V minulej časti sme zistili, že z toho Parwati kopca nevidno nič viac. Otočíme sa a takto sa končí dobrodružstvo číslo päť. Slnko visí vysoko na nebi a máme dostatok času na návštevu ďalšej z pamiatok v Pune. Vydávame sa k chrámu Pataleshwar. Kým ráno bola premávka v pohode, teraz v predvečer je úplne hrozná. Už aj tak doteraz plné ulice sú ešte plnšie. Doprava hustne a hustne. Auto ide iba krokom. Zdá sa, že najrýchlejší spôsob je ísť pešo. Zápcha kulminuje a my bezmocne stojíme na mieste.
Mám takto čas poriadne obdivovať reklamy na rikšiach. Najmä jedna ma veľmi zaujala. Ponúkajú oblečenie od 2XL do 9XL. V normálnom obchode je takmer nemožné nájsť niečo väčšie ako XL.
Čo nám poobede trvá prejsť 15 minút, teraz trvá vyše tri krát dlhšie. Nezdá sa to, ale bola to riadne dobrodružná cesta (šieste dobrodružstvo). Konečne prichádzame k Pataleshwar. Je to malý chrám vytesaný do skaly. Niečo ako Bhaja, len v oveľa menšom vydaní. Prejdeme sa po chráme, nakukneme do malej kaplnky s kovovou kobrou, jendoducho si to tu v kľude užívame. Aby som ale pravdu povedal, z dnešných výletov sa mi páčila najviac pevnosť Shaniwarawada.
Je najvyšší čas vrátiť sa na hotel, dať si sprchu a pripraviť sa na presun do Európy. Rozhodnem sa však, že by som veľmi rád priniesol domov pravé indické placky. Podľa mňa je auto odparkované neďaleko reštaurácie, kde sme boli na obed. Sopan mi to potvrdzuje, vraj je to len tak asi 200 metrov ďaleko. Neváham ani chvíľu a idem tam. Prejsť takú diaľku mi môže trvať maximálne tri minúty.
Tak ako existuje indické meranie času, ktoré nie je metodicky rovnaké ako európske, tak aj odhad vzdialenosti v Indii je principiálne iný ako v Európe. Zo vzdialenosti 200 metrov sa podľa môjho skromného odhadu vykľuje aspoň kilometer. Objednám si dve placky čapaty, zaplatím neuveriteľných 40 rupií (približne 50 centov) a chcem sa vydať na spiatočnú cestu k autu. Uvedomím si, to čo som musel prejsť od auta sem musím aj späť.
Keďže hotel je týmto smerom, Sopan musí prejsť popred reštauráciu. Tak mu volám, či nepríde po mňa. V telefóne počujem, že by to nemal byť problém, len Roman sa niekam vytratil a Sopan bol toho názoru, že je so mnou. Nenapadne mi nič lepšie, ako zavolať Romanovi. Ten mi môj hovor bez pardónu zruší. Neviem čo teraz. Mám zostať alebo ísť? Rozhodnem sa pre druhú možnosť, však ak by náhodou Sopan šiel mojím smerom, musím si jeho biele auto predsa všimnúť.
Vyberiem sa k autu, ponáhľam sa ako najrýchlejšie viem. Skromne podotknem, ak sa zatnem tak je moje tempo vražedné. Po ôsmych minútach som na parkovisku a na moje zdesenie auto tam nie je. Určite som na správnom mieste. V tom mi volá Roman, že ma čakajú pred reštauráciou. Ako prešli popri mne tak nenápadne, že som si ich ani nevšimol? Otáčam sa a tlačí ma už čas. Slnko pomaly zapadá a odlet lietadla sa nenápadne a neodvratne blíži. Kašlem na môj zákaz behania a k autu sa vydávam behom.
O päť minút sa ôsme dobrodružstvo sa končí nastúpením do auta. Som mokrý ako keby na mňa niekto vylial vedro vody. Kým doteraz bolo možné, že vlastne ani nebudem potrebovať sprchu, teraz je sprcha už nutná. Doprava je stále hustá, v najhoršom prípade máme v pláne vystúpiť z auta a dôjsť do hotela pešo. Našťastie Sopan stále nájde nejakú medzierku medzi autami a postupne sa prediera dopredu.
