Som brutálne unavený. Najradšej by som zatvoril oči a spal až do rána. Zatváram oči a nič. Spánok nie a nie prísť. Nie je to len tými bleskami a hromami, čo bičujú vonku oblohu. Jednoducho telo odmieta zaspať. Skúšam osvedčenú metódu počitania ovečiek. Tá tento krát úplne zlyháva. Skúšam si niečo čítať aby som sa ešte viacej unavil a následne zaspal. Po štvrť hodinke to vzdávam. Tak mi neostáva nič iné len trpezlivo čakať spánok.
Búrka dávno prešla a ja som napriek únave nabudený na najvyššiu možnú mieru. Počujem každé drobné šuchnutie v okolí stanu. Keď sa mi už konečne zdá ako sa postupne prepadávam do sladkého spánku, nečakane ma z neho vyťahujú podozrivé zvuky lesa. Nevydáva ich náhodou myš, ktorá sa chce dostať do stanu k mojim zásobam? Raz ju počujem z prava, o malú chvíľu z ľava. Keď zakričím, odbehne preč a na chvíľu je ticho.
Pre mňa po príliš krátkom momente je však späť. Privádza ma to do šialenstva. Prečo mi to vlastne robí? V tom mi skrsne spásonosná myšlienka. Ak dám jedlo von pred stan, nebude sa chcieť dostať do vnútra. Super nápad, nie? Nebol. Absolútne ignoruje veci čo sú von a tvrdohlavo sa dobíja do vnútra. O pol jednej nakoniec zisťujem svoj krutý omyl. Pri jednom z útokov sa mi podarí čelovkou odhaliť votrelca. Z odpornej myši sa vykľuje malý nenápadný, sotva centimeter veľký chrobáčik. Ako sa pohybuje po listoch, jeho chitínové nožičky škrabú po popadaných listoch a na svoju malosť vydáva neuveriteľne silné zvuky.
Po tomto odhalení očakávam, že zaspím expresne rýchlo. Ale kdeže. O pol druhej v noci je v celom lese ticho, dokonca aj neúnavný chrobák si dáva šlofíka. Len ja som stále hore a relaxujem so zatvorenými očami. Ked tu zrazu z ničo nič ich otváram a zisťujem, že je svetlo a vtáčiky okolo mňa vo veľkom štebotajú. Takže nakoniec som zaspal a ani neviem presne kedy.
Napriek prebdenej noci sa, na moje počudovanie, cítim celkom oddýchnutý. Pozmeňujem svoje včarajšie rozhodnutie o ukončení. Najprv zídem do Bardejova a tam sa rozhodnem čo budem ďalej robiť. Neostáva mi nič iné len sa pobaliť a vyraziť. Jednu malú zmenu predsa však robím. Kvôli pľuzgieru na ľavej päte si obúvam sandále a topánky vešiam na vak.
Spočiatku testujem svoju problémovú nohu ale po pár minútach je jasné, že je to v celku v poriadku. Prechádzam cez sedlo s malebným meno Čerešňa a blížim sa k Bardejovským kúpeľom. Všade je ešte celkom ticho a kúpele sú absolútne tiché. Som totiž jeden z prvých bdelých ľudí medzi domami. Výstup na lúku nad Bardejovom prejde oveľa rýchlejšie ako som očakával. Pri zostupe stretávam skupinku troch miestnych, ktorí si vyšli do lesa zbierať huby. Hneď na prvý pohľad je jasné, že boli úspešní. Okrem nich v repkovom poli vidím bežiacu srnku. Je to prvé veľké zviera, ktoré počas môjho výletu stratávam.
V Bardejove dokupujem proviant a hlavne sa mi darí získať z lekárne ihlu. Ňou prepichujem problémový pľuzgier. Obúvam topánku a pomaly pomaličky idem smer centrum. Je veľká škoda, že červená značka nevedie bardejovským námestím. Bolo by to oveľa krajšie a hodnotnejšie ako existujúca obchádzka. Cez Bardejov prechádzam oveľa dlhšie ako by mi bolo milé. Navyše teplota sa pod bezoblačným nebom začína odporne zvyšovať.
Noha v topánke mi nerobí žiaden problém a to mi na dvíha náladu na ceste do Mihaľova. Keď vyjdem spoza jednej zo zákrut, vidím pred sebou dvojicu s veľkými batohmi. Jedna hlava zmätene pozerá po okolí a druhá sleduje mobil v ruke. Tak aj ja skontrolujem mapu na telefóne a nečudujem sa pochybnostiam. Podľa on-line podkladom, turistická značka by tu niekde mala bočiť z cesty na lúku, ale ani ja neviem presne určiť kde. Opäť je skutočnosť vzdialená mape.
Z dvojice sa vykľujú dve sestry zo Žiliny. Sú na ceste z Dukly do Kysaku už niekoľko dní. Spočiatku boli súčasťou väčšej skupiny, ale zvyšné dievčatá sa v Bardejove rozdhodli ukončiť svoju túru. Ony sa ale rozhodli pokračovať ďalej. Nie sú to úplne začiatočníčky, za sebou majú hrebňovku Nízkych Tatier a aj časť z Trenčína do Bratislavy. Napriek pľuzgieru som trochu rýchlejší a po malej chvíli ich zanechávam za sebou.
Cesta z Mihaľova do Hervartova mi dáva poriadne zabrať. Poludňajšie slnko a neprítomnosť tieňa odčerpáva riadnu kopu síl. Nepomáha ani dlhé šliapanie po asfalte. Nakoniec sa rozhodnem spraviť si krátku prestávku v miestnom hostinci. Štamgasti sledujú v zafajčenej miestnosti televízor. Nič prekvapujúce. Čo mi nejde do hlavy je program, ktorý pozerajú. Na obrazovke beží priamy prenos z inaugurácie prezidentky Čaputovej. To som teda riadne prekvapený výberom programu.
Ja si nechávam načapovať pol litra Kofoly a idem si sadnúť von. Kľudne oddychujem, zobkám si pripravený obed a len tak čakám kedy slnko poľaví vo svojej sile. Po hodine prechádzaju popred pohostinstvo žilinské dievčata. Ja sa rozhodujem ešte počkať. Doplňujem tekutiny v podobe ďalšej kofoly a po ďalších tridsiatich minútach sa nakoniec rozhodnem aj ja v pokračovaní mojej túry.
Prechádzam cez dedinu a značka ma vedie priamo popred kostolík, ktorý je zapísaný v zozname UNESCO. Takto sa mi to páči. Nie žeby som bol príliš lenivý, ale takto nemusím urobiť ani krok navyše. Ja si ich radšej ponechám na cestu do sedla Žobrák. Za dedinou vchádzam do lesa a okamžite začínam stúpať do prudkého kopca. Včera pri takomto stúpani boli serpentíny, tu to ale ide priamo hore.
Potím sa priamo giganticky. Neostáva na mne jediná suchá nitka. Tričko, kraťasy a aj šiltovka sú brutálne mokré. Dalo by sa povedať, že som fabrika, čo mení vodu priamo na pot. Chcem dobehnúť dievčatá a tak zaradím vyšší prevodový stupeň, čo má za následok ešte viacej potu. Komu by to ale vadilo? Mne určite nie.
Na troch kilometroch nastúpam cez štyristo výškových metrov. To je tá pravá výzva pre mňa. Navvyše aj nohy sú úplne v poriadku. Nechce sa mi ani veriť, že pred pár hodinami so chcel túto cestu ukončiť. Pri vyhliadkovej veži nakoniec dobieham dievčence. Ony práve odchádzajú, kým ja prichádzam. Pozdravíme sa a poprajeme si pekný zvyšok dňa. Ja mám však v pláne, po krátkej prestávke vyhradenej na vyhliadku z veže, ich čo najskôr dobehnúť.
Ďalších 90 minút sa ich snažím bezúspešne dobehnúť. Táto méta je pre mňa silná motivácia. Pred stúpaním na Chochuľku sa mi to nakoniec podarí. Nechcem vyzerať ako mäkkýš a tak pokračujem v nezmenennom tempe ďalej. Tu stretávam neďaleko chodníka ďalšie divé zvieratá dneška – stádo divých svíň. Sú však na šťastie v príjemnej vzdialenosti a tak ich môžem bez strachu sledovať.
Na chatu Čergov dochádzam niečo okolo štvrtej. Dávam si skvelú cesnakovú polievku a bryndzové pyrohy. Chatár mi dovoľuje si postaviť stan niekde v kúte trávnika, čo po vyše hodine aj využívam. Dievčatá zo Žiliny mali spočiatku v pláne prespať takisto na chate, nakoniec sa ale rozhodnú pokračovať ďalej. Chcú v nedeľu dôjsť až do Kysaku. Riadna zmena. Za štyri dni prešli 79 kilometrov a za sobotu a nedeľu chcú prejsť ďalších 79 kilometrov. Tento krát ale nemajú žiadnych spomaľovačov.
Ja ostávam na chate a o pol siedmej idem zaľahnúť. Obrovský rozdiel oproti včerajšku. Nič ma nebolí a po psychyckej stránke som takisto v pohode. Prešiel som síce len 35 kilometrov, ale napriek tomu to bol to super deň. Zipsujem spacák a okamžite zaspávam.
Pridaj komentár