Jar, slnko sa nesmelo prebúdza a rozťahuje svoje teplé lúče. Aspoň tak to to bolo minulý týždeň, keď som sa bol prejsť s Mirkuffom. Prešiel týždeň a všetko je zas úplne inak. Došiel studený front a priniesol so sebou i riadnu porciu zrážok. Nie žeby ich nebolo treba, ale tak veľa za tak krátku dobu? To tiež nie je najlepšie. Vidím to na vlastné očí, keď sa auto (zatiaľ som motorizovaný) štverá k parkovisku pod Morským okom. Riadne hučí Okna (nie, nemám otvorené okná, to sa len ten potok vytekajúci z Oka tak volá) a kým v lete je to celkom lenivý potok, dnes je to divá a smrteľná šelma.
Z parkoviska k jazeru už idem po svojich (na parkovisku je zaparkované ešte jedno auto, ktovie kto a kam šiel?). Z okolitých prudkých svahov sa rinie prudko voda. I na miestach, kde normálne nič nie je. Tak sa zamýšľam (dosť neskoro, uznávam) ako to bude vyzerať vyššie v kopci? Niečo mi už naznačuje Morské oko, ktoré je skoro celé pod ľadovým pancierom. Hmm. Na ceste pred ním skupinka troch turistov (partička z auta?). Podarí sa mi ich predbehnúť? Celkom úspešne a bezproblémovo. Kedy ich asi stretnem cestou späť?
Prvé kilometre (asi naozaj len zo dve) sú pohodové ale keď sa začne stúpať na sedlo Tri tably, to je už iná pesnička. Spomínal som, že zovšadiaľ tečie voda? Tak hlavne kvôli oxidu vodnému (H2O) je prudký kopec úplne premočený (a hneď je veselšie v topánkach). Neďaleko vidím celkom aktívny a atraktívny vodopád a (priznávam sa celkom otvorene) zišiel som z chodníka si ho vyfotiť. Dúfam, že mi to bude prepáčené. Cesta späť je o troška zložitejšia, nechce sa mi vracať rovnakou cestou a idem kolmo na vrstevnice (chcem sa dostať čo najskôr na cestičku). To teda nebol najlepší nápad, objavuje sa sneh a popadané stromy. Buď ich preleziem alebo nejako obídem (tá druhá možnosť by znamenala taktický ústup a predĺženie cesty).
Pokúšam sa sebavedomo preliezť cez kmene stromov, tie sú však po tom včerajšom daždi a dnešnom ráne úplne zľadovatené. To nie je úplne najbezpečnejšia voľba, ale tvrdohlavo pokračujem (som zaseknutý v polovici, takže je to jedno, kam sa vlastne pohnem). Budem si musieť nasadiť turistické mačky (pravdaže nie teraz na strome), potom to bude lepšie. Dúfam. Keď sa mi nakoniec podarí dôjsť na turistický chodníček, som rád, že odteraz to bude ľahšie (bodaj by). Plním si i ten sľub s mačkami a ide sa mi ľahšie (troška)!
Sneh nie je úplne biely, je však úplne ľadový ako polárny medveď. Hech. Hore kopcom to ešte celkom ide dobre, ale aké to bude smerom dole? Tak to uvidím o chvíľku (dúfam, že nie za dlhú chvíľu). Je celkom pozoruhodné, ako zrazu zmizne sneh za Troma tablami a ide sa vlastne bezsnehovým (nie je na ňom žiadna voda, lebo je zamrznutá) chodníkom. Našťastie (či nanešťastie) je to len krátka epizódka. Za jedinou odbočkou sa zas začína kráľovstvo snehu a ľadu. Romantika.
Idem tak trošku pomalšie (na vine nie je len kopec ale i ľad, ľad a zase ľad) ale celkom si to užívam. Pod samotným kameňom začína fúkať a v kombinácii s podmienkami to nie je až tak bezpečné. Napriek tomu neváham a idem hore po železných schodíkoch až na vrchol . Hore je takmer víchrica a mám troška strach, aby ma neodfúklo až na hranu masívu (preháňam, moja váha je viac ako dostatočne vysoká). Nezdržujem sa dlho a extrémne pomaly schádzam po schodíkoch. Ani som sa nepošmykol. Ta to aký som dobrý, i kamzíci mi môžu závidieť.
Dole kopcom to väčšinou ide rýchlejšie ako opačným smerom a i v tomto prípade je to pravda. Pekne svižne idem dole, ale mohlo by to byť predsa len šibkejšie. Stretávam tú trojicu, ktorú som predbehol na Morskom oku (no chcel som byť predsa len rýchlejší a stretnúť ich o dosť neskôr). Nuž a moje želanie o rýchlosti sa mi čoskoro plní. Pri schádzaní dole zo sedla, mi zrazu noha s tupými hrotami mačiek uteká. Na tvrdom ľadovom podklade letím dole kopcom a narážam asi najmäkšou časťou tela (áno, padám na zadok). Otáčam sa z chrbta na brucho a snažím sa roztiahnuť čo najviac ruky a týmto zväčšiť trenie medzi mnou a snehom. Asi je môj pokus úspešný, zastavujem vcelku rýchlo a dokonca ani nenarážam do žiadneho stromu (ale, že ich tu je). Fú. Nie je mi všetko jedno.
Po tomto nepríjemnom zážitku si začínam dávať väčší pozor (ako keby som doteraz na všetko kašľal) a i začínam pozorovať sám seba, či ma niekde niečo nebolí alebo v akom vlastne to stave som. To som asi nemal, zisťujem, že mi je celkom zima na veľký palec na ľavej nohe. Z toho usudzujem, mám mokré topánky a mrzne (a i ten ľad vôkol mňa je jemným náznakom, že tu nie je tridsať v tieni).
Keď dôjdem na asfaltku, nepokračujem zostupom dolu, ale rozhodnem sa ísť po nej a určite by stálo zato sa kuknúť i na Malé morské oko. Trošku zostupujem dolu (až pod snežnú čiaru) a zase vidím okolo seba intenzívne odtekanie vody (či už zo snehu alebo toho dažďa). Avšak keď dôjdem po odbočku k Malému oku, musím zas ísť smerom hore do kráľovstva snehu a ľadu. Je to príjemné? Vlastne i vcelku hej. To ale neznamená, že sa budem flákať pri vodnej hladine (ktorá je úplne neprekvapivo pod ľadom). Otáčam sa na návrat.
Cestu až ku kaštieliku prechádzam raz dva a následný zvyšok je už len po asfaltke. To znamená len jedno, je tu koniec. Tak to bola dneska paráda. Síce tak troška kratšie ako zvyčajne, ale som rád aspoň zato. Nepamätám sa, žeby som tu bol niekedy v podobných poveternostných podmienkach. Ďalší skalp do zbierky. Čo ma neteší je však opätovná chybová hláška o poruche na motore. Hmm. Čo s tým? To sa bude riešiť neskôr, teraz si vychutnávam nával endorfínov.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 02. 04. 2022 | 1:48 h:min | 10.00 km | 10:49 min/km | 549 m |
Pridaj komentár