Raz za čas ma prepadne absolútna lenivosť a i napriek naplánovanej príjemnej vonkajšej aktivite nikam nejdem. Veru, veru tak to bolo i terajšie ráno. Plný elánu idem večer spať a očakávam ešte ďalšie navýšenie už takmer nekonečnej energie určenej na rannú prechádzku. Tak, keď ma ráno budia hodinky, je prekvapujúce (pre mňa), že sa nikam neponáhľam. Ba dokonca by som povedal, že som sa preklopil na temnú stranu (Darth Vader by mal zo mňa veľkú radosť). S blbým pocitom na duši ostávam v posteli a lenivo si podrichmávam.
Štvrť hodinky pred siedmou hodinou sa budím opätovne a tentokrát mám viacej chuti ísť von. Len neviem, či tej chuti je dostatok na vykopnutie sa do zimy. Ale keď sa kuknem von, modrá obloha ma vábivo láka von a nakoniec predsa len podľahnem neodolateľnému volaniu a idem sa vyvenčiť von. Áno, von už je vidno a pritom je celkom skoré ráno. Už dávno som sa nevydával na skúmanie (ne)známeho za svetla.
Chvíľku trvá hodinkám, kým zachytia signál dostatočného počtu satelitov (priznávam sa, veľmi rád používam vymoženosti GPS) a hneď potom začínam moje stúpanie na Líščí vrch. Ako vždy je to riadny zaberák, prvý kilometer, keď je človek ešte vcelku v nízkych otáčkach to nie je jednoduché. Nuž a od posledného môjho výskytu, tu niekto veľmi aktívny, každých zo desať metrov vykopal jamu s rozmermi meter a pol na metre dva, hlbokú približne meter. Akože riadna prekážková dráha.
Po vyšplhaní sa na lúky obdivujem a udivuje ma krásna modrá obloha. Žiadne slnko (to je tesne pod obzorom, každú chvíľku bude musieť sa vyšvihnúť nad obzor) a len sporadické mráčiky. Predpoveď počasia hovorila, že sa sem blíži nejaká riadne fujavica (i preto som mal v pláne vyraziť tak skoro) ale teraz nie som si istý či to nebol len klam. Ale prečo by som sa mal s tým trápiť, nie (ibaže by ma to naozaj teraz štvalo)?
Schádzam z cesty, len preto aby som sa vyškrabal na najvyšší kopček a uvidel tak ešte viac (a mám poriadny deficit výškových metrov, veď zatiaľ mám len 170 výškových metrov na jeden a pol kilometri). Možno budem mať geniálny výhľad. No nebol to až taký úplne najlepší nápad a akosi ma to riadne rozbilo. Ako na potvoru výhľady nie sú až zas také skvelé.
Jeden následok ale toto stúpanie predsa len má. Tak som sa riadne zohrial až sa tak potím ako v saune. Musím zastaviť a prezliecť sa do suchého a hlavne nie až tak teplého. Navyše i slnko konečne vyšlo a svoje skúpe zubaté lúče namierilo (a zaborilo) do mňa. Len tak pomimo si začínam rovnako všímať moje okuliare. Totižto som si minulý týždeň zaobstaral fotochromatické sklá do okuliarov a tak som rovnako zvedavý ako sa budú správať. Veru, hneď od prvých minút sa okuliare trošička stmavejú.
Je to asi dobre, lebo vôkol mňa je i troška snehu a ten odráža riadne veľkú porciu svetla. Na jednej križovatke sa absolútne (i relatívne) náhodne rozhodujem a opúšťam dobre vychodený a modrou značený chodníček a dávam si krátku obchádzku s niekoľkými výškovými metrami. To je asi opätovná téma dnešného dňa. Ďalšie a ďalšie „zbytočné“ naberanie metrov. No a čo?
Nastáva troška dlhšia pasáž, keď sa ide dole ale nič netrvá večne. Najmä ak idem celkom rýchlo. Treba si dať ďalšie stúpanie. Teraz v zime, keď nie sú žiadne listy (takmer žiadne, áno je to tak, niektoré stromy suché listy na jeseň nezhodia a ostávajú až do jari) na stromoch a tak pekne vidno do diaľky. No ale čo to? V diaľke nevidno Tatry (ani Vysoké a ani Nízke), niečo hnusne husté sa blíži z tej strany ku Krompachom.
