Žiaden des iba tichý les

Minulý týždeň ma počas mojej prechádzky v lese skoro neustále sprevádzalo všadeprítomné hučanie a ručanie hormónmi nabudenými jeleňmi. Dnes je to ale nejako inak. V Zlatej Idke je tma a ticho a ja sa vydávam na cestu na Kojšovku. Teda bol som tam zatiaľ len dvakrát vo svojom živote a ani raz to nebolo z tejto strany. Dobre však viem, že ma čaká riadny kopec. Potrebujem nastúpať až nepríjemne veľa výškových metrov.

Potrebujem sa držať modrej značky, avšak ako vždy sa mi podarí zísť z cesty skôr ako by to mi bolo milé. Idem po asfaltovej ceste smerom do kopca ale mal som odbočiť hneď na začiatku do lesného okolia. Moja hlava deravá však radšej ignorovala všetky znamenia odbočenia. Neostáva nič iné, len sa vrátiť. Všade vôkol mňa je ticho. Nie je to len také ticho ako ticho v lese, ale riadne ťažká a tlmivá absencia zvukov. Nikde nepočuť žiadneho vtáčika, chrobáčika alebo takého niečo. Jediným zdrojom zvukov som ja a tak je to o to ešte nepríjemnejšie.

Orión, vaše čokoládové súhvezdie.

Na druhej strane ma veľmi teší obloha. Podľa predpovede mali prísť mraky, nejaké prehánky a možno aj nejaký ten lejak. Nad mojou hlavou svieti Mesiac a neďaleké Košice vôbec neuberajú na kráse trblietajúcim sa hviezdam (a pár planétam) a tým ticho veľmi sluší. Z lesa zas vychádzam na cestu a Mesiac tak svieti jasne až prežaruje moju čelovku. Okolie okolo mňa má tú ťažko uchopiteľnú krásu.

So stále vyššou nadmorskou výškou začína aj fúkať silnejší vietor. Rozmýšľam, mal by som si na seba hodiť ešte jednu vrstvu alebo to vydržím? Inak ale si to tu absolútne vychutnávam. Viem si dobre predstaviť, koľko ľudí sa tadiaľto denno-denne prechádza, teraz tu ale nie je nikto. Na vrchole som za ďalší kúsok času. Možno to bude znieť divne, otočím sa dookola, nespravím si žiadnu selfie fotku a pokračujem mojím smerom. Je to síce tam, skadiaľ som prišiel, ale nie na dlho. Neschádzam do dediny, vyberám sa po červenej značke smerom na Jahodnú.

Tam som pred chvíľou bol.

Prepletám sa lesom, Mesiac ma ožaruje zozadu a hviezdy kvôli stromom vôbec nevidím. Keď vychádzam z lesa na rúbanisko, neteší ma ten pohľad. Nie, pohľad na rúbanisko ma nenaplňuje radosťou ale ženúce sa oblaky taktiež nepredpovedajú pekné a krásne zajtrajšky a vôbec nie už dnešky. Vchádzam zas do lesa a nemôžem sledovať oblohu nakoľko moje celé sústredenie musím venovať ceste a zopár mláčkam (mláčiskám) v nej.

Za Idčianskym sedlom sa vyberiem na vyhliadku Loreley, kadiaľ som šiel na jar. Vtedy som tam prišiel práve z opačnej strany, od Lajošky. Nezastavujem sa na skale, nie preto lebo mám meškanie, ale naozaj sa chcem vrátiť čím skôr domov. V tejto chvíli aj definitívne vypínam čelovku a aj keď je v lese trocha temnejšie, risknem to tak. Stále vôbec nepočuť žiadne zvery a ani žiadne monštrá. Tak asi sa všetky boja niečoho ešte desivejšieho alebo odcválali či odleteli do teplejších krajín. Nechce sa mi veriť, že by sa vydali opačným smerom do Škandinávie.

Začína sa mračiť.

Spravím okolo kopca s poetickým názvom Tisícovka malý okruh a vraciam sa do Idčianskeho sedla. Nepokračujem smerom na Kojšovku ale stočím sa po žltej značke a schádzam z hrebeňa. Prvých sto metrov vyzerá na maximálnu pohodu, potom sa však z ničoho nič chodník vrhne do krovia a celkom dosť veľmi prudkého kopca. Ani ma to veľmi nebaví ísť tadiaľto dole ale opačným smerom to musí byť lahôdka. Hmm, asi sem prídem niekedy na budúce a dám si aj tento kopec.

Zostup je celkom jednotvárny, len les a stromy a stále ticho. Jediným zvukom sú moje kroky a pred chatou VSŽ aj bublajúci potok. Čo ma však viacej znervózňuje a nerobí šťastným je obrovská kopa vyťaženého dreva (a príslušné množstvo blata od lesných mechanizmov). Jedná sa ale len o nie príliš hrubé konáre a kmene celkom mladých stromčekov.

Ešte je stále dosť tma.

Stáčam sa na posledných zopár kilometrov k Zlatej Idke a cesta ma vedie aj cez lúčky. Je viacej ako zrejmé, že skôr či neskôr bude pršať. Stihnem dôjsť ešte k autu suchý? Je to celkom prekvapivé, pred dvoma hodinami nebolo po mrakoch ani chýru a ani slychu a teraz olovené mraky sa takmer dotýkajú priľahlých kopcov. Ta teda tak.

V dedine je taktiež ticho, všetky psíky asi ešte stále spia. Teda až na malého jorkšírskeho teriéra. Zvedavo sa na mňa pozrie a zvedavosť vidím aj v očiach jeho pani. Tak som vychádzal skoro ráno, ale nikomu som predsa neublížil, ja len tak nebezpečne vyzerám. Ako vkladám do auta váčik a paličky, cítim ako mi na hlavu dopadajú prvé dažďové kvapky. Tak toto bolo veľmi tesné.

Skládka.

Kojšovka má nejaké zvláštne čaro. Aj keď som na jej vrchole stál dnes len po tretí krát, vždy sa v jej okolí rád poprechádzam. Ani sa mi to stúpanie nezdalo nejako extrémne prudké či dlhé. Také akurát na dobré pošmakovanie si. Z vyhliadky Loreley je pekný a aj tak trochu divoký výhľad. Napriek divokosti okolia som dnes žiadne divoké zviera nestretol. Jediným divno divným elementom bolo počasie, ktoré sa za tých pár hodín úplne zmenilo. Aj tak to pre mňa dopadlo viacej ako pozitívne, takže z dnešného dňa mám extrémne dobrý pocit. Nech sa mi tak dobre darí aj naďalej.

DátumTrvanieVzdialenosťTempoNastúpané
04. 10. 20203:08 h:min20.96 km8:58 min/km920 m

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *