Jar je už v plnom prúde. Teda aspoň si to tak chcem predstavovať a veriť. Je pravda, vonku je posledné dni troška teplejšie, slniečko svieti skôr a dlhšie a dokonca sa prebúdzajú vtáčiky v lese (a hlavne v meste). Tak keď sa blížia moje meniny (v kalendári je už tradične Feňo koncom marca k nájdeniu), vybavujem si voľno a vymýšľam si krásnu túru (vhodnú i pre normálneho človeka). Preto nie je div, že v piatok ráno sa stretávam s Mirkuffom pred Tescom (alebo ako sa má správne písať, pred Tesco) a vydávame sa v ústrety dobrodružstvu, zlatu a nehýnucej sláve.
Pohybujeme sa spočiatku uprostred ruchu veľkomesta (sú Košice veľkomesto?) po Hlinkovej, kadiaľ sa rúti neskutočné množstvo áut, busov a nákladných vozidiel. Akonáhle máme možnosť, opúšťame túto živú (plnú neživých vecí) tepnu mesta a dobrodružne prechádzame ponad hať.
Z cesty stále počuť nejaké to temné hučanie ale na strome vedľa nás počuť divoké a živé klepanie ďatľa. Dvihnem hlavu hore a na moje prekvapenie to nie je ďateľ ale len ďatľovitý vták – žlna. Krásne sfarbená a riadne veľká. Tak toto je oveľa príjemnejšie stretnutie ako pohľad na oplechované kone na asfaltovej ceste.
Prechádzame po Podhradovej stále menšími a užšími (a strmšími) ulicami až nakoniec definitívne opúšťame mesto a vydávame sa lúčnou cestičkou hore k vyhliadkovej veži. Aké je to úzke, také je to strmé a preto nie je vôbec žiadnym prekvapením, keď si robím prvú krátku prestávočku. Je dobre maskovaná záujmom o prvé kvety. Inokedy by som sa potešil i prvým slniečkam jari (pravdaže mám na mysli podbeľ lekársky) ale teraz si všetku pozornosť pre seba ukradol poniklec (slovenský, západokarpatský endemit, vyskytujúci sa najmä na východnom a strednom Slovensku a som celkom prekvapený jeho prítomnosťou v Košiciach).
Keď už sa nedá viacej naťahovať čas, tak predsa sa len pokúšame (úspešne) dotrepať sa na vyhliadkovú plošinu nad Košicami. Trošku sa pokochať výhľadmi a potom ďalej po žltej značke cez záhradkársku oblasť k Suchej doline. Cestička v lese je príjemná a priamo volá po rýchlom presune. Ešte rýchlejšie ako my zbeháva od Kavečian jedna bežkyňa, ktorá nás podľa mňa ani poriadne nezaregistruje a už je preč. Preto si robíme ďalšiu krátku prestávočku s doplnením externej energie a keď je nám troška viacej zima (občas zafúka studený poryv vetra) posúvame sa ďalej.
Odtiaľto je cesta až do Kavečian príjemne jednoduchá (poľná cesta bez žiadnych križovatiek) a skvelo nám to odsypáva. Kecáme o všetkom možnom a vlastne o ničom (taký normálny rozhovor medzi kamošmi) a len tak medzi rečou sa rozhodneme nezachádzať do dediny. Pokračujeme preto poľnou cestičkou smerom hore na kopec. Pri ceste vidíme na toto ročné obdobie veľké mravenisko, v okolí ktorého je dosť hlučno. Kto by to povedal, že takéto malé tvory dokážu svojimi nožičkami narobiť toľko hluku.
Rovnako hlučno (trošku kecám, oveľa hlučnejšie) je pri vyhliadke na Tatry. Nízko letiace lietadlo mi spočiatku naháňa strach (človek má pred očami konflikt na Ukrajine) ale www.flightradar.com ma uisťuje, že sa jedná pravidelnú linku z Košíc do Londýna spoločnosťou Wizz air. Stres mi odbúrava pohľad na Vysoké Tatry (vôbec som nečakal, že ich dnes uvidím). Lahoda.