Recepčný na hoteli nás veľmi milo prekvapí. Jeden hosť práve odchádza a môžeme tak použiť sprchu v jeho izbe. Len treba počkať dve minútky. Potom ešte päť a následne pre istotu ďalšie dve minúty. Nakoniec musíme čakať pol hodiny, kým nám dajú kartičku od izby.
Otvoríme dvere a moje všetky inštinkty mi radia sa niekam unáhlene schovať. Izba vyzerá ako keby tam pred pár minútami vybuchla bomba. Je celkom možné, že niekde je schovaný ďalší pekelný darček. Musím sa osprchovať, a tak umlčím svoje nutkanie. Nechcem moralizovať, ale zanechať izbu v takomto stave by som sa nikdy neodvážil.
Kvôli času sa rýchlo pripravíme a prebalíme kufre. Takto končí bombové dobrodružstvo číslo deväť.
Ideme do auta a hurá na letisko. Lietadlo odlieta o 21:55 a máme na presun a nutné odbavenie na letisku necelé tri hodiny. Doprava je stále hustá a miestami sa nevieme nikam posunúť. Vidíme aj sanitku, ktorá si márne razí cestu. Tu by som sa na rýchlu zdravotnú službu nespoliehal. Kým dôjde k pacientovi a potom kým sa s ním vráti do nemocnice, tak to trvá nekonečne dlho.
Pataleshwaru
Tohto roku sa sviatok Diwali začína 6. novembra. To znamená aj obrovské presuny ľudí v celej Indii. Preto je v sobotu toľko ľudí na cestách. Z Pune ochádza množstvo autobusov, ktoré postupne obiehame. Vidíme aj motorky preplnené ľuďmi a krabicami. Koľkokrát nedokážem uveriť, čo sa všetko dá prevážať na dvoch kolesách.
Vzdialenosť 15 kilometrov na letisko prejdeme za hodinu. Lúčime sa so Sopanom. Ani sa mi nechce veriť, že opúšťanie Pune je neodvratné. Na letisku posledný krát upravujeme obsah veľkej a príručnej batožiny. Ideme spraviť check-in. Na naše počudovanie ide všetko ako po masle. Nik neprotestuje voči našej obrovskej batožine. Nečudujem sa, všetci ostatní ju majú oveľa väčšiu. Dostaneme palubné lístky a môžme ísť na bezpečnostnú prehliadku.
Našťastie nič nepašujeme a pustia nás do bezpečnostnej zóny. V jednom z malých obchodíkov zoženieme magnetky na chladničku. Roman ich kupuje aspoň 10, mne stačia aj štyry kusy. Inak konečne sa dnes nič zvláštne nedeje. To je samo o sebe dobrodružstvo číslo desať.
Kľudne nastúpime do lietadla. Postupne pristupujú ďalší a ďalší. Lietadlo je plné, nie je voľné ani jedno miesto. Celkom v predu sedí malé bábo, v druhej polovici lietadla sedí ďalšie bábo. Dokonca v rade hneď za nami počuť jedno a iné na nás žmurká z radu pred nami. Ani nebudem veľmi preháňať, lietadlo bolo unesené bábätkami! Let do Dilí prebehne v poriadku, len nás všetkých chce občas niektoré nemluvňa presvedčiť, že až tak celkom nemluvné nie je (jedenáste dobrodružstvo). Inak je všetko tip top. Dokonca aj jedlo je veľmi chutné.
Na letisko v Dilí nemáme práve najlepšie spomienky. V kútiku duše dúfam, že dnes to vypáli lepšie. Moceme sa po celom letisku až nakoniec predsa len skončíme pri pásoch s batožinou. Chvíľu sa nič nedeje. Hlboké ticho preruší až siréna, ktorá ohlasuje spustenie pásu. Na naše prekvapenie, Romanova batožina vyskakuje ako prvá. Vidno na ňom, že mu riadne odľahlo. Určite sa bál, či sa mu aj tentokrát nestratí batožina.
