Pár ostatných novembrov, sme si s Aďkou vyšli na prechádzku na Kapušiansky hrad. Ani táto neskorá jeseň nemohla byť výnimkou. S malým oneskorením sme sa nakoniec vydali objavovať dominantu Kapušian. Navyše, termín koncom novembra nám pripravil krásne snehové prekvapenie.
V Košiciach v noci po prvykrát túto zimu nasnežilo a boli sme veľmi zvedaví, či je snehová pokrývka aj v Kapušanoch. Celou cestou sa teplota nedvihla nad nulu a tak nás sneh v Kapušanoch vôbec neprekvapil.
Ešte v dedine nás pri poslednom dome nepríjemne zaskočili dva, na prvý pohľad voľne pobehujúce psy. Dosť intenzívne a agresívne si bránili svoje teritórium, a tak nám ostali na výber iba dve možnosti. Buď sa vrátime hneď na začiatku výletu alebo sa ich pokúsime nejakým spôsobom obísť.
Tak sme sa vybrali smerom do poľa s nádejou, že keď im zídeme z očí, prestaneme ich zaujímať. Spočiatku sa zdalo naša taktika ako vhodná, ale keď sme si mysleli, že už máme vyhraté, jeden pes sa rozbehol priamo za nami. Nebola to vôbec príjemná situácia.
Neostávalo nám nič iné ako spraviť ešte väčšiu obchádzku. V tomto momente sme volali aj na mestskú políciu, či oni nevedia niečo s tými psami spraviť. Dostali sme radu, aby sme sa pokúsili kontaktovať miestny úrad. To sa nám aj podarilo, výpočet dobrých správ tým ale skončil. Pani na úrade vedela jedine požiadať dedinským rozhlasom, aby si všetci majitelia skontrolovali svojich psov. Osobne sa mi to zdálo dosť nedostatočné opatrenie, lebo bolo celkom možné, že majiteľ psov ani nemusí byť doma. Predsa len, bolo predpoludnie pracovného týždňa.
Našťastie, potom nám už psiská dali pokoj. Natrafili sme na lesnú cestičku, ktorá sa po krátkej chvíľke napájala na hlavnú trasu na hrad. Všetko sa krásne ligotalo a bolo biele. Spokojným tempom sme napredovali hore kopcom, každým krokom bižšie k hradu. V jednú chvíľu sme spozorovali medzi stromami dokonca jazdcov na koňoch.
Na tomto mieste som sa zastavil a spravil zopár fotiek. Zatiaľ Aďka pokračovala ďalej. Kým som ju dobehol, stihla si pripraviť zopát snehových gúľ a keď som ju dobehol, zguľovala ma. A vraj sa dospelí stále správaju nudne predpisovo a dospelo.
Na Kapušianskom hrade prebiehajú už 6 rokov obnovovacie a konzervačné práce. Každým rokom vidno viacej a viacej ukončenej roboty. Pamätám si, ako hrad vyzeral pred 9 rokmi. Taká klasická zrúcanina. Vysoká tráva, všade ohniská, rozpadavajúce sa hradby a múry. Teraz to vyzerá oveľa lepšie. Hradby sú na mnohých miestach zakonzervované, nová vyhliadková veža, prístrešky a detské hračky.
Dozvedeli sme sa, že následujúci deň je posledný pracovný deň na hrade. Aj keď sme tam boli my, tak robotníci už nič nerobili. Ani sa im nečudujem, v snehu a v mraze sa veľmi pracovať nedá. Navyše, ako som už spomenul, za tie roky sa na hrade veľmi veľa spravilo.
Na hrade sa občerstvíme zásobami, ale inak sa tam nezdržíme dlho. Napriek tomu, že je celkom pekne, je aj dosť chladno. To nás núti vrátiť sa čím skôr. Vyberieme sa teda rovnakou cestou späť. Vychutnali sme si pomalý zostup zasneženým lesíkom. Nijako sme neponáhľali, ale ani sme sa neflákali.
Jedným naším problémom bola neistota, či sa tie psy ešte stále potulujú po ulici alebo už sú preč. Na naše štastie sme ich uvideli jedine zatvorených v dvore za plotom. Aby som pravdu povedal, ani vtedy mi nebolo všetko jedno. Takýchto agresívnych psov nestretávam veľmi často.
Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú, či sa nebojím ísť sám v lese po tme. Či sa nebojím stretnutia s vlkmi. Poďla vedeckých odhadov, na celom Slovensku žije maximálne 600 vlkov. Aká je teda pravdepodobnosť, že ja stretnem tohto plachého dravca? Na porovnanie, na Slovensku žije približne 400 000 psov. To znamená, že máme rádove tisíckrát viacej psov ako vlkov. Takže je neporovnateľne vyššia pravdepodobnosť stretnutia sa so psom ako s vlkom.
Nakoniec sme došli k autu a riadne vymrznutí sme ukončili naše dobrodružstvo. Neviem sa dočkať nasledujúceho roka, keď takto opäť pôjdeme hore hradným kopcom skontrolovať, čo sa za ten rok zmenilo.
Pridaj komentár