Ako každé skoré ráno, aj dnes je po mojom prebudení riadna tma. O štvrť na štyri by som ani nič iné nečakal. Rýchlo, ticho sa obliekam a vyberám sa von. Pred dverami činžiaka počuť ako pospevujú vtáčiky. Keď dochádzam na Alpinku, tak tam je pre zmenu zas úplne ticho. Mŕtvolne ticho. Nepočuť ani najmenší šuchot spôsobený či už lesným zvieraťom alebo nejakým fantastickým hrôzostrašným zverom.
Posledné prípravy mám za sebou a môžem začať stúpať na Hrešnú. Napriek tomu, že každým dňom sa rozvidnieva skôr, stále je nepreniknuteľná tma. Spolu s tmou je aj chladno, ale fyzická aktivita mi pomáha zahriať sa. Inak ako sa teperím hore kopcom, stále dúfam v návrat strateného syna, ehm, rukavice. Nikde ju vôbec nevidno.
Tesne pred Hrešnou presvitá cez koruny stromov temno indigová farba a nie čierno čierna. To bude asi tým blížiacim sa východom slnka. Keď som nakoniec na vrchole kopca, vidno ako sa nebo nad Slanskými vrchmi presvetľuje. Ja sa natruc tomu obraciam chrbtom a smerujem späť do tmy lesa. Prechádzam popri múre ZOO a každým krokom som bližšie k Jánošovej lúke. Medzi stromami je neuveriteľne sucho. Všade sa riadne práši.
Schádzam dole k chate Diana a nenechám sa zhýčkať modrajúcou oblohou. Pre istotu mám stále zapnutú čelovku. Veru dobre robím, lebo občas sa mi aj napriek tomu darí zakopnúť. Takto aspoň viem čo to bolo. Aha tu to bol kameň a tam zas nejaký koreň. Na zákrute, kde sa od seba oddeľuje cyklistická od turistickej značky, vchádzam do mojej najneobľúbenejšej časti tejto cesty.
Nie je to vôbec zábava ísť po turistickom chodníku, ktorý skôr pripomína rozbitú lesnú cestu s koľajami od lesných strojov. Cez tie koľaje tečie malý potočik a tak je miestami veľa bahna a vody. Kvôli suchu je tej vody menej, čo vôbec nie je dobrá správa, lebo hlboké koľaje sú na okrajoch vyschnuté a brutálne stvrdnuté. Vôbec dobre sa tadiaľto nejde. Navyše, ako schádzam dole, je mi chladnejšie a chladnejšie. Preto asi predchádzajúce zohriatie nebolo spôsobené mojou fyzickou aktivitou ale naozaj sa s rastúcou výškou otepľovalo.
Tu mi teraz trochu krehnú ruky a rýchla chôdza ma nedostatočne ohrieva. No lepšie povedané vôbec. Snažím sa ísť tempom minimálne desať minút na kilometer a, to na rozdiel od tepla, sa mi darí. Nie je to zložité, keď sa ide po asflatke a nie je tam takmer žiadne prevýšenie. Nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne. Večne trvá len priateľstvo so ZSSR. A ako sa nakniec ukázalo, ani to netrvalo dlho a už vôbec nie nekonečne. Preto aj chodník opúšťa cestu a smeruje do lesa. Čaká ma stúpanie do kopca a očakávam popadané stromy. Minulý rok na jar, a aj na jeseň, tak trochu zavadzali. Má to ale aj svoju svetlú stránku. Buď zas fyzicky tvrdo makám alebo sa ozaj so stúpajúcou výškou oteplieva.
Na druhej strane potoka vyrušujem srnca, srnku alebo laň. Tak na diaľku v šere je to ťažko poznať. Za každou zákrutou čakám ten polom stromov, ten tam nikdy nie je. Niekde v zapadnutom kúte pamäte mi niečo trčí a tvrdí, žeby tam malo byť aj nejako mokro, ale na chodníku je, ako skoro všade doteraz, neuveriteľne sucho. Tak najpravdepodobnejšia je verzia stiahnutia dreva do doliny a následne vysušenie mokrade. Napriek stúpaniu si držím dobré tempo. To platí kým predsa len nemám morko v topánkach a nenarazím na popadané stromy. Dobre sa skrývali, ja som ich ale našiel.
Tento prudký svah je presne taký ako to mám rád. Veľmi prudký, nie extrémne dlhý a preto ľahšie zdolateľný. Taký aby dokázal tak akurát pohladiť moje ego. Ako pominule, aj dnes ma absolútne fascinuje, ako sa nečakane tento chodník končí a napája sa na modrú značku. Treba prejsť ešte kúsok a som v sedle pod Vysokým vrchom. Za dva týždne tu zo zeme vyrástli nejaké kvetinky a stromom sa naliali čerstvé púčiky, čo je neklamným znakom prejavujucej sa jari aj v tomto prostredí.
Z vrcholu Vysokého vrchu nevidno takmer nič, preto sa obraciam a vraciam sa. Teraz ma čaká len dlhé, pozvoľné klesanie až na Hrešnú, ktoré bude prerušené len zopár krátkymi nenáročnými stúpaniami. Napriek tomu, je táto časť dnešnej túry veľmi malebná. Na začiatku sú stromy takmer holé ale s klesajúcou výškou sa zelená viac a viac. Môj vypnutý mozog predsa len zaznamená niečo nezvyčajné. Po roku počujem divný brechot. Teraz sa ale už nevzrušujem, je to len hlasový prejav líšok. Zas dávam mozog do neaktívneho stavu a len tak si plachtím medzi stromami. Chodník je v dobrom stave, nohy mi doslova po ňom samé kĺžu. Pohoda.
Ani sa nenazdám a som na ceste dole z Hrešnej na Alpinku. Nie som celkom sám. Najprv stretávam jednu pani so psom a následne aj dvojicu bežcov. Tá prvá osoba má rúško, tí druhí na to kašľú a idú nekašľajúco hore kopcom. Minulý rok som tu stretol o takomto čase na lesnej ceste salamandru. Nakoľko je neuveriteľne sucho v lese, prekvapuje ma, že jeden exemplár takto stretávam na chodníku. Nie je to super?
Dnešná túra, ako často, preletela neuveriteľne rýchlo. Doslova som preletel trasou. Pred chvíľou bola tma ako vo vreci a teraz slnko svieti. Čerešničkou na torte je stretnutie s plazivým obojživelníkom. Tak a dnešný deň sa môže vlastne práve teraz začať.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 04. 2020 | 3:27 h:min | 21.1 km | 9:50 min/km | 881 m |
Pridaj komentár