Kým dôjde môj kufor, zabávam sa počítaním kusov červenej batožiny. Okolo mňa prejde 13 červených kufrov, čo je celkovo jedna tretina zo všetkých, kým nemám v rukách modrú batožinu s mojím menom. Na viac nečakáme a ideme na ďalší check-in.
Nič sa od poslednej návštevy nezmenilo, stále musíme použiť výťah, do ktorého sa zmestí maximálne 6 ľudí, a to nesmú mať veľa batožiny. Spomínal som, že sa blíži sviatok Diwali a masy ľudí s množstvom darčekov sa v Indii dávajú do pohybu. Teraz to treba aplikovať na jedno z najväčších letísk na svete. Rad na výťah sa posúva žalostne pomaly. V jednom okamihu, keď sa do výťahu nemienia nasáčkovať ľudia, čo stoja priamo pred nami (vozíky majú preplnené), zahráme sa na drzích indov a predbehneme sa. Ušetríme tak minimálne päť minút.
Bez problémov nájdeme okienka Alitalie. Vo výťahu sme si spotrebovali celodenný prídel drzosti, a tak sa teraz poslušne staviame do radu. Slečna sa nás pýta, či v batožine na odbavenie nemáme zbrane, baterky, zapaľovače a kokosové orechy. Rad veľmi pomaly postupuje vpred. Ďalšie slečny sa nás zas a znova pýtajú na zakázané veci. Pravdaže mám v batožine zopár kokosových orechov. Čo iné by som si mohol niesť z Indie?
Aj keď o to nežiadam, môj batoh dostane oficiálnu značku, že je to príručná batožina. Romanovmu malému kufríku sa tejto cti nedostáva. Je teda z toho trocha sklamaný. Nastáva otázka, bude si ho musieť odbaviť ako príručnú batožinu, alebo si ho bude môcť zobrať so sebou do lietadla? Túto dilemu môže vyriešiť až check-in.
Keď sa dostaneme na rad, poprosím slečnu za pultíkom, či by sme nemohli s Romanom dostať miesta vedľa seba a navyše blízko východu. V Ríme máme len 50 minút na prestup, a tak sa nechceme zdržiavať v lietadle dlhšie ako je to nutné. Slečna sa na nás pozrie a nepovie ani slova. Dostávame miesta v 22. rade. Navyše, na Romanovu radosť, dostane aj súhlas na kufrík.
Neprekvapuje ma osobitný rad pre ženy a pre mužov na bezpečnostnej kontrole. Vyzerám síce mierne neštandartne a nemyslím tým klobúk na hlave a celkovo bielu pokožku. Jeden tínedžer sa ani nepozastaví a kým ja vyberám moju výpočtovú techniku v dvoch kusoch z vaku, drzo sa predbieha. Na Romanovu položenú otázku, kam sa tak ponáhľa vôbec nereaguje.
Letisko v Dilí je obrovské. Druhý najľudnatejší štát na svete a druhé najväčšie mesto Indie nemôže mať malé letisko. Za rok ním prejde viac ako 60 miliónov pasažierov. Celkom dosť. Ani sa to nezdá, keď som sa predieral smerom k reštauráciam. Romana som nechal samého sebe a ja som vyšiel zakončiť počet dobrodružstiev na plný tucet.
Cestou k reštauráciam stretávam môjho dobrého známeho arogantého mladíka. Z rozhovoru so svojou mamou zisťujem, že je nemec a aj jeho mama má s ním problém ohľadom arogantnosti. To ma teda čaká, keď Nino vyrastie? Predtým mu a Dotke ešte ale kúpim jeden bonusový indický naan. Ako som už spomínal, mám dve čapaty, do tretice však všetko najlepšie. Neviem si pomôcť, som taká dobrá duša, navyše veľmi bohatá. Kuchár pripraví naan predo mnou. Je ešte horúci, keď si ho dávam do batohu.
Vyberiem sa k bráne, kde ma Roman určite čaká. Tak sa ponáhľam, čo mi len nohy stačia. Na moje prekvapenie, Roman sa tam nenachádza. Niekde opäť popíja malé pivko. Lietadlo odlieta o dve hodiny, mám tak kopu času. Vytiahnem noťas a krátim si čas písaním. Ani neviem ako a ubehne mi celá hodina. Priznávam, moje spomienky sú tak trochu zahmlené. Je hlboko po polnoci a som na nohách vyše 20 hodín.
Konečne sa začína nástup do lietadla. Na moje počudovanie, mnohí nemajú záujem o lietadlo. Ja sa teda na domov veľmi teším a snažím sa dostať na palubu čím skôr. Rovnako ako ja zmýšla aj Roman. Ukazujeme naše letenky, dostaneme samozrejme aj ďalšiu pečiatku na palubný lístok. Prechádzame mostíkom k lietadlu a pred dverami sú naše letenky opäť skontrolované vojakom so samopalom. Hneď sa cítim bezpečnejšie. Alebo aj nie.
Rozložíme sa pohodlne na sedadlách a začneme ako často čakať. Ak by sa mala zdôrazniť len jedna jediná vec, typická pre Indiu, väčšina ľudí by si vybrala veľmi výrazné chute jedla. Ja pôjdem proti prúdu a vyberám si čakanie. Najčastejšia vykonávaná činnosť v Indii je totiž čakanie. Dalo by sa dokonca povedať, že čakanie je národný šport.
Lietadlo odštartuje z letiska na čas. Na moje počudovanie, lietadlo nie je plné. Nestíham si to ani poriadne uvedomiť a dostaneme na zjedenie malú bagetku. Celkom sa z toho teším, aj keď ma to veľmi nezasýti, lebo som poriadne hladný. Veď naposledy som jedol pradávno.
Potom nastane v lietadle tma a každý súdny človek sa pokúša spať. Aj ja som riadne unavený, oči sa mi zatvárajú a začínam sledovať svoje viečka z vnútra. Nanešťastie nie v kuse. Vždy keď sa zobudím, som prekvapený ako sa lietadlo málo pohlo od poslednej kontroly. Stále sme ešte nad Indiou. V tom lepšom prípade nad Pakistanom. Tak či tak, do Európy je to brutálne ďaleko.
Niektorí pasažieri zaspia využívajúc situáciu, že niektoré sedadlá sú prázdne a ľahajú si na ne. Zopár šťastlivcov leží cez všetky štyry sedadlá v strednom rade, a tak majú celkom pohodlné postele. Jedna nie tak celkom šťastná indka leží na dvoch sedadlách a nohy má krížom cez uličku. Ani v päte nemá uvoľniť ju. Tomu hovorím ignorácia.
V žalúdku mi začínajú vyhrávať muzikanti. Každú chvíľu očakávam jedlo. Kedy ho konečne začnú roznášať? Steward sa blíží, nahadzujem úsmev a na moju radosť prichádza ku mne. Skôr ako sa šarmantne opýtam na raňajky, spustí na mňa po taliansky. Moja talianska slovná zásoba pozostáva len zo slov pizza, ferrari a špagety. Na moju škodu nepoužil ani jedno z nich. Ani som sa nemusel veľmi pretvarovať, aby bolo vidno moje absolútne nepochopenie. Zdá sa, že okrem mňa existujú aj iní ľudia, ktorí nevedia čitať emócie z tváre. Tento steward bol určite jedným z nich. Inak si neviem vysvetliť, že tú talianskú hatatlaninu zopakoval ešte raz. Asi sa v ňom niečo zlomilo, keď aj teraz videl moje nepochopenie. Tak sa natiahol k nášmu okienku a stiahol roletku dolu. V absolútnom rozhorčení sa otočil a odkráčal preč. Moja otázka ohľadom jedla ostala nevyrieknutá. Túto konverzáciu môžem s kľudným svedomím nazvať dobrodružstvo číslo 13.