Pridám preto poriadne do kroku a snažím sa čim skôr dôjsť na Galmus. Tam na lúkach na mňa svieti slnko a lokálne geografická dispozícia zakryje stenu prichádzajúcej metelice. Zíde z očú zíde z mysle a slniečko príjemne hreje na nebi bez mráčikov. Okuliare sú pod UV žiarením veľmi tmavé (prepúšťajú len štyri percentá slnečného svetla, pre fajnšmekrov je to pokles len o 3,5 magnitúdy, to keby jasnosť Venuše takto poklesla, stále by bola jasnejšia ako Canopus alebo len troška slabšia ako Sírius) a ja som si to poriadne ani nevšimol. Hanba mi. Ale dobre si všímam, ako treba stúpať hore kopcom z Galmusu.
Som celkom nezbedný (na seba) a nejdem hore po žltej značke, nie takú ľahkú cestu si pre seba nevyberám. Odbočujem zo značky (lepšie povedané značka odbáča z mojej cesty) a pokračujem prešlapávaním snehom. Nikto tadiaľto predo mnou vôbec nešiel. Ta to aké dobrodružstvo. Po chvíľke narážam znovu na žltú značku, ktorá tu schádza z Bielej skaly. Tak ja sa vyjdem hore z tohto smeru. Tento smer je dokonca prudší a tak teraz (ne)vhodnejší. Riadne sa fyzicky trápim, je to riadna morda. Až sa postupne fyzický diskomfort riadne premieňa psychické muky. Takto sa krenkujem nejakú dobu (dlhšiu ako by sa mi páčilo, ale kto sa v tom vyžíva?), kým nakoniec nestojím na vrchole Bielej skaly.
Južné svahy sú takmer bez snehu. Našťastie je to dolu kopcom. Nanešťastie je polnočná strana plná snehu. Preto si musím dávať pozor, aby môj zostup nebol rýchlejší ako mojím telom (a hlavou) tolerovaná a odporúčaná rýchlosť. I tak som som dosť rýchlo zostúpil na lesnú cestu, kde sa náklon trošička vyrovnáva. Len netreba podľahnúť pocitu, že to je rovinka, ale kdeže. Je to stále, pre mnohých, nepríjemný padák strmo dole (horšie sa ale ide opačným smerom, to už mám niekoľko krát vyskúšané).
Moju solitérnu osamelosť preruší náhly praskavý zvuk. Poskočím jak zjašený (prečo jak?) chvíľu mi trvá kým sa znova dostanem do kľudnejšieho režimu. Tej srnke to trvalo podľa mňa ešte dlhšie. Pokojným ma nenecháva ani výhľad na severozápadny obzor kde vidím ako sa belavý oblak šibavice priblížil o riadny kus bližšie. I nad východný obzor sa postupne dostávajú mraky a slnko sa začína celkom ostýchavo skrývať za ne. Tak ma to nakoniec predsa len dostihne? Nemal som radšej ísť v pôvodnom pláne? Teraz sa celkom zbytočne (ale o to viacej srdnatejšie) na seba hnevám.
Kým takmer zídem záhradkárskej oblasti znova sa vyčasí (alebo mi v skutočnosti len výhľad na zlú stranu zahatil kopec). Preto sa rozhodujem, že keď už som dnes toľko pochodil pomimo značkovaného chodníka, tak mi určite nezaškodia ďalšie metre (a hlavne výškové, lebo sa budem štverať takmer ortogonálne k ekvipotenciálnej gravitačnej ploche, jednoducho prudkým kopcom). Keď konečne som tam kde som mienil byť (no trvalo to krátko, ale dlhšie ako som si to vypočítal a očakával) vidím znova krásny jasný východný obzor so slniečkom. Ten oproti nie je čierny od búrkových mrakov (kto by už čakal búrku koncom januára) ale je biely od prichádzajúceho snehu. Do mesta to nie je ďaleko a tak sa priznám som tam coby dup.
Stretávam jednu paniu s dvoma psíkmi (treba skôr povedať dobre vychovanými psiskami) a potom ešte jednu skupinku so psami. Celkom sa im čudujem, že sa ženú do tej bielej tmy, mne by sa tam asi nechcelo ísť. Asi. Takže som veľmi rád, keď konečne sa za mnou zatvoria dvere do teplého a útulného príbytku. Von sa práve začali čertiť všetci čerti (no môžu sa v tej zime preháňať pekelné bytosti?). Som nakoniec rád, že som sa vydal na dnešnú cestu a som nesmierne rád, že sa mi podarilo vyhnúť sa tomu meteľu. I napriek mojej rannej neochote a lenivosti to nakoniec bol veľmi príjemne strávený čas.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 30. 01. 2022 | 2:15 h:min | 14.15 km | 9:33 min/km | 776 m |
Pridaj komentár