Krútime sa spolu s Mirkufom popri múre ZOO a na jednom mieste vidím na zemi fliačik snehu. Síce som čakal, že možno nejaký ten sneh uvidím (bol som tu pred skoro dvoma týždňami a snehu bolo prekvapivo veľa) ale už tak skoro? Prezradím, trocha som sa na seba neskôr hneval, lebo žiaden ďalší náznak snehu som dlho predlho nevidel. Myslel som si, že cesta bude dosť možno mokrá a blatistá (keď sa už ten sneh topí) ale v podstate je všade sucho. Troška strašidelné.
Cesta vedie troška hore, troška dole ale viacej hore ako dole. Bodaj by nie, keď pomaly ale isto sa blížime najvyššiemu bodu na našej trase. Preto si v sedle pod Vysokým vrchom robíme krátku prestávku (treba sa osviežiť a nakoniec spraviť i nejaké to foto snehu, ktorého tu na severných stráňach je viacej), vyštveráme sa na vrchol Vrchu a ja trošku údivom strácam reč. I keď nie je z neho až tak dobre vidno (stromy dostatočne a presvedčivo zavadzajú) ale vidno Vysoké Tatry, Kráľovu a i k nám bližšiu Kojšovskú hoľu. Toľko kopcov naraz.
Od teraz by sme sa mali približovať po červenej značke do Kysaku, ale kdeže. Môj plán je jednoduchý a zároveň tak trochu prešibaný. Nepokračujeme po červenej značke rovno dole, ale pekne sa pôjdeme pozrieť na lúku na Prielohách. Nie je to dokonca ani veľká obchádzka. Užívame si slniečka a voľky nevoľky predsa len započneme náš zostup dole.
Na moje prekvapenie (dnes už koľkáte to už je?) stretávame tuná hore v kopcoch cowgirl, síce bez kravy ale zato na koni. Fíha. Ako tak ďalej zostupujeme, na jednom mieste pred baštou sa začíname brodiť. Nie snehom (ten ako som hovoril sa už skoro všade rozpustil) ale lístím. Áno, čerstvá vrstva popadaných listov je hlbšia ako by sa čakalo. Ako je to možne? Lebo na rozdiel od všeobecnej predstavy, listy neopadávajú len na jeseň. Mladé buky (ak sa nemýlim a wikipédia mi dáva za pravdu) majú suché listy na konároch až do jari. Tak sa predierame šuchotavým krokom a je to celkom zábava.
Z Jánošíkovej bašty je nádherný výhľad a ešte krajšie sú kvitnúce poniklece. Je to riadna bomba. Krásne si oddýchneme a ideme konečne do Kysaku. Stretávame staršieho šerifa na koni, ktorý sa vydal za mladou zlodejkou koní (alebo si to len nahováram?). Tak či tak, do dediny neideme priamo, máme ešte v pláne a v záujme sa ísť pozrieť na Kysacký hrad. I keď tam žiaden hrad nie je. Zato poriadne prudký kopec, ktorý nám nakope zadok, áno. Stojí to teda zato.
V obci pod kopcom zisťujem, že vlak do Košíc nám odchádza o šestnásť minút. Otázka znie, stíhame to, alebo budeme musieť čakať na ďalší spoj? A chce sa nám vlastne ponáhľať? Nechce a preto sa vôbec prudko nešarpeme na stanicu. Avšak keď sme pred spomínanou budovou a do odchodu vlaku ostávajú ešte tri minúty, tak predsa len zahadzujeme posledné zvyšky dôstojnosti a kvázi prudkými pohybmi so zvýšenou rýchlosťou sa presúvame skoro elegantnými pohybmi vpred (rozbehneme sa). Máme šťastie, nákup lístkov nám zaberie krátku dobu a musíme na vlak dokonca čakať na peróne. No kto by to teda povedal?
Dnešný deň mi priniesol mnoho nového. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy prešiel takú diaľku s niekým. Možno ani nikdy. Stálo to zato? Určite, dobre sme si pokecali, uvideli sme mnoho zaujímavého a nečakaného. Veľmi rád si to zas zopakujem. S niekým. Niekde.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 03. 2022 | 6:59 h:min | 27.12 km | 15:29 min/km | 1111 m |
Pridaj komentár