Takto ma nehorázne trýznili niekoľko ďalších hodín. Jesť sme dostali až nad Balkánom, približne hodinu letu od Ríma. Letuška sa ma pýta, či si nedám vegetariánske jedlo. Alebo by som si chcel dať radšej omeletu? Ja sa rozhodnem pre posledné indické jedlo, Roman mal chuť na niečo mäsité. Na jeho prekvapenie aj omeleta bola čisto bezmäsitého charakteru. Aby som to zhrnul, mali sme na výber vegatriánske alebo vegetariánske jedlo.
Nad Apeninským poloostrovom sa prevaľujú mraky. Veľmi sa teším faktu, že sme už v Európe. Lietadlo dosadne a my využívame výhodné postavenie našich sedadiel. Za malú chvíľku sme mimo lietadla a upaľujeme na prestup. Máme na to necelú hodinku. Prepletáme sa ľuďmi a trielime vpred. Bolo nám to na figu, lebo aj tak musíme čakať na vláčik, ktorý nás presunie medzi terminálmi.
Musíme opäť prejsť bezpečnostnou kontrolou. Vôbec sa toho nebojím, veď od Pune mám už dve za sebou. Rýchlo si dávam dole vak, vyberám notebook, okuliare, hodinky a opasok sú už krabičke čo ide cez scanner. Ja som pripravený. Po očku sledujem ako Roman prechádza rovnakým procesom v susednom rade. V oboch prípadoch pred nami sú len dve staršie osoby.
Tí nemajú naponáhlo. Rozvážne skladajú veci na pás, všetko si skontrolujú a nakoniec prechádzajú detektorom kovu. Určite si niečo zabudli vo vreckách, lebo detektor sa rozpípal. Zmätene sa prehľadávajú a hľadajú čo kovové vlastne zabudli dať dole. Jeden si nechal opasok v nohaviciach a druhý zasa sponky vo vlasoch.
Nervózne podupkávam a snažím sa vyzerať, že sa strašne ponáhľam. Vlastne ja sa naozaj veľmi ponáhľam. Tí pred nami sa teda naozaj nemajú naponáhlo. Konečne sme na rade my. Len preletíme cez kontrolu a máme štrnáste dobrodružstvo za sebou. Utekáme s Romanom k bráne. Je to riadne ďaleko. Kým dobehneme, ľudia sa už poberajú do lietadla. Nie pramo, ale najprv musíme do autobusu, ktorý nás berie cez letiskovú plochu k lietadlu. Nad letiskom začína riadna prietrž mračien. Keby len to. Nad Rímom sa blýska, hromy divo bijú. Nezastavili sme sa my ale celá premávka na Rímskom letisku. Kapitán nás informuje o 40 minútovom posune odletu. Konečne sme vo vzduchu. Už sa neviem dočkať kedy budeme v Budapešti a predo mnou trojhodinová cesta do Košíc. Let sa mi zdá celkom krátky. Ani sa nenazdám a už som takmer doma.
Pristáli sme s malým meškaním. Zasa sa ponáhľame z lietadla. Odvoz do Košíc by na nás mal už čakať, a tak máme naponáhlo. Roman sa zrazu chce vrátiť do lietadla. Ja o sebe viem, že dokážem hocičo zabudnúť v tých najnevhodnejších chvíľach na tom najnevhodnejšom mieste. Doteraz si dobre pamätám ako som sa v Prahe vracal sám autobusom späť do lietadla po E-book čítačku. V Romanovi mám silnú konkurenciu. Zabudol si totiž v lietadle slúchadlá. Steward ho nechce pustiť opäť do lietadla a snaží sa presvedčiť Romana, aby si všetko prekontroloval, či ich náhodou nemá niekde schované. Mal.
Voláme si so šoférom, máme len 20 minút na vyzdvyhnutie batožiny a presun pred letisko. Našťastie oba naše kufre sú veľmi skoro na páse. Presne podľa plánu sme pri aute a nastupujeme. Táto časť cesty ubehne bleskovo. Len sedíme a sledujeme cestu na Slovensko. Po troch hodinách sme konečne doma. Celkovo cesta na Slovensko trvala vyše 25 hodín. Napriek tomu, že sa mi v Indii veľmi páčilo, tak som nesmierne rád, že som konečne doma. A to je koniec celého dobrodružstva.
Pridaj komentár