Väčšinou nemávam problém skoro ráno vstať a vyraziť von. Dnes je to akosi nejako inak. Teplo pod perinou a tma von ma vôbec nelákajú. V polospánku sa mi to zdá neuveriteľne dlho, v skutočnosti to nemohlo trvať dlhšie ako zopár sekúnd, a robím závažné rozhodnutie. Dnes sa pôjdem prejsť pre zmenu poobede.
Tak dobre som sa už dávno nevyspal. Trocho mu však škrie, že som bol mäkkýš a dal som prednosť pohode. Čo sa stalo, už sa neodstane. Jediná vec ktorou to môžem nejako vylepšiť je nevyhovárať sa na niečo a niekoho, zaťať zuby a zdvihnúť ten svoj zadok ako som si predsavzal.
Naozaj poobede sa oblečiem a všetko pripravím. Predsa len zmením trasu kam chcem ísť. Rozhodnem sa, že prejdem zo Sloviniek na Krompašský vrch a cez Holicu, Svinskú jamu a Skalu sa vrátim späť do Sloviniek. Počasie nie je práve najlepšie, je mierne pod mrakom a dookola sa točí hmla. Občas sa dokonca zdá, že niečo padá z oblohy. Nie je to sneh, ktorý by ma potešil, ale jeho roztopená forma. Bude zo mňa tvrďas a tak to budem ignorovať.
Začiatok v Slovinkách je klasický. Spočiatku asfaltka na rozohratie a potom prudší svah. Na lesnej ceste sa povaľuje trocha blata, ktorému sa snažím celkom úspešne vyhýbať. Je síce dosť chladno, ale vôbec to nevyzerá, že by tu mohol byť aj sneh. Niekedy zafúka aj silnejší a ostrejší vietor.
Je zrejmé, ako niekoľko posledných rokov sa stále rúbe viac a viac v okolí Galmusu. Niektoré lesné cesty sú teraz tak zničené, že sú takmer neschodné. Doteraz sa to dialo len na druhej strane údolia. Teraz vidím jasné znaky zvýšenia intenzity ťažby dreva už aj tu. Lesná cesta je rozšírená a oveľa viacej rozbitá ako pred polrokom, keď som tu bol naposledy.
Ako postupne stúpam hore, vnáram sa do hmly. Je tu citeľne chladnejšie a objavuje sa prvý sneh. V cestných koľajach je stále viacej a viacej ľadu. Nechce sa mi vyberať mačky z vaku a tak si hlavne dávam pozor na to, kam kladiem nohy. Niekedy je ľad celkom zakrytý snehom a občas sa mi preto pošmykne noha. Tvrdohlavo odmietam zastať. Na jednej z lúk sa vynáram z hmly. Nado mnou sa nenachádza modra obloha ale ďalšia sivá clona. Nachádzam sa totiž medzi dvoma vrstvami mrakov.
Pod Krompašským vrchom pod cestou sa zrazu niečo hýbe krovím a zazriem dve srnky ako bežia smerom preč odo mňa. Na ich nešťastie sa rozbehnú presne smerom kam mám namierené aj ja. Chcem ich odfotiť, kým však vytiahnem foťák, sú už preč.
Všade okolo mňa je bielo. Úplne iný svet ako dole v zablatených Slovinkách. Kvôli ľadu na ceste musím spomaliť. Už nebaví stále sa šmýkať a tak si pri Tatarkovom kríže nasadzujem na nohy turistické mačky. Chvíľu sa mi to zdá ako skvelý nápad. Môžem ísť totiž dosť briskne. Akonáhle sa chodník ocitne na južnom svahu, sneh a ľad miznú. Rozmýšľám nad tým, či si dať alebo ponechať mačky. Vsádzam na možnosť, že na severnej strane sa opäť objaví ľad. Keď sa tak stane, gratulujem si nad mojou priezeravosťou.
Ako stúpam smerom k Havranej hlave, sneh a ľad je všade. V tento moment sa dokonca prederie slnko cez mraky a všetko sa zahalí do zlatistých farieb. Za posledný týždeň zamračený je to najkrajší a najemotívnejší moment. V snehu vidím zreteľné stopy človeka ktorý tadiaľto šiel naposledy. Jeho stopy sú veľmi ostré a tak predpokladám, že tadiaľto šiel nedávno. Určite to nie je dlhšie ako jeden deň.
V poslednom úseku je stúpanie celkom strmé. Popadané stromy navyše neuľahčújú správnemu napredovaniu. Dobre však viem, že treba ísť tvrdohlavo po hrebeni smerom hore. Na vrchole je snehu vyše kolien a okolie vyzerá ako zo zimnej pohľadnice. Zažívam tam aj dosť silný šok, po prvykrát v tomto kúte Galmusu stretávam iného človeka. Nejaký lesník kontroluje lapače hmyzu, či čo to vlastne tie veľké čierne nádoby sú zač.
Po tom nečakanom stretnutí som ešte chvíľu riadne vykoľajený. To ma za následok zídenie z turistického chodníka. Musím vytiahnuť mobil a skúšam sa zorientovať pomocou neho. Zasa sú podklady úplne nepresné. Podľa navigácie som presne na značke, ale na stromoch nevidím žiadne značenie. Sedliacky rozum v spolupráci s mapami mi hovorí, že mám pomaly schádzať dole a držať su južného smeru. To sa ukáže ako správna technika, po približne kilometri sa napojím na značku.
Ako postupne schádzam dole, sneh mizne a ani sa nenazdám a som pod snežnou čiarou. V lesej je čoraz menej svetla a neskorá hodina sa prejavuje čím ďalej zreteľnejšie. Zapínam čelovku na hlave a svetelný kužeľ sa stáva mojím verným spoločníkom. Ani sa mi nechce veriť, že pred polhodinou som bol obklopený snehom a svetlom a teraz je okolo mňa len bahno a šero. Mačky sa nie veľmi pomáhajú v blate a tak si ich dávam dole z nôh.
Teraz ma už čaká len posledný výstup. Týmto smerom som zatiaľ šiel len raz, dnes je to po druhykrát. Na presne jednom kilometri vyjdem o viac ako 200 metrov vyššie. Tomu sa naozaj hovorí riadny stupák. Pod Skalou sa vnáram do lesa, kde je už normálna a predpisová tma. Tento úsek dobre poznám za absencie svetla, nie raz som tadiaľ šiel. Tento krát je to však po prvykrát čo tadiaľto idem večer a nie ráno. Je to naozaj troška divný pocit. Namiesto toho aby bolo stále lepšie vidno, deje sa pravý opak. Tma je hustejšia a hustejšia.
Pretože sa do Sloviniek neplížim ako nejaký zlodej vítajú ma všetky psy. Nie je to nič príjemné, ak zo všetkých strán sa ozýva divoký štekot. Svoju túru končím po necelých štyroch hodinách. Prešiel som vyše 23 kilometrov a nastúpal niečo vyše 1000 metrov. Som sám so sebou veľmi spokojný. Noazaj sa oplatilo spraviť si takúto prechádzku aj keď neskôr.
Pridaj komentár