lesný chodník je tak troška rozrytí od nie divých sviní ale od ich silnejších a väčších a naftou zapáchajúcich bratov – lesných mechanizmov. Jeden tu aj za zákrutou stojí a čaká poslušne na svojho pána. Musím trocha preskakovať kaluže a potôčiky, ktoré si neprezrievavo (alebo prezrievavo?) tečú v koľajach. Keď zas vyjdem na asfaltku, len sa tomu teším.
Informácia na rázcestníku tvrdí, že na veľkú štátnu cestu, pravdepodobne tretej alebo máme na Slovensku aj štvrtej triedy?, je to len dvadsať minút. Svojím raketovým tempom by som to mal zvládnuť aj za pätnásť a za toľko času aj späť a tak by som za polhoďku mal byť späť. Mám dobrý medzičas, tak prečo to neskúsiť? Preto napriek plánu sa neotáčam a púšťam sa do hazardu s časom. Som pokerový hráč, moja tvár je ako skala a jediné emócie ktoré sa na nej zračia sú na zmetenie súpera. Ale ako môžem zmiasť prírodu? Alebo je ona tým lepším hráčom a mal som si to všimnúť už dávno? Ani tie tisícky kilometrov (no nastal čas na chválenie sa, ale mám už zadokumentovaných cez 12 tisíc kilometrov, no až tak zasa veľa to asi predsa len nie je) ma dostatočne nenaučili, že nie je všetko zlato čo sa blyští. A vôbec nemožno vždy na sto percent dôverovať rázcestníkom.
Po vyše dvadsiatich minútach dosť rýchleho pochodu ešte stále nie som na dohľad cesty. Len vidím ako na jednej lúke laň s nevôľou nesie moju prítomnosť a aj ona s opovrhnutím odo mňa odbieha. Veru tak, zahryzol som sa do dosť hustého sústa a nemám dostatočne veľké ústa. Točím sa, či respektíve cesta, okolo tej lúčky a nakoniec vychádzam pomedzi domy a som nakoniec tam kde som mal byť už veľmi dávno – na pol ceste dnešnej vychádzky. Preto vôbec nelením a vyberám sa späť. Aby som nezabudol, neďaleko vedie železničná trať, tak čo chvíľa počuť temné hučanie ako sa vlak ženie po koľajniciach a prechádza ponad nejaké mosty.
Preto ma vôbec neprekvapuje, keď počujem zas taký zvuk a tvrdohlavo si vykračujem po strede cesty. Keď ten hluk neprestáva a dokonca sa približuje, je mi jasné, že to asi nebude vlak ktorý sa zrazu vykoľajil a vybral sa cestou necestou, ale najskôr to bude niečo iné. Ak by som ostal na ceste, asi by to nemalo veľmi blahé následky. Preto uskakujem z cesty do priekopy a sledujem ako ma míňa autíčko. Tak ja sa tu namáham pešo a niekto sa odvezie ako pán? No toto!
Naspäť som pri tom nešťastnom rázcestníku po štyridsiatich piatich minútach. Len toľko k môjmu výkonu. A to ma ešte vlastne čaká stúpanie hore do kopca. Nepozerám vpravo, nepozerám vľavo a ide sa. Kým sa koncentrujem len na pohyb vpred, ide sa mi dobre. Potom ale musím zapojiť aj mozog, nakoľko prichádzam k miestu, kde som pred hodinou nešiel po značke. Teraz veľmi dobre vidím, kadiaľ som mal ísť, ale to neznamená, že to bola lepšia cesta. Hlboké koľaje sú po chvíli zasypané konármi a stromami. Tak obchádzam ich najprv z jednej a potom aj z druhej strany.
Na močariskovej lúke strácam zas niť. Ani z jednej a ani z druhej strany nie je vôbec jasné ako sa predrať cez tú húštinu. Skenujem očami kde sú značky a tak vidím nejaké? Ech, asi ani nie. Púšťam sa do kopca bez jasného cieľa a keď som na chodníku, ani sa mi to nezdá. Nič tu nie je vychodené. Dobrodružstvo. Aby to bolo ešte dokonalejšie (ako môže byť niečo ešte lepšie ako dokonalé?) vchádzam (vnáram?) sa do hmly. Preto je tu ešte ťažšia navigácia. Terigám sa od stromu k stromu, od značky k značke. Ťažko sa tu naviguje ale značenie je skvelé. To len ja akosi neviem ako a kadiaľ.
Konečne vypadnem z lesa na asfaltku a odteraz to bude ľahšie. Na asfaltke sa ťažšie stráca i napriek extrémne hustej hmle. No nejaké auto sa asi predsa len stratilo. Aj napriek značkám so zákazom vjazdu zrazu sa z beloby vynorí auto a preletí popri mne aspoň šesťdesiatkou. Na tejto úzkej ceste? Čo tu vlastne to vozidlo robí? Možno mu krivdím a bol to lesník a navyše s ekologickým cítením. To auto bolo totiž elektrické (za tú pikosekundu som si stihol všimnúť zelené evidenčné číslo).
Po ďalších piatich minútach počujem a aj vidím ďalší voz na ceste. Tento na rozdiel od toho prvého má klasický motor ale pohybuje sa rýchlosťou chôdze. Takto malo ísť i to prvé. Potom už len sa potácam po ceste, prejdem cez snežnú skratku, schádzam nižšie a som zas mimo hmly. Kopce sa stále schovávajú a má to u správnu jesennú atmosféru (ale veď je skoro jar!). Po ľavej ruke sa pozerám do tej hĺbky kadiaľ tečie potôčik čo zurčí (a aj ráno zurčal).
Po ďalšom kilometríku, či dvoch alebo troch, som na Dargovskom priesmyku pri aute. Dnešný deň bol plný kontrastov. Niekde ťažké hľadanie cesty (i napriek hustému novému značkovaniu) a niekde bez problémové. Inde hustá hmla a potom na inom mieste nie. Rýchle auto verzus pomalé. Vyľakané srny a vyľakaný človek. Celkovo to bolo to, čo som od dnešného dňa čakal. Paráda.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 14. 03. 2021 | 3:53 h:min | 26.81 km | 8:42 min/km | 699 m |
Pridaj komentár