Začiatok augusta sa niekoľko rokov nesie v exkluzívnom znamení výstupu na Vihorlat. No nie mňa samého ale s väčšou skupinkou. Tentokrát sa o vrchol (môže mať sopečná kaldera, ehm, vyhasnutej sopky, vrchol? ) pokúša okrem mňa, Dominika a Dorotky, taktiež Mocákovci (Mirkuff a i Samko) a aj Mihálikovci (Matúš, Šimon, Tobiáš a najnovšia členka tejto spoločnosti Tamarka). Nejdeme minuloročnou trasou z Morského oka. Radšej ideme dobrou osvedčenou klasickou cestičkou z Remetských Hámrov.
Už cesta tam bola dosť dobrodružná. Na autobusovej zastávke sme s jedným pánom na bicykli dosť podrobne pokecali. Fotograf s hromadou prejdených ciest. Potom to už bolo viac menej jednoduché (i keď naskladať deväť ľudí a ich batožinu do skoro polo plného autobusu je viacej ako zložité puzzle). V Remetských objavujeme novú zmrzlináreň a tak si tak troška pošmakujeme na vaňilkovej. Potom už len hurá do lesov a do kopca.
Tak si veselo vykračujeme, vpredu traja skauti (najmladšie a najrýchlejšie osadenstvo našej expidície – Dotka, Tamarka a Tobiáš), za nimi traja starší (Samko, Niňo a Šimon) pionieri (v pôvodnom zmysle slova) a nakoniec najdôležitejší (aspoň si to naivne o sebe myslím) osadníci (teda ja, Matúš a Mirkuff). Toto usporiadanie dlho ale nevydrží nakoľko zisťujem jednu nie práve najpríjemnejšiu vec (teda jednu z mojich mnohých). Som to ja ale riadne hlava deravá a zábudlivá. Moje milované paličky (úplne najsamlepšie čo som zatiaľ mal) ostali v tom samohybnom dostavníku. Tak mi neostáva nič iné, len sa pokúsiť to mega veľké vozidlo nájsť a skúsiť ich vydrankať od pohoniča (šoféra).
Po vyše dvoch kilometroch navyše som zasa späť pri ostatných (našťastie nikam mi neutiekli) a môžeme pokračovať. Je to celkom zábava. Skauti bežia vpred, pionieri sa dostávajú na nejakú vesmírnu stanicu a prežívajú v lese nekonečné dobrodružstvá s mimozemšťanmi (aspoň sa to tak mi zdá z toho čo začujem) a nakoniec starí páprdakovia ktorí sa rozprávajú o nepodstatných veciach života, vesmíru a vôbec (42). O chvíľku sa celá karavána zastaví, lebo skautom dôjde energia, pionieri frfľú lebo nemajú energiu a my sme vlastne tú energiu ani nikdy nemali. Nastáva krátka zastávka a potom sa pohneme vpred s behom skautov, zakecaním pionierov a naším pomalým napredovaním maskujúcim sa za družný a dôležitý rozhovor.
Našťastie sa ide nie do prudkého kopca a tak nakoniec sa nám ide pohodlne. Dlhšia zastávka je pri studničke, kde napĺňame svoje čaše (fľaše) vodou a hor’sa do blata. Niektorí majú prvú krízu (ja nie, ja som prvou už mal pri hľadaní paličiek). Ide sa im preto horšie a aj začína prvé frfľanie. Neostáva nič ale iné len predsa len zatnúť zuby a ísť. Sľubujem(e) modré z neba, sú i jemné vyhrážky ale nakoniec zaberie prestávka na Starej koniarni. Skauti sa vydávajú skautovať okolie a ostatní sa snažia napráskať jedlom (skôr sladkosťami ako reálnym jedlom).
Nuž a tak za začína najťažšia časť – výstup prudkým kopcom za Koniarňou. Spočiatku ten kopček nie je zlý, je to taký príjemný mierny. Zopár chlapcom sa ani toto nepáči (nepomohla asi ani tá prestávka). Neplánovane si dávame po desiatich minútach ďalšiu prestávku a nakoniec predsa len začíname so stúpaním. Mne (a asi i skautom) sa to páči, stúpanie ostrým stúpakom je predsa len príjemné. Napriek tomu, si dávame po desiatich minútach ďalšiu krátku prestávočku (nie každý to tak vníma).
Niekto by už najradšej bol na poľane pod Vihorlatom a len čisto relaxoval (a hral sa na mobile). Preto je obrovská úľava, keď sa tam nakoniec predsa len dostaneme. Stavajú sa stany (tento rok som so sebou hamaku nebral) a po ťažkom fyzickom výkone sa treba posilniť. Tak toto sa teraz nedeje, ide sa rýchlo pozrieť na Vihorlat. Chceme si (dospeláci) ešte užiť trocha slnka a pozrieť si jeho západ za horizont. Na hrebeni je trocha veternejšie ako v lese (veľké to prekvapenie zas nie je) a zopár mladých ľudí a pes (v skutočnosti sú to dve nezávislé skupinky). Vlčiak je celkom poslušný a neobťažuje deti (a ani nikoho iného, i keď podľa Niňa vyzerá priblblo).
Cestou na hrebeň hovorím Matúšovi a Mirkuffovi o tom, že občas je dohľadnosť taká dobrá, až vidno hrebeň Belianskych Tatier a časť Vysokých. Len je to naozaj veľmi zriedkavé. Nuž a dnešný deň sú práve takéto skvelé podmienky. Nie je to úplne jasné, ale keď sa človek poriadne zapozerá, tak štíty Tatier sú zreteľne rozlíšiteľné. Všetci sa tomu riadne tešia (no asi len starší ľudia). Zdržujeme sa dosť dlho na vrchole a až po západe smerujú naše kroky späť k poľane.
Dochádza sa už za riadneho šera (ja by som dokonca neváha nazvať to tmou, ale ja som šeroslepý), pripravuje sa večera a posedenie pri ohníku. Všetci si to užívame. Neskôr ako prvá odkvacne Dotka, neskôr postupne odpadávajú i ostatné deti. Najdlhšie sa z detí drží Tobiáš (je úplne fascinovaný ohňom). Dospelý obkukujú nočnú oblohu (Mesiac je hlboko pod obzorom), rozprávame sa a nakoniec to rozpustíme i my.
Noc bola dobrá (ja som sa veľmi pohodlne vyspal) i keď sa v noci riadne rozfúkalo. A akosi sa i ochladilo. Matúšovi chlapci rozfúkali oheň a Matúšová dcéra mi pomohla prefiltrovať zo päť litrov vody zo studničky, kde veselo si žije niekoľko mlokov. My sme si potom dali veselo raňajky a následne Vihorlat bol naším ďalším neveselým cieľom (zopár členov sa dosť tomu bránilo).
Kým na poľane dosť fúkalo, tak potom na hrebeni dosť neuveriteľne fúkalo. Riadna sila. Ani Tatry už nebolo vidno a tak sme sa vydali celkom rýchlo dolu. Pobalili sme tábor a následne som zo desať (alebo skôr dvadsať) minút chaosil, lebo som hľadal chvíľu toto a zas následne hento a celkovo som bol viacej mimo ako zvyčajne (a to som celkom dosť často mimo).
Skauti sa zas rozbehli vpred, starší paprdákovia nemali žiaden problém ale stredná generácia? Tá bola riadne nad vecou (aspoň tak neúspešne maskovali svoju nechuť pochodovať). Museli sme si robiť prestávky i dole kopcom ale zasa na druhej strane, kam sa nám treba ponáhľať (na autobus)? Tak sa zastavujeme tu i tam. Na Starej koniarni sa robí ďalšia prestávka. Prestávok nikdy nie je dosť.
Nuž a tak sa napojíme na asfaltku a kráčame a kráčame a kráčame a kecáme a kecáme a kecáme a niekto frfle a frfle a frfle a prestávkujeme a prestávkujeme a prestávkujeme. Mám taký pocit, že slovo dnešnej expedície je prestávka. Celkom dobrý výber nie? Keď sa asfaltka vynára z lesa robíme si v poslednom možnom tieni krátku prestávku (prekvapivo?). Zisťujeme, že nestíhame autobus z Poruby pod Vihorlatom, ale to zas až tak nevadí, ďalší bus pôjde o hoďku a pol.
Z lesnej cesty vychádzajú dve štvorkolky, šoféri s nami prehodia zopár slov a miznú v ďalšom lesnom poraste. A tak mi napadá, musíme sa plahočiť po slnku alebo skúsiť alternatívnu verziu pochodu do dediny? Jednohlasný (troch najstarších) súhlas nás nasmeruje do lesíka (kde nie je tak horúco) ale po pár stovkách metroch sme zas mimo. Ale nie na asfaltke ale na peknej lúčke, kde sa v ohrade pasú koníky. Tak to sa naším dievčencom ľúbi. Neskôr z húštia vyskočí mačka, ktorá nás sprevádza dosť dlhú dobu. Nuž len potom usúdi, že nie sme dostatočne mačkofilní a poberie sa kade ľahšie.
Takto to je úplný záver našej cesty. V dedine sa snažíme deťom skrátiť čakanie chutnou chladnou odmenou (ako na začiatku tak i na konci), žiaľ v obci je takto nedeľu všetko zatvorené. Dokonca i krčmy. Troška to zamrzí ale kvôli nám sa tam nebude otvárať obchod nie? Ja som si tento víkend veľmi dobre užil. Dúfam a verím, že i deťúrence a ich rodičové. Sám som zvedavý, koľko nás bude na budúci rok.
Pridaj